Denník N

V koho žolde tára, troll Katalin Tara?

Hovorí sa, že vtáka poznáš po perí a človeka po reči. A fejkového blogera po tom, čie naratívy v dobe hybridnej vojny šíri a čie fake news opakovane vydáva za zjavenú pravdu. Čo sa týka trolla, ktorý si hovorí Katalin Tara a jeho Blogerských novín, je to myslím jasné.

Na uverejnenie môjho prvého blogu o fejkovom blogerovi, troll Katalin Tara reagoval zvýšenou aktivitou. Na Patreone začal žobrať o príspevky, upravil pôvodný sľub o napísaní knihy „Benčíkova Katyň,“ na výzvu, aby knihu s ním napísali čitatelia, ktorí si za túto možnosť zaplatia príspevkom na jeho konto na Patreone a hundrať, keď sa evríčka akosi nezačali príliš štedro sypať. Alebo aj takto pritvrdiť: „Ak chcete, aby som bola ďalšia v poradí, kto sa na vás vyserie, tak ignorujte moju podporu aj ďalej. Alebo ma podporte. Je to na vás. Ale jednu vec si zapamätajte. Ponižovať sa tu od nejakých polo-liberálnych pičusov, ktorí si myslia, že tu budú donekonečna trepať pičoviny do luftu a širiť bludy, že som povinná robiť svoju prácu zadarmo nenechám. Pošlem odtialto do psej riti každého, kto si myslí, že som zadarmo povinná sa ku vám chovať lepšie, ako Tódová, Benčík, či Matovič s Naďom a Mikulcom, ktorých za nenávisť kráľovsky platíte.“

Ale nechajme nepodstatné malichernosti a sústreďme sa na podstatu. A podstatou je to, čo je ťažiskom práce nášho trolla. Pretože práve z tej je jasné, komu troll za judášsky groš slúži. Žobranie na Patreone je pravdepodobne iba zásterka na odpútanie pozornosti.
Troll Katalin totiž okrem spomínaných aktivít reagoval tým, že priamo v komentári pod blogom tvrdil, že lživo popieram správy o nájdení hrobov na Ukrajine. Moju reakciu som pripojil následne na koniec blogu, ale tým, ktorí si môj blog prečítali skôr to zrejme uniklo, preto to zverejním ešte raz.

Na lživé tvrdenia, ktoré Katalin Tara podoprela dvomi propagandistickými videami z dielne orgánov separatistickej, nikým neuznanej tzv. Luhanskej ľudovej republiky, je potrebné reagovať. Po pozretí videí je každému kto ovláda ruský jazyk zrejmé, že ho buď dostatočne neovláda „Katalin Tara,“ alebo sa spolieha, že ho neovládajú tí, ktorých chce presvedčiť.

prvom videu sa totiž vôbec nehovorí o masových hroboch ani o ich vyšetrovaní spomínanou „medzinárodnou skupinou odborníkov“. Nie je tam ani žiadna zmienka o zavraždených deťoch, ktoré začali objavovať v týchto masových hroboch. V skutočnosti osoba vystupujúca vo videu hovorí o deťoch, ktoré zahynuli v dôsledku bojov a prestreliek na Donbase. V súlade s oficiálnou verziou Moskvy šíri propagandu o tom, že nie Rusko ale Ukrajina nesie zodpovednosť za ich smrť. V prípade osoby vystupujúcej vo videu ide o dobre platenú propagandistku, Annu Sorokovú, ktorá pôsobí vo funkcii „zástupkyne ministra zahraničných vecí“ tzv. Luhanskej ľudovej republiky, ktorá je nelegálnou a nikým neuznanou štruktúrou vyzbrojovanou, financovanou a kontrolovanou Ruskom.

druhom videu nejde o masové hroby vytvorené ukrajinskou armádou v Luhansku. V skutočnosti sa video týka exhumácie hrobov v meste Pervomajsk, ktoré sa nachádzajú na okraji Kyseľovskeho cintorína. Zatiaľ nie sú k dispozícii relevantné nezávislé svedectvá a dôkazy o identite ľudí, ktorí sú v týchto hroboch pochovaní ani o čase a príčine ich smrti. Rovnaká osoba, Anna Soroka, ako v prvom videu bez dôkazov tvrdí, že ide o civilné obete, ktoré zahynuli počas ukrajinského ostreľovania tohto mesta. Na rozdiel od fejku „Katalin Tara“ však nefantazíruje o tom, že ide o hroby vytvorené ukrajinskou armádou, pretože Pervomajsk bol od vypuknutia konfliktu ovládaný separatistami a ruskými žoldniermi a ukrajinské jednotky sa tam nenachádzali. Troll „Katalin Tara“ evidentne ešte nedorástol do profesionálnej úrovne propagandistky z bábkovej LĽR a šíri dezinformácie, ktoré protirečia logike. Ak by niekto chcel skryť vraždu civilistov, určite by ich nepochovával na okraji Kyseľovského cintorína, kde tieto hroby boli na očiach celému mestu. Ak by v týchto hroboch boli naozaj miestni civilisti, tak by ich hľadanie netrvalo sedem rokov, ale exhumovali by ich za prítomnosti ruských médií už v roku 2014 a zábery by šírili do celého sveta.
Otvorenou otázkou ostáva, koho pochovali v týchto hroboch. Mohlo by ísť o tzv. ruských dobrovoľníkov, ktorí padli v bojoch proti ukrajinskej armáde. Miestnych separatistických ozbrojencov pochovávali ich rodinní príslušníci na civilných cintorínoch a telá padlých príslušníkov Ozbrojených síl Ruskej federácie sa evakuovali do Rostova nad Donom. O padlých ruských či zahraničných žoldnierov sa však nemal kto postarať, a preto boli pochovávaní v spoločných hroboch na cintorínoch, alebo pri cintorínoch v blízkosti bojiska.
Na záver iba pripomeniem, že na vlastnom území nie je agresorom Ukrajina, ale niekto iný. Ten, kto v rozpore s medzinárodným právom napred anektoval časť územia svojho suseda a následne rozpútal dlhotrvajúci ozbrojený konflikt na jeho území. Ten, kto tam posiela bojovať tzv. dobrovoľníkov a dokonca aj regulárne armádne oddiely, a preto je priamo zodpovedný aj za nevinné civilné obete bojov.

Keďže troll Katalin Tara pokračoval v šírení lživej ruskej propagandy a pridala sa aj ďalšia trolia reinkarnácia pod menom „Jan Donecky,“ je na dezinformácie a fake news ruskej strany potrebné patrične reagovať. Nikto nepopiera, že počas bojov medzi oddielmi proruských separatistov aj regulérnych ruských bojových jednotiek na jednej strane a ukrajinskou armádou a dobrovoľníckymi jednotkami na druhej strane, nedošlo, najmä pri používaní ťažkého delostrelectva, mínometov či systémov Grad v obývaných priestoroch, okrem strát na životoch ozbrojených účastníkov konfliktu, aj k početným obetiam z radov civilého obyvateľstva. To je, žiaľ, smutná realita. Ani to, že na východnej Ukrajine došlo k vojnovým zločinom, páchaným najmä separatistami, ale rovnaké prípady sa vyskytli, hoci v podstatne menšej miere, aj zo strany ukrajinských dobrovoľníckych oddielov. Ale údajná, Ukrajinou organizovaná genocída ruskojazyčného, či etnicky ruského obyvateľstva východnej Ukrajiny, je lživým naratívom ruskej strany, ktorý má ospravedlniť a legitimizovať anexiu Krymu a jej angažovanosť v ozbrojenom konflikte na území svojho suseda. Ako aj dlhodobé udržiavanie tohto konfliktu masívnou materiálnou aj personálnou podporou separatistov či priamou vojenskou účasťou v bojových operáciách. Myslím, že najlepšou odpoveďou na trollmi šírené lži, bude článok Natálie Iščenko z portálu STOP FAKE:

Rozkopané hroby Donbasu. Imitácia Srebrenice.

Ako sa tragédia z čias vojny v Juhoslávii stala hybridnou zbraňou Ruska proti Ukrajine

V rôznych obciach ORDLO (Отдельные районы Донецкой и Луганской областей – Odtrhnuté časti Doneckej a Luhanskej oblasti, ide o dočasne okupované územia Ukrajiny, nikým neuznanú tzv. Doneckú a Luhanskú republiku) „vyhľadávacie tímy“ rozkopávajú mohyly a vyhlasujú ich za „hromadné hroby civilistov“, ktorých údajne zabila ukrajinská strana v rozpore s vojnovými zákonmi a zvykmi, a následne organizujú ich slávnostné znovupochovanie. Formálne má táto činnosť humanitárny charakter, pretože počas vojny skutočne môžu zahynúť aj civilisti, ktorí nie sú vždy pochovaní náležitým spôsobom. Problém je však v tom, že aj tému ľudských pozostatkov Rusko premenilo na hybridnú zbraň.

Pod rúškom humanitárnej misie

V posledných mesiacoch informačné  propagandistické zdroje ORDLO a Ruskej federácie pravidelne informovali o objavených pohrebiskách a slávnostných opätovných pohreboch miestnych obyvateľov zabitých v rokoch 2014-2015 a hľadaní nových „masových hrobov.“ „Miestni propagandisti navyše zdôrazňujú, že zo zeme vykopávajú pozostatky „obetí ukrajinskej agresie“ alebo“ „obetí ozbrojených síl Ukrajiny“, napísal nedávno na Facebooku Serhij Harmaš, zástupca  ukrajinskej strany v tripartitnej kontaktnej skupine. Podľa neho sa „tieto frázy stali stabilnými propagandistickými šablónami, ktoré sa už začali objavovať aj v európskych médiách“.

Podľa slov Serhija Harmaša v skutočnosti 6-7 rokov po tragických udalostiach aktívnych vojenských operácii na Donbase,  sa v „ORDLO začalo pracovať na odkrývaní masových hrobov a identifikácii nájdených pozostatkov, teda na pátraní po nezvestných osobách.“ A z ruských a separatistických zdrojov je známe, že na území ORDLO posledné tri mesiace pôsobia tzv. „terénne tímy“ „na vyhľadávanie a objavovanie pohrebísk“.

Pátracie aktivity v ORDLO sa zintenzívnili v lete tohto roku, keď 22. júla 2021 Rusko podalo žalobu na Ukrajinu na Európskom súde pre ľudské práva, podľa ktorej má ísť o „vojnové zločiny ukrajinskej armády a nacionalistických práporov na Donbase.“ V auguste 2021 boli v Donecku a Luhansku zriadené „Medzirezortné komisie pre pátranie po nezvestných osobách, pátranie po miestach kde boli pochované pozostatky mŕtvych v oblastiach ozbrojeného konfliktu na Donbase“, ktoré podpísali tzv. „Dohodu o kooperácii, spolupráci a výmene informácií“.

Začiatkom novembra sa v Luhansku konal medzinárodný okrúhly stôl „Nezahojená rana Donbasu,“ ktorý bol venovaný „zhrnutiu priebežných výsledkov hľadania miest pohrebísk obetí ukrajinskej agresie“, „ich identifikácii a zachovaniu pamäti“. Išlo o 10 hrobových miest a asi o 300 nájdených pozostatkov. Kto boli títo ľudia, ako a kedy zomreli – sa v skutočnosti s istotou nevie, no ORDLO už vynieslo svoj verdikt.
Pri otvorení zasadnutia, moderátor Sergej Kolesnikov uviedol, že „už ôsmy rok ukrajinskí militanti zabíjajú obyvateľov Donbasu iba preto, že sú Rusi.“ V ruštine slovo „русских“, určuje národnosť, etnicitu. Táto poznámka je kľúčom k pochopeniu toho, aký druh špeciálnej operácie pod rúškom „hľadania mŕtvych civilistov“ uskutočňujú Rusi v Donecku a Luhansku. Toto nie je humanitárna misia – Kremeľ sa rozhodol zhromaždiť argumenty v prospech svojho výmyslu, že ukrajinská armáda páchala na Donbase  „etnické čistky“ a „genocídu,“ pretože  zabíjanie na základe etnickej príslušnosti spadá pod túto definíciu a je porušením pravidiel vedenia boja a zákonov a zvyklostí vedenia vojny, ale náhodná smrť civilistov počas vojenských operácii ňou nie je.

Podľa  vzoru Juhoslávie

Omieľanie témy „genocídy obyvateľov Donbasu“ nie je pre ruskú propagandu ničím novým. Pred siedmimi rokmi, v septembri až októbri 2014, zaplnili ruské médiá „senzačné informácie“ o „zločinoch“ ukrajinských síl.

Najmä ruský „Prvý kanál“ v dennom vydaní „Novosti“ s odvolaním na vyšetrovateľov „DĽR“ (Donecká ľudová republika) z 23. septembra 2014, informoval o „hromadnom pochovávaní civilistov“ nájdených na území, odkiaľ pred časom odišli ukrajinské jednotky. Išlo o pozostatky štyroch neznámych, ktorí zomreli za nezistených okolností, ale bez akéhokoľvek súdu boli za vinníkov ich usmrtenia označené ukrajinské silové zložky.

Iné propagandistické médiá, predovšetkým televízny kanál Rossija, NTV, TV Center a Russia Today (RT) prevzali a ďalej šírili príbeh v angličtine. Reakcia na tieto správy, najmä zo strany svetového spoločenstva, však nebola taká, akú ideológovia tejto kampane očakávali a Moskva preto pritvrdila.

Dňa 25. septembra 2014 Rossijskaja gazeta, oficiálny tlačový organ vlády Ruskej federácie, zverejnila článok s názvom Genocída. O zločincoch, ktorí  brutálne zabili tisíce obyvateľov Donbasu. Text plný príšerných falzifikátov, končí dvomi citátmi výrokov ruských predstaviteľov. Zástupca tajomníka Občianskej komory Ruskej federácie Sergej Ordžonikidze uviedol, že na Donbase je potrebná medzinárodná kontrola OBSE alebo OSN. A šéf prezidentskej rady pre ľudské práva Michail Fedotov nevylúčil možnosť objavenia nových pohrebísk, pričom pripomenul, že masové zabíjanie je „realitou moderného vedenia vojny“ a podobné zločiny sa diali aj v bývalej Juhoslávii.

To znamená, že v roku 2014 sa Kremeľ rozhodol preniesť realitu balkánskych vojen na ukrajinskú pôdu a konať tak, ako podľa ich názoru v 90. rokoch konalo medzinárodné spoločenstvo proti Srbom.

Dňa 30. septembra 2014 Rossijskaja Gazeta informovala, že lotyšský aktivista za ľudské práva Ejnars Graudinš so skupinou OBSE „navštívil masové hroby v Doneckej oblasti, kde sa našlo viac ako štyristo tiel civilistov a popravených opolčencov.“ (Opolčenci – bojovníci proruských oddielov)

Ak pozorne preskúmame čo hovorí Lotyš, zistíme, že jeho príbeh je zostavený podľa vzoru správy pozorovateľskej misie OBSE v Kosove z januára 1999, keď bolo identifikovaných 45 zabitých obyvateľov obce Račak. Išlo o kosovských Albáncov, ktorí zomreli rukou srbských ozbrojených jednotiek. Tento zločin bol zlomovým bodom konfliktu, práve po zverejnení podrobností o tejto tragédii sa predstaviteľ OBSE rozhodol z humanitárnych dôvodov spustiť leteckú operáciu NATO proti Juhoslávii.

Ale zopakovať to na Donbase a získať súhlas svetového spoločenstva na „mierovú operáciu proti Ukrajine“ Rusko nedokázalo, pretože príbehy o „zločinoch ukrajinských hrdlorezov“ proti „mierumilovnému ľudu Donbasu“ sa ukázali ako nevydarené falzifikáty.

A ukázalo sa aj to, že Ejnars Graudinš nemal nič spoločné s OBSE a že mal blízko k strane Ruský zväz Lotyšska. A informácie o „400 zabitých civilistoch, ktorí boli nájdení v masových hroboch v Donbase“, šírené Graudinšom, vyvrátili aj separatisti s tým, že išlo o „nedorozumenie.“

O dva a pol mesiaca neskôr, v decembri 2014, Monitorovacia misia Úradu vysokého komisára OSN pre ľudské práva, ktorá monitoruje situáciu na Ukrajine, uviedla, že nemá žiadne údaje o lokalizácii masových hrobov, čo spochybňuje ich skutočnú existenciu. Informovali o tom aj ruské tlačové agentúry.

Nedisponujeme údajmi o umiestnení masových hrobov, ktoré by nám umožnili túto skutočnosť nahlásiť v súlade s pravidlami, ako aj zabezpečiť uchovanie dôkazov pre prístup expertov. Pýtali sme sa, kde by mohli byť ďalšie pohrebiská, ale nedostali sme odpoveď“, povedal riaditeľ Úradu vysokého komisára OSN pre Ameriku, Európu a Strednú Áziu Gianni Magazzeni.

Ale téma „genocídy na Donbase“ nezmizla a čoskoro sa opäť ocitla „na stole“.

Imitácia dôkazov

V rokoch 2017 a 2019 Putin aby Západu vysvetlil, prečo Kyjev nesmie opäť získať kontrolu nad hranicou, strašil svet „novou Srebrenicou“, podľa jeho logiky, ak bude hranica uzavretá, Kyjev okamžite spustí „etnické čistky“ a Moskva nebude môcť zasiahnuť a ochrániť „civilistov Donbasu“, tak, ako to urobilo NATO v 90. rokoch na ochranu Bosniakov pred srbskou agresiou.

Je samozrejme paradoxom, že Putin spomína Srebrenicu v negatívnom kontexte, pretože Rusi neuznali vraždenie moslimov v Srebrenici ako genocídu a stavajú sa proti jej uznaniu všade, kde to je možné. Ale v záujme dosiahnutia svojich cieľov vo vojne proti Ukrajine sa v Rusku zrejme rozhodli ignorovať, ako budú ich slová vnímané na Balkáne.

V októbri 2017 na stretnutí Medzinárodného Valdajského diskusného klubu v Soči, komentujúc udalosti na Donbase, ruský prezident povedal: „Ak sa pred riešením politických otázok, pred riešením otázky o osobitnom štatúte tohto územia najskôr neschváli zákon o amnestii, uzavretie hranice medzi Ruskom a neuznanými republikami povedie k situácii na úrovni Srebrenice. Jednoducho dôjde k masakru.

V decembri 2019 na zasadnutí  ruskej Rady pre ľudské práva, ktoré sa konalo takmer bezprostredne po summite v Normandskom formáte za účasti prezidentov Ukrajiny, Ruska, Francúzska a nemeckej kancelárky, Putin povedal: „Ukrajinská strana neustále nastoľuje otázku uzatvorenia spoločnej hranice a požaduje jej vojenskú kontrolu.No, viem si predstaviť čo sa stane. Bude ďalšia Srebrenica, to je všetko. Videli sme prezidenta Zelenského diskutovať s nacionalistami. Nevieme kto je tam silnejší a čo sa tam bude diať. A kto bude riadiť nacionalistov, keď vstúpia na tieto územia bez poskytnutia záruk ľuďom?

Samotný ukrajinský prezident Volodymyr Zelenský v roku 2019 potvrdil, že o Srebrenici Putin hovoril aj na stretnutiach v Paríži: „Povedal to (o Srebrenici) dvakrát, opakovane to hovoril na našich stretnutiach„.

Je známe, že Srebrenica sa nachádza v Bosne. V júli 1995 mesto dobyla armáda bosnianskych Srbov, pričom zabila asi 8 000 neozbrojených bosnianskych moslimov, od dospievajúcich chlapcov až po starcov. Masaker v Srebrenici bol najväčším masakrom v Európe od druhej svetovej vojny a priamo ovplyvnil rozhodnutie o aktívnom zapojení síl NATO s cieľom ukončiť vojnu v Bosne. Neskôr Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu uznal tragédiu v Srebrenici za genocídu.

Po skutočných obetiach v Srebrenici sa muselo roky pátrať a pátranie stále nie je ukončené, keďže bosnianski Srbi z armády Republiky srbskej, zodpovední za genocídu, prevážali a pochovávali mŕtvych v rôznych častiach Bosny, aby svoj zločin zakryli. V súčasnosti na Donbase Rusi organizovaním „hľadania pozostatkov zabitých civilistov“ tento proces zjavne „kopírujú“, aby sa s touto napodobeninou dôkazov obrátili na medzinárodný súd a v predstihu robia propagandistickú kampaň vo svetových médiách.

Ako uvádza Serhij Harmaš, „prečo sa kampaň o „obetiach ukrajinských ozbrojených síl“ a „ukrajinskej agresii“ začala v Donecku a Luhansku práve teraz? Odpoveď je jednoduchá – Ukrajina zintenzívnila svoje aktivity na medzinárodných súdoch, aby dosiahla uznanie ruskej zodpovednosti za agresiu na Donbase a na Kryme. A len čo Kremeľ zacítil, že prihára a mohol by sa tým zaoberať súd v Haagu, okamžite začal pripravovať odpoveď, ovplyvňovať verejnú mienku na Západe a zbierať „dôkazy“ na svoju obranu.

Ruská hybridná stratégia postavená na falzifikátoch a manipuláciách už neraz ukázala svoju neefektívnosť. Ako však vidíme, Kremeľ to nezastavilo.

Natalia Iščenko

Troll Katalin Tara usilovne pokračuje vo svojej misii. Usilovne nadáva na Európu, USA a západ ako taký, pričom trápne dranká hnusné euro od svojich ovečiek. Raz vychvaľuje Rusko, Bielorusko, Putina a Lukašenka, inokedy nás straší ruským medveďom a vojnou, ktorá má vypuknúť čo nevidieť a má fatálne postihnúť aj nás. Samozrejme, ak sa správne nerozhodneme. Dokonca tvrdí, že v roku 1968 k nám prišli Rusi na pozvanie. História síce o žiadnom relevantnom pozvaní nevie, ale ak má na mysli pozývací list, obskúrnej pätice – Alois Indra, Drahomír Kolder, Antonín Kapek, Oldřich Švestka a Vasiľ Biľak, ktorý vraj komusi z ruskej delegácie spiklenecky odovzdal posledne menovaný na WC, tak k tomu sa neskôr už nehlásil ani on sám. Hoci ten biľag mu už žiadny kolega – krajčír, nikdy neodpáral. Rovnako ako to čo robí, nikto neodpára nášmu trollovi.

 

 

Teraz najčítanejšie

Ján Benčík

Nakoľko mi nie sú ľahostajné pomery na Slovensku, píšem na webe Denníka N blogy o tom, čo považujem za nebezpečné. Píšem o konšpirátoroch, kremeľských trolloch, pravicových aj ľavicových antiliberálnych extrémistoch. Niektorí ľudia ma za to majú úprimne radi, iní ma rovnako úprimne nenávidia. A niektorí sa mi dokonca vyhrážajú. Beriem to ako niečo, čo súvisí s tým, čo robím.