Denník N

(Ne)očkovanie a alibizmus v láske

Zdroj: https://fzszu.sk/blog/2021/01/07/ockovanie/
Zdroj: https://fzszu.sk/blog/2021/01/07/ockovanie/

Čo však znamená mať druhého rád? Akceptovať s úsmevom a potľapkaním po pleci všetko čo robí, hoci aj zjavne nesprávne veci, bez akejkoľvek snahy presvedčiť ho? Alebo je to trochu inak? Ťažká dilema…

Koronavírus nás ťažko skúša už takmer 2 roky. V okamihu sme sa museli „prepnúť“ do fungovania, ktoré by sme si inak ani nevedeli predstaviť. A často to fungovanie aj zlyhávalo a stále zlyháva. V mnohom sme často obmedzení, následky v hospodárstve sú katastrofálne, tie v školstve či medziľudských vzťahoch tiež, ešte ich aj ťažko vyčísliť. Najväčšou tragédiou sú však bezpochyby mnohé a často zbytočné úmrtia. Mohli by sme tiež hovoriť o zdravotných a iných dopadoch po prekonaní covidu a pod.

Pandémia nám za ten dlhý čas už aj veľa ukázala. O nás samých, o našej spoločnosti, našich rodinách… Prvá vlna bola na Slovensku najmä vlnou solidarity a bolo veľmi povzbudivé sledovať, ako to vyzerá, keď „vytiahneme“ to najlepšie z nás. Druhá vlna priniesla omnoho viac utrpenia a, žiaľ, aj veľký obrat v spoločnosti. No a tretia vlna pocity z tej druhej iba umocňuje. Akoby sme si to najlepšie z nás vyčerpali, aj to dobré, a ostalo v ponuke iba to najhoršie. Samozrejme veľká česť nemalému počtu výnimiek. Od skvelých lekárov, zdravotných sestier či odborníkov až po celkom bežných ľudí. Avšak až príliš často za uplynulý rok vidno prejavy, pri ktorých akoby sme takmer zabudli, že sme ešte stále ľudia. Ľudia, ktorí sa navzájom potrebujú a ktorí bez seba nedokážu žiť. Ktorí sa síce nemusia a možno ani nevedia zhodnúť, ale stále si musia vedieť prejaviť vzájomnú úctu a ľudskosť, ktorá nás odlišuje od ostatných živých bytostí. Pretože ak človek prestane byť človekom, kým potom je a kam smeruje?

Preto ma okrem zdravotných dopadov pandémie veľmi mrzí aj obrovské rozdelenie v spoločnosti, aktuálne najmä medzi očkovanými a neočkovanými. A „stavanie barikád medzi frontovými líniami“. O to viac, že aj v tejto „vojne“ často medzi sebou bojujú „vojaci“, ktorí možno ani tak veľmi bojovať nechcú, ale vedome či nevedome počúvajú a poslúchajú svojich „veliteľov“, a tak napätie v spoločnosti stále rastie. Svoj diel zodpovednosti však nesie aj každý z nás. A nie malý. Každý môžeme napätie stupňovať alebo tlmiť. Hnevu, hádok, kriku, vyhrážok či nepokojov už bolo dosť. Preto plne súhlasím s názormi, že sa nemáme rozdeľovať na nezmieriteľné tábory, ale naopak, máme sa mať radi, rešpektovať sa a vychádzať spolu. Či už spolu súhlasíme, alebo nie, či ten druhý má pravdu, alebo nie. To je jednoznačné. Malo by byť… Vždy a v každej oblasti.

Čo však znamená mať druhého rád? Akceptovať s úsmevom a potľapkaním po pleci všetko čo robí, hoci aj zjavne nesprávne veci, bez akejkoľvek snahy presvedčiť ho? Alebo je to trochu inak? Ťažká dilema… Avšak z môjho pohľadu trochu falošná. Ľudia sa nechcú očkovať buď z nejakých relevantných zdravotných dôvodov, alebo preto lebo nemajú správne informácie. Pretože fakty hovoria jasne. Treba si na to dať pozor, ale stať sa to môže každému. Nikoho sa nechcem dotknúť, ale uvediem k tomu príklad. Ak chce 3-ročné dieťa žiletku, podám mu s úsmevom rovno dve, pretože ho mám veľmi rád? Ak si chce opitý kamarát sadnúť za volant, dám mu kľúče rovno od svojho športového auta, nech si to poriadne užije, pretože ho mám rád? A ak viem, pretože to hovoria v princípe všetci skutoční odborníci a jasné fakty a čísla, že očkovanie môže môjmu (staršiemu) známemu zachrániť život, ale on sa očkovať nechce, pretože má nesprávne informácie, mám ho s úsmevom a bez rúška objať a nechať všetko tak?

Toto je skutočný prejav lásky? Alebo je to alibistická až populistická láska v zmysle „mám ťa rád, hlavne nech sme za dobré, bez slova to rešpektujem a na hrob ti potom prinesiem kvety“? Nie je mojou morálnou povinnosťou urobiť, čo sa dá pre to, aby som ho presvedčil faktami a tvrdeniami odborníkov a možno tak vyvrátil dezinformácie, ktoré mu niekto podsunul, a ochránil ho tak? Aj za cenu nejakej výmeny názorov? So zachovaním úcty k človeku, samozrejme. Pričom konečné rozhodnutie už musí urobiť sám a to už rešpektovať musím. Iné mi neostáva, ak je očkovanie dobrovoľné.

Som presvedčený, že mať niekoho rád znamená chcieť pre neho to najlepšie, nie byť s ním za každú cenu za dobré. A to sa netýka len očkovania. Dilema však ostáva v tom, kedy tento princíp uplatniť a v akej miere. Pretože pravdu si nemôžem vymyslieť, tú musím mať z jednoznačne overených zdrojov a až potom o nej môžem druhých presviedčať. No a nie vždy ide o témy, pri ktorých mám právo či povinnosť do takéhoto presviedčania ísť. Často je totiž naozaj lepšie ostať ticho a byť spolu za dobré, ak nejde o vážne veci. Téma očkovania, a teda ochrana života a zdravia ľudí, takou témou však rozhodne je. Ale pozor, ani tu nezabúdajme byť ľuďmi. A aj keď moja snaha niekoho presvedčiť nevyjde, stále ho mať rád a prejavovať mu úctu. A nerozdeľovať sa.

Teraz najčítanejšie