Denník N

Ži a nechaj žiť – štíty kvázi-tolerancie a ideologických škatuliek

Bojíme sa postaviť za svoje názory a odvážne čeliť nesúhlasu, kritike aj vlastnej zodpovednosti. Radšej sa skrývame za presvedčenie, že všetky názory sa majú tolerovať alebo za jazyk ideologických škatuliek.

Napriek tomu, že tento jav v diskusiách pozorujem dlhšie, netajím sa tým, že k tomu, aby som si to zosumarizoval do článku ma popchla očkovaco-neočkovacia debata.

(asi 13 minút čítania)

Úvodom

Stáva sa mi stále častejšie, aj mimo doby covidovej, že pri rozhovoroch ústnych aj písomných narážam na opakujúce sa dva spôsoby obhajovania svojho názoru.

Za prvé narážam na presvedčenie, že treba tolerovať všetky názory, veď sú si všetky predsa rovné. Títo ľudia  mnohé debaty chcú ukončiť heslom „Ži a nechaj žiť“. Čím mi naznačujú, aby som prestal vytvárať „nátlak a manipulovať“. Ja obvykle počujem: „Daj mi pokoj a nerýp!“

Za druhé, mnohí s opačným názorom v debate rýchlo vyrukujú s heslami o liberalizme, konzervativizme, komunizme a tak diskusiu o konkrétnych argumentoch rozšíria na -izmy, v ktorých sa potom ani pánboh nevyzná.

A tak miesto zmysluplnej diskusii o jednotlivých pre a proti narážam na obranný štít, že mám tolerovať všetky názory (relativisti) alebo sa stratím v džungli množstva slov využívajúcich ideologické a politické škatuľky, náboženský a new age jazyk, ale aj kvázi-vedecký žargón.

Oboje však vedie ku koncu diskusie, buď jej zastavením (Ži a nechaj žiť) alebo jej zahltením –izmami, miesto toho, aby sme ďalej viedli dialóg o konkrétnych argumentoch.

A teraz trochu ešte viac zoširoka.

Viera bez porozumenia

Existujú veriaci, ktorí sú dogmatickí, žijúci poctivo svoju každodennú vieru a aj takí celkom vlažní. Vo všetkých troch táboroch veriacich však existujú ľudia a nie je ich málo, ktorí svojmu náboženstvu, iným náboženstvám, teológii, či histórii biblie vôbec nerozumejú a ani ich nenapadne, že by mohlo.

Ale mám podobnú skúsenosť aj s ľuďmi, ktorí veria v prevteľovanie, v čakry, či vo vesmírne energie, aby som nekrivdil len tým, čo veria v rôznych Stvoriteľov a zamieňajú si mytologické príbehy s historickými udalosťami.

Smerujem k tomu, že je veľa ľudí, ktorí niečomu venujú podstatnú časť života, vnímajú to ako svoju identitu, robia pod vplyvom týchto presvedčení väčšinu svojich životných rozhodnutí, ale viac sa držia dogmatických tvrdení miesto toho, aby s nimi prakticky a zmysluplne narábali. Viac sa držia používania jazyka viery, než porozumenia súvislostí. Radšej povedia: Žijem pravdu. Alebo Karma ukáže… Verím svojej imunite… akoby diskutovali a analyzovali ako sa dajú ich jednotlivé životné presvedčenia, rozhodnutia a správanie podložiť rozumne, či dôkazmi z reality.

Presvedčenia bez porozumenia

To isté však platí aj pre mnohých nenábožných, či nespirituálnych. Väčšina z nich tiež nerozmýšľa nad tým prečo nie sú veriaci, ale nerozmýšľajú ani nad tým prečo sú ateisti alebo aký systém presvedčení je vlastne základom ich svetonázoru alebo akým systémom presvedčení prakticky žijú. Veď tak by mohli viac rozumieť sami sebe a boli by viac konzistentní vo svojich presvedčeniach. Ak tvrdím, že som humanista, tak čo to znamená pre moje presvedčenia a správanie? Ak tvrdím, že evolúcia je fakt, tak viem ako vôbec funguje?

Dám príklad z praxe. Cez prestávku školenia lekárov, kde sa rozoberajú evidence-based štúdie, sa pri kávičke bežne lekárky pýtajú jedna druhej A ty si aké znamenie? alebo Mne sa darí, musím si zaklepať na drevo. (Inak toto klepanie na drevo robia skoro všetci nezávisle od viery alebo neviery. Privolávajú na pomoc duchov stromu ako starovekí pohani, ale ani netušia že práve toto robia.)

Jednoducho by sa o oboch skupinách dalo povedať, že sú vo svojich presvedčeniach povrchní. A preto často aj nekonzistentní. A preto mnohí v strese radšej vycúvajú z diskusie, miesto toho, aby sa zastali svojich presvedčení a zdôvodnili ich voči kritike. Obvykle nemajú čím argumentovať.

Relativisti a subjektivisti

Myslím si, že takáto povrchnosť a útržkovitosť v presvedčeniach potom vedie k relativizmu a subjektivizmu. Alebo z neho vychádza. To som si nie istý. Veď vysvetlím.

