Denník N

Kultúra súhlasu

Je to kultúra, v ktorej je normálne pýtať si súhlas a rešpektovať ktorúkoľvek odpoveď dostaneme. Aby sme na ňu dorástli, musíme prestať používať sex ako nástroj v snahe o moc a kontrolu, viesť naše deti k slušnému a úctivému správaniu k sebe aj druhým a prestať sabotovať snahy žien zastávať dôležité funkcie a mať svoj hlas vo verejnom priestore.

Doporučená hudba: Arch Enemy – War Eternal

Podľa štatistiky Agentúry Európskej únie pre základne práva z roku 2014 zažilo na Slovensku fyzické a/alebo sexuálne násilie až 34% žien.

Podľa RAINN (Rape, Abuse and Incest National Network) pôsobiaceho v USA, ktorá skúmala aj dopady sexualizovaného násilia, až 79% žien, ktoré zažili jedno alebo viac znásilnení, malo po prvýkrát menej ako 25 rokov. Symptómy PTSD v súvislosti s týmto trestným činom zažíva po 9 mesiacoch 30% z preživších žien, 33% z celkového počtu zvažuje samovraždu a 13% sa o ňu aj pokúsi. V prípade mužov uvádzajú, že znásilnenie alebo pokus oň zažil 1 z 33. Rovnako že LGBT+ osoby, osoby s handikepom či osoby patriace k národnostnej menšine majú väčšiu pravdepodobnosť napadnutia.

Až 99% odsúdených za sexualizované násilie sú muži.

Súčasná kultúra znásilnenia

Náš súčasný prístup k sexualizovanému násiliu a sexualite nedáva zmysel. Páchateľov nechávame nepotrestanými a súcitime s nimi. Preživších umlčujeme a ostrakizujeme. Násilie ospravedlňujeme a zľahčujeme. Konkrétne prípady prekrúcame a prenášame zodpovednosť z páchateľa na preživšieho. Mužskú sexualitu prezentujeme ako niečo neovládnuteľné. Ženská sexualita zas má byť zdrojom pocitov poníženia, hanby a viny. Mnohí a mnohé z nás chápu ako súhlas aj absenciu svojej predstavy nesúhlasu. Mužov znásilniť nemožno. Ženy neznásilňujú. A samotné znásilnenie je pre nás aktom sexuálnej túžby, nie agresie a snahy o dominanciu.

Môže to byť aj inak.

Možná kultúra súhlasu

Sexualizované násilie je zriedkavé. Väčšina ľudí dospela k dostatočnej sebaúcte, ktorá im bráni používať svoje vlastné telo k ubližovaniu druhým.  Preživších podporujeme. Páchateľov liečime. Pretože vnímanie odlúk od psychického zdravia bolo z psychóz, úzkosti či depresie rozšírené o poruchy vyúsťujúce v násilie. To je chápané ako deštruktívny sebaponižujúci akt zakladajúci najmä na nízkej sebaúcte, vysokej miere sebaklamu a celkového skreslenia vnímania sveta, ktorý naviac škodí aj okoliu.  Nespájame ho so sexualitou. Berieme ho ako vážne ohrozenie kultivovanej spoločnosti a usilujeme o jeho elimináciu.

Kultúru znásilnenia môžeme zmeniť na kultúru súhlasu.

Cyklus budovania kultúry súhlasu začína dobrou výchovou v rodine a v škole, pokračuje prácou na sebe, nasleduje korektnou rétorikou vo verejnom priestore a končí evaluáciou pod drobnohľadom feministiek:

  1. Kvalitná výchova musí byť prioritou. Je dôležité, aby sa deťom vžila úcta k druhým, a aby sa naučili riešiť konflikty adekvátnymi spôsobmi.
  2. Práca na sebe musí byť úplná samozrejmosť. Okrem iného, zaostávajúce dospelé osoby by mali mať nástroje k náprave svojich presvedčení a životných postojov.
  3. Miera korektnosti rétoriky vo verejnom priestore a v médiách sa musí sledovať a zvyšovať. Pretože spoluutvárajú verejnú mienku a chybnými konštatovaniami škodia uškodeným, ich blízkym aj „citlivým povahám“.
  4. Pokračovať v pravidelnej evaluácii. Je na nezaplatenie. (Ale aj tak by mali byť všetky osoby, ktoré sa na nej podieľajú, primerane odmeňované.)

Spolupracujme na vytváraní  tejto novej lepšej kultúry. Vojna pohlaví trvá už pridlho. Škodí nám všetkým – jej deštruktívne dopady ďaleko prečíslujú všetky predpokladané pozitíva videné mizogýnmi a mizandričkami – a nemá zmysel.

Teraz najčítanejšie

Kamila Skokňová

Feministka. (Večná) Študentka (nielen) filozofie. Členka Mensy. Nadšenkyňa do psychológie, vzdelávania i futurizmu.