Som zabudnutý rodič a, no a?!

Na počiatku bolo rozhodnutie. Rozhodnutie to pre nás oboch bolo ťažké. Už ani nie je dôležité, čo viedlo matku k rozhodnutiu, aby otec jej dieťaťa vystúpil z ich života a otec ich nechal doslova na pokoji. S odstupom času mi v srdci zostala len bolesť a to doslova i fyzická a prázdnota, ktorá sa len postupne zapĺňa zmysluplnými aktivitami. Na duši sa mi nehoja hlboké rany. V noci sa mi telo, slovami priateľky, počas môjho spánku pravidelne strháva zo spánku, ozývajú sa z mojich úst nečakané bolestné výkriky, hlasné vzlykania podobné plaču a občas to zaklincujem vraj smiechom.

Akákoľvek rodinná, či životná udalosť, ktorá sa dotýka detí, detstva a ich sveta ma uzemní a sprítomní bolesť, s ktorou som sa naučil ako-tak žiť a dokázal som ju dočasne uschovať v šatníku. Sviatky, Vianoce, rodinné stretávania a nedeľné posedenia zostali pre mňa len trápením, tragikomédiou a panoptikom ľudskej malosti a slabosti. Lenže kostlivci v skrini majú sklon sa zjaviť práve v okamih, kedy to najmenej očakávame alebo potrebujeme. Uvedomujeme si to?

Čo ma však viedlo k tomu, aby som po takmer roku a pol zápasu o dôstojné miesto v živote vlastnej dcéry od rozpadu vzťahu jej rodičov, nevstupoval dcérke do života? Čo môže viesť človeka k tomu, aby sa z toho netešil a nepodieľal na živote mladého človiečika? Človiečika, ktorý má za sebou prvé mesiace navštevovania škôlky, kde vstupuje do ICH sveta? Keď nie je súčasťou narodeninovej oslavy, či otvárania darčekov pod vianočným stromčekom?

Aké to môže byť pre rodiča, keď jedinými správami o živote vlastného dieťaťa bývajú pravidelné notifikácie z jej účtu zdravotného poistenia? Keď len záznamy o navštevovaných lekároch a predpísaných liekoch sú tými výhradnými čriepkami tohto jej sveta? Keď sa s odstupom času dozvedáte o bežných detských úrazoch, návštevách pohotovostí, či nebodaj nemocnice? Keď na pravidelné, mnou napísané listy, do ktorých sem-tam pribalím detský časopis Stromáčik, nikdy nedostanem odpoveď?

Tak rád by som označil toto správanie matky za hyenizmus, ale nedokážem to a ani nechcem. Vážiť si ju budem vždy ako človeka, ktorý dal život nášmu dieťaťu. To, že sme zlyhali ako muž a žena a predovšetkým ako rodičia, už je vecou druhou. Vecou, ktorá nás bude prenasledovať po celý náš pozemský život. Život, ktorý je odrazom prítomnosti, okolitého prostredia  a vlastných rodín, ktorými sme obkolesení.

Lenže jediný hyenizmus, ktorý je tu neustále prítomným, je postoj a absentujúca podpora štátnych inštitúcií všetkým rodinám v kríze, ktoré štát o túto pomoc požiadajú. K tomu musím pripočítať postoj okolo stojacej mlčiacej väčšiny a bohužiaľ aj vlastnej rodiny. Akosi sme sa sústredili výhradne na starosti a strasti života v systéme, ktorý sme sa naučili akceptovať a nie aktívne osobným príkladom, sebaláskou a sebaúctou meniť. Veď peniaze nám na platenie účtov treba viac ako tej lásky…

Preto, keď zlyhali všetky mne dostupné a známe riešenia ako získať dôstojné miesto v živote vlastného dieťaťa po rozpade vzťahu rodičov, kde by som nebol len platiacim návštevníkom, tak mi zostala len snaha o pokoru voči múdrosti života. Keď už som išiel vo svojom konaní na hranu možného a morálneho, tak som si pomerne rýchlo uvedomil, že toto je cesta do pekla a radšej vytratil som sa zo života našej dcérky.

Nebudem tu menovať konkrétne osoby, inštitúcie, ich výroky, zlyhania, mieru profesionálnosti a ani približné ich motivácie, ktoré v konečnom dôsledku viedli k tomu, že mi zostali len slzy pre plač a nie radosť zo životnej cesty nášho dieťaťa. Škoda, že sme ako ľudia zostali len pri vznešených slovách, prázdnych vyhláseniach a lajkoch…

Ja len viem, že v duchu vznešeného vyjadrenia rozličných ľudskoprávnych a príslušných odborných inštitúcií v našom prípade neprišlo k dôkladnému a profesionálnemu psychosociálnemu zhodnoteniu rôznych faktorov, ktoré môžu prispievať k narušeniu vzťahu rodič – dieťa po rozpade vzťahu rodičov dieťaťa. Bohužiaľ nielen v tomto prípade, o čom svedčia rozličné aktivity podobne zúfalých rodičov.

V tejto súvislosti si mi treba neustále pripomínať, že smerodajné by mali byť potreby dieťaťa a nie predstavy matky, či otca… Dieťa potrebuje otca i matku svoju pre zdravý psychosociálny vývoj vlastnej osobnosti a možnosť žiť šťastný prítomný okamih ničím neskrývanej detskej radosti.