Skupina, ktorú volám relativisti sa niekedy prekrýva aj so skupinou subjektivistov. Dal som si svoje názvy a možno existujú aj nejaké presnejšie a zaužívané.

Relativisti sú ľudia, ktorí tvrdia, že všetky názory majú nielen právo byť vyslovené (súhlasím), ale aj že sú si aj rovnocenné (nesúhlasím). Relativisti tvrdia, že by sme nemali druhých hodnotiť, ale zároveň nerozlišujú hodnotenie (súdenie) ľudí od kritizovania ich názorov. V praxi, keď kritizujem ich názory, tak často tvrdia, že ich odsudzujem alebo napádam ich identitu. Ale ja neodsudzujem ich. Len kritizujem ich názory. Relativistov sa kritika citlivo dotýka, pretože to vnímajú ako netoleranciu a znevažovanie. Nuž, vecná kritika nie je ani jedno ani druhé.

Subjektivisti tvrdia, že „pravda“ je relatívna, objektívny svet neexistuje. A že len to subjektívne je vlastne objektívne. Lebo vnútorný zážitok nikto nemôže poprieť ani vyvrátiť. Je isté, že existuje. Subjektivisti mi so zdvihnutým obočím zvyknú hovoriť: Ty si materialista, čo?

Môj problém so subjektivistami je, že svoje vnútorné prežívanie často zamieňajú za vonkajšiu realitu – či už je to rozhovor s osobným bohom (vnútorný dialóg ako dôkaz vonkajšieho boha), či vnímanie duší mŕtvych (teda dôkaz oddelenej duše od tela).

V čase epidémie sem patrí napríklad pevné presvedčenie o svojej imunite: Ja cítim/verím, že ma moja imunita ochráni. Presvedčenie (skôr túžba) však nie je to isté ako mať dáta o svojej imunite, ktoré by jasne hovorili, že som naozaj odolný aj voči covidu. Také dáta totiž neexistujú, lebo by ich bolo za prvé veľa a za druhé je ťažké ich takto jasne interpretovať.

Presvedčeniami subjektivistov nepohne ani to, že stačí pohárik alkoholu, fyzická únava, akútny stres a vnútorný subjektívny pohľad na svet (a sila imunity) sa pod týmito vplyvmi zmení raz-dva.

Ži a nechaj žiť – dobrá výhovorka

Najjednoduchší výrok, ktorý relativistov a subjektivistov vystihuje je „Ži a nechaj žiť“. Vystihuje ich aj hlboká viera v individualizmus a často si zamieňajú svoju jedinečnosť (originalitu) so svojou výnimočnosťou (Mne sa to nemôže stať).

Nájdete medzi nimi aj ľudí, ktorí sú ovplyvnení spiritualitou, new age, ale aj takých, čo o sebe hovoria, že sú liberálni a najmä takých, čo si myslia, že nepatria nikam, iba do svojej vlastnej kategórie. Často sa nechcú nikam zaradiť z dvoch dôvodov – 1. nevedia, že ich názory naozaj patria do nejakého rámca presvedčení a za 2. sa cítia naozaj jedineční a patriť do nejakej skupiny ich uráža (aha, takže predsa len sa cítia skôr výnimoční ako jedineční).

Mnohí z týchto ľudí tiež hovoria, že sú veriaci (v náboženskom význame) a hneď pridávajú, že nepatria do žiadnej cirkvi, ale majú osobný vzťah s osobným bohom. No zbohom.

Aby som to uzavrel. Ja si o takýchto ľuďoch myslím:

  • Že sú intelektuálne tak trocha leniví, aby sa snažili hlbšie rozumieť čomu vlastne veria,
  • Že ich povrchnosť a seba-strednosť im nedovoľuje vidieť, že každý, aj úplne individuálny, osobitý názor, je prepojený s celou sieťou ďalších presvedčení, či celých systémov a ideológií.

Okrem toho si myslím, že takéto seba-stredné myslenie (môj subjektívny svet je meradlom všetkého, mám osobný vzťah k osobnému bohu, starám sa o seba, nech sa aj druhí starajú o seba) vedie k osamelosti. Na mňa to pôsobí aj ako istý druh arogancie, ignorantstva a narcistickej sebeckosti. Vidíte, a už hodnotím a izmy používam aj ja. :-)

Intelektuálna lenivosť

„Ži a nechaj žiť“ u týchto ľudí obvykle nie je hlboké pochopenie odlišností a múdra schopnosť vedieť s nimi v dobrom vychádzať.

„Ži a nechaj žiť“ je skôr kvázi múdre vyhlásenie (na úrovni motivačného memečka) a taktika ako sa vyhýbať napätému stretu názorov so zachovaním vlastnej tváre veľkorysého hrdinu. Lenže takto sa títo hrdinovia vyhnú aj potenciálne intelektuálne výživnému aj keď často náročnému porozumeniu dráždivých odlišností, ktoré sú podstatou sporu.

Medzi nami je mnoho relativistov, subjektivistov, akože-liberálov, ale aj povrchne veriacich.

