Najväčší orgán školstva

My, učitelia sme si už zvykli (bohužiaľ) na to, že sa nám menia ministri školstva rýchlejšie ako tuhy v perách. Zvykli sme si (bohužiaľ) aj na ich snahy podojiť už aj tak podvyživené školstvo ako dojnicu s plnými vemenami. Zvykli sme si (bohužiaľ) aj na to, že každý z nich sa pokúša zakryť dojenie ambíciou priviesť na svet reformu školstva nevídanú, neslýchanú a najväčšiu za posledných xy rokov. Minister Branislav má číslo 20 a 22. K prvému číslu sa dopracoval po voľbách a k druhému keď sa mu zdalo rozumné podať na pár dní demisiu z trucu. Po pár dňoch sa už usmieval do kamery stískajúc pani prezidentke ruku pri opätovnom vymenovaní.

Inklúzia a integrácia

Je moderné skloňovať tieto slová vo všetkých pádoch. No v podobe, v akej sú realizované na Slovensku, sú to len potemkinovské dediny. Neviem či si to niekto uvedomuje, ale my tu máme pandémiu porúch učenia a správania. Akonáhle dieťa nepíše pekne spravíme z neho dysgrafika, neposednému priklepneme ADHD alebo poruchu pozornosti, ten čo dostane pár krát zlú známku z matiky je určite dyskalkulik, kto neovláda gramatiku je zaručený dysortografik, atď.  Diagnózy sú vydávané ako na páse. Bývalo zvykom, že vyšetrenie iniciovali učitelia na základe pozorovaní žiaka. Teraz ich väčšinou iniciujú rodičia a to hneď pri prvých horších známkach svojich ratolestí. Diagnostika detí je rýchla, šablónovitá a v mnohých prípadoch neopodstatnená alebo chybná. Dieťa má papier a rodič je spokojný. Výsledkom je, že žiak nevyužije naplno svoj potenciál, lebo spohodlnie a zlenivie. Navyše na väčšine škôl nie je pochopená rola asistentov. Asistent učiteľa sa zamieňa za asistenta žiaka. Slovo diskriminácia a segregácia sa používa ako zaklínadlo bez ohľadu na to čo je pre dieťa tým najlepším riešením. Najlepšie riešenie je také, aby sa všetci v škole cítili komfortne a spokojne. Dieťa s problémom, deti bez problémov, ale aj učitelia. Na Slovensku sa však zameriavame len na deti s problémami. A to je zle. Ja som za inklúziu aj integráciu, ale nie v tejto podobe. Toto je škodlivý model, ktorý brzdí deti bez problémov, deti s problémami mu nestíhajú a demotivuje učiteľov, lebo sa od nich očakáva výkon na úrovni špeciálnych pedagógov, ktorých vysokoškolské vzdelávanie sa diametrálne líši od vzdelávania bežných pedagógov.

Áno, počuli sme o inkluzívnych tímoch, ale jeden špeciálny pedagóg a pár asistentov učiteľa na takúto pandémiu porúch nestačí. Potrebovali by sme v každom ročníku jedného špeciálneho pedagóga.

Digitalizácia, modernizácia a inovácie

Neviem prečo mám dojem, že učitelia sú považovaní za nejaké skostnatené, nemoderné artefakty. Možno je to tými všelijakými vyhláseniami o tom, že nás treba vo všetkých smeroch dovzdelať, prevzdelať a vlastne ešte len z nás spraviť učiteľov. Ja len, že tie peniaze by sa mohli využiť efektívnejšie. My totiž ovládame celkom obstojne prácu s digitálnymi technológiami. Pracujeme s počítačmi či tabletmi, používame interaktívne tabule, orientujeme sa v rôznych vzdelávacích programoch. Myšlienku digitálneho vybavenia a pripojenia vítam, ale digitálneho koordinátora radšej vymením za špeciálneho pedagóga. IT firmy zo škôl aj tak nebudú (snáď), tak si myslím, že by sme sa mohli bez takéhoto človeka celkom zaobísť. Myslím si tiež, že učitelia by mohli míňať svoje výplaty na radostnejšie účely ako na platenie si školení, seminárov a webinárov. Aj v tomto smere je prevažná väčšina z nás v obraze a ide s dobou. Vzdelávame sa individuálne, používame moderné, inovatívne metódy edukácie. Vyrábame si kreatívne, interaktívne učebné pomôcky, experimentujeme a tvoríme. Samozrejme sú aj takí, ktorí neopúšťajú svoje zaužívané metódy. Ak sú efektívne, prečo nie? A ak nie sú, tak im školenia určite nepomôžu.

Tri cykly

V novom rámcovom pláne sa určuje obsah vzdelávania a žiadané ciele vzdelávania po 3 cykloch. V pohode. S tým by som problém nemala. Ale nerozumiem tomu, prečo by sa mali deti učiť tri roky čítať a písať. Toto považujem opäť za umelé potláčanie prirodzených schopností dieťaťa. Dieťa je schopné naučiť sa čítať a písať v prvom ročníku. V ďalších ročníkoch si už len zdokonaľuje techniku a učí sa čítať s porozumením. Úprimne si neviem predstaviť ako by bolo schopné samostatne pracovať, učiť sa bez znalosti čítania a písania. Myslím si, že už roky ideme cestou umelého potláčania prirodzených schopností a kognitívneho vývinu dieťaťa. Deti majú na oveľa viac ako na to čo sme im nastavili za posledné roky v rámci vzdelávania. V mene ich nekonečného šťastia znižujeme latku tak, že to čo voľakedy vedeli už v tretej triede, učia sa teraz až v piatej. Nie je pravda, že máme nekvalitných učiteľov alebo vysoké školy (až na tie, ktoré nikdy nemali dostať akreditáciu). Naše školstvo je len nastavené na nedostatočné nároky na žiakov a študentov. Momentálne nastavenie nevyužíva potenciál ani žiakov ani pedagógov. Tieto nastavenia nie sú záležitosťou učiteľov lebo učitelia sú len pešiaci na šachovnici zvanej školstvo. Za tieto nastavenia sú zodpovední kompetentní a chaos zapríčinený neustálym striedaním sa (ne)ministrov. Tiež za to môže pohodlnosť skrývajúca sa za kult dieťaťa. Akonáhle začneme mať nároky, študenti si prestanú vyberať zahraničné vysoké školy.

Pandémia, tlačovky a opatrenia

Nepamätám si, že by sme mali niekedy ministra, ktorý by tak miloval kamery ako ten súčasný. Chápem tlačovku k pandemickým opatreniam. Tlačovky k absolútne každému nápadu, myšlienke, plánu či vízii (inými slovami ľubovoľnej kravine), nechápem.

Sú ako telenovela. Takmer každý deň. O pandémii, o zrušených maturitách, o tom koľko hodín majú denne učiť učitelia počas dištančnej formy, o tom, že nesmel nikto opakovať ročník, o školských sestrách, o covidových testoch, o spôsobe ako sa testovať,o digitálnych koordinátoroch, o inkluzívnych tímoch, o školskom športe, o žiackom poradnom orgáne, o moderných triedach, o modelových triedach, o potrebe vzdelávania učiteľov, o tom, že deti sa budú tri roky učiť čítať a písať, o tom, že sa školy zatvoria, o tom, že sa školy v žiadnom prípade nezatvoria, o návrhu novely vysokoškolského zákona, o tom, že novelu vysokoškolského zákona nemieni stiahnuť a samozrejme výpočet financií, ktoré sú na tieto všetky úžasne znejúce veci vyčlenené.

No realita je zatiaľ taká, že na školách je akútny nedostatok asistentov a špeciálnych pedagógov, že v našich podmienkach nefunguje ani inklúzia ani integrácia a ani tak skoro nebude, že nemáme dostatok kvalifikovaných učiteľov informatiky nie to ešte digitálneho koordinátora, že nemáme k dispozícii ag testy pre učiteľov nie to ešte školskú sestru, že protipandemické opatrenia na školách nefungujú ani s najmodernejším semaforom lebo mnohé deti sa netestujú  a prehlásenia o bezpríznakovosti sú len formalita, navyše v čase stúpajúcej vlny im bolo umožnené nenosiť rúška, že učitelia sa nakazili v škole a tí nenakazení, suplujú do zodratia, že doteraz neboli učiteľom zvýšené platy tak ako im bolo sľubované pred voľbami.

Reforma školstva sa začne až vtedy, keď kompetentní pochopia, že je nutné zaplatiť učiteľov. Reforme vzdelávania by mala predchádzať veľká reforma platov. Zatiaľ sme sa dočkali len podsúvania laickej verejnosti, že si nezaslúžia lebo sú nemoderní, skostnatení a neschopní.

Orgán sem, orgán tam

Vysoké školy sa búria proti navrhovanej novele vysokoškolského zákona. Študenti, rektori, dekani, pedagógovia, akademické senáty. Sú aj takí, ktorí tvrdia, že rektori a dekani sa búria preto lebo im je dobre na ich teplých miestečkách a nechcú o ne prísť. Ja si vážim akademické kapacity a myslím si, že taký rektor, dekan, prodekan musí byť človek inteligentný, múdry, vnímavý, rozhľadený a dostatočne vybavený kritickým myslením na to, aby vedel posúdiť či je tento návrh novely vysokoškolského zákona zlý alebo nie. Navyše došlo k takej zhode a jednote názorov rektorov ako aj Rady vysokých škôl či študetských organizácií, aká tu už dlho nebola. Včera som si ten návrh čítala. Zaujímalo ma to. O ohrození akademických slobôd v tejto novele sme už počuli a čítali veľa. Mňa však zarazila i pobavila iná vec. V tomto návrhu sa píše, že slovo „dekan“  sa nahrádza slovami „orgán určený štatútom príslušnej vysokej školy“ a slová „vedecká rada fakulty“ sa nahrádzajú slovami „kolektívny orgán fakulty určený štatútom vysokej  školy“. To akože dekan je orgán a vedecká rada je kolektívny orgán? Čo sú potom prodekani? Vôbec sa nečudujem, že sa vysoké školy búria keď z nich chce niekto urobiť súorganie. Kto by už len chcel byť členom kolektívneho orgánu alebo individuálnym orgánom?

Čo tak nahradiť slovo „minister“ slovami „najväčší orgán určený štatútom príslušnej strany“? Amen.