Denník N

Ak chránime mamy, chránime aj deti

Deti vždy niečo robia ako odpoveď na násilie. Nie sú len svedkami partnerského násilia na matkách. Deti rovnako žijú v permanentnom strese, napätí a zmätku, čo sa to u nich doma deje. Sú nútené vytvárať si stratégie, ako prežiť, ako reagovať, ako chrániť seba, súrodencov alebo mamu.

Mnohí si myslia, že partnerské násilie sa deje medzi rodičmi a detí sa to netýka. Často si to myslí verejnosť, aj tá odborná. Matky, ktoré zažívajú násilie zo strany svojho partnera, robia veľa, aby deti chránili pred tým, aby násilie videli.

Keď sme pred pár rokmi robili výskumné rozhovory s matkami so skúsenosťou s násilím a ich deťmi, matka popísala niektoré násilné situácie s dôvetkom, že dieťa o tom nevie. Dieťa však nezávisle tieto situácie v rozhovore popísalo. Deti o násilí vždy vedia.[1]

Niekedy sú priamo pri fyzickom násilí. Niekedy vidia modriny a rany. Vnímajú, že sa mama trápi. Deti vedeli presne popísať, čo robili v situáciách násilia. Niektoré sa zavreli vo svojej izbe, počúvali hudbu alebo hrali hry na počítači, aby ho nemuseli vnímať. Iné sa snažili zabaviť mladších súrodencov, aby aspoň oni o ňom nevedeli. Niektoré deti mamu aktívne bránili.

Deti však vnímajú aj iné formy násilia. Vnímajú, že mama stále upratuje, aby bol otec spokojný. Vnímajú, že ich mama tíši, aby hlasnou hrou otca nenahnevali. Zľaknú sa, keď otec rozhádže alebo rozbíja veci. Všímajú si, že ako rodina skoro nikam nechodia a ak áno, majú tam ticho sedieť a neotravovať. Rozprávali nám o tom, ako starí rodičia nemohli k nim prísť na návštevu alebo sa s nimi nemohli vôbec stretávať.

Deti dennodenne žijú v rovnakom strese ako ich mama. Učia sa čítať signály, ktoré naznačujú, že otec má „zlú náladu“. Učia sa, čo robiť, ak ju má. Učia sa byť poslušné a vyhovieť. Učia sa nepútať na seba pozornosť. Mapujú, ktoré priestory v domácnosti sú rizikové a ktoré nie