Sú intelektuálne leniví (neschopní?) do väčšej hĺbky porozumieť čomu vlastne veria a podľa čoho riadia svoje životy? Keď niekto tvrdí, že uprednostňuje čínsku medicínu pred klasickou medicínou, tak reálne nebude chodiť k lekárom, ale k Číňanovi s pomletými kosťami tigra a čajíčkami? Alebo, keď o nič reálne nepôjde, tak bude kešovať „majstrovi“, ale keď bude naozaj chorý, tak bude šťastný, že sa o neho postará niekto z tej zdiskreditovanej klasickej medicíny?

A sú to aj posratí zbabelci, ktorí sa boja postaviť sa za svoje presvedčenia a čeliť nesúhlasu ostatných? Radšej budú hovoriť „Ži a nechaj žiť“ alebo „Každý má právo na svoj názor“ čím však myslia, „Dajte mi pokoj“ a že „Všetky názory sú si rovné“. Bullshit.

Ži a nechaj žiť sa dá praktizovať poriadne len vtedy, keď dobre rozumieš svojim presvedčeniam a presvedčeniam druhých okolo seba.

Tolerancia nie je Dajte mi pokoj!, ale Nesúhlasím s tebou, ale rozumiem ti, a aj tak chcem spolunažívať tak, aby sme si neubližovali.

Každý môže povedať svoje subjektívne názory. Určite. A každý by mal za ne znášať zodpovednosť – minimálne takú, že by mal podľa nich žiť.

Názory ľudí sú si nie rovnocenné a nemali by sa brať rovnocenne do úvahy.

Predpokladám, že každý z čitateľov viete, že opraviť elektriku je lepšie dať skúsenému elektrikárovi a nie psychológovi, ktorý ani nerozlíši fázu od uzemnenia. A psychologické poradenstvo si radšej dáte urobiť niekomu z terapeutickým výcvikom a nie elektrikárovi.

To isté platí pri debate o očkovaní a neočkovaní. Sú ľudia, ktorá sa vyznajú a sú ľudia, ktorí sa nemajú prečo vyznať. A to je potom aj riziko iniciatívy na diskusie typu Hovorme spolu.

Názory (presvedčenia) nie sú rovnocenné v rozumnosti.

Skrátka, sú aj výrazne hlúpe názory a je v poriadku ich tak nazvať. Predpokladám, že každý z čitateľov chápe, že tvrdenie 1 + 1 = 11 je ďaleko od pravdy. Tvrdenia, že mám právo ísť na červenú je rovnako hlúpe ako nepravdivé tvrdenie. Piť savo ako liek na rakovinu je rovnako hlúpe, pretože je dokázateľne nebezpečné.

A tu sa vraciam k pointe a záveru

Napriek tomu, že tento prístup k diskusii zažívam už oveľa dlhšie než len počas doby covidovej, tak teraz sa tento typ argumentácie v diskusiách o očkovaní a neočkovaní výrazne zosilnil.

Isteže, ľudia používajú množstvo ďalších argumentačných faulov ako cherry picking, teda vyberanie si iba tých faktov, ktoré podporujú ich videnie sveta, ale osobne si myslím, že za týmito všetkými taktikami obraňujúcimi vlastné presvedčenie je práve to, čo som sa snažil komplikovane a chaoticky načrtnúť.

Relativisti spochybňujú všetko čo im nevyhovuje a subjektivisti sa ohradzujú právom vychádzať z osobného rozhodnutia.

Ľudia chcú presadzovať svoju osobnú slobodu veriť, čomu sa im chce a robiť, čo sa im chce, ale keď majú znášať dôsledky za svoje tvrdenia a rozhodnutia, tak sa nevyhnutne obracajú na kolektív, od ktorého sú závislí a od ktorého sa im nepodarí nikdy odtrhnúť.

Keďže žijeme v úzko previazanej komunite ľudí, s výraznou deľbou práce, tak odvolávať sa na to, že som si sám za všetko zodpovedný je úplný nezmysel. Potraviny kupujeme v obchode alebo na trhu, elektrinu nám vyrába niekto iný a aj zdravotnú starostlivosť si neposkytuje nikto celkom sám.

Čo sú dnes najčastejšie slová umierajúcich, pred nasadením pľúcnej ventilácie?

Určite ma nezaočkujte! Alebo Prosím, zaočkujte ma!

Oboje je neskoro a je to veľmi smutné. Zbytočná smrť vyplývajúca z tvrdohlavého držania sa nerozumného presvedčenia je rovnako smutná ako zahanbujúca.

Teraz najčítanejšie

Aleš Bednařík

Aleš Bednařík

Som psychológ, rečník, spisovateľ a happytarián. Pomáham profesionálom (zdravotníkom, učiteľom, manažérom) zlepšovať zručnosti pre zvládanie komunikačne náročných situácií. Venujem sa psychológii šťastia. Happytariánstvo je uvedomelý prístup rozvíjania šťastia svojho aj šťastia druhých. Vychádzam z pozitívnej psychológie a z vedeckého prístupu k poznávaniu ľudí aj sveta a rád popularizujem výskumy o človeku. O šťastí, spokojnosti a zmysluplnosti píšem viac tu: https://psychologiastastia.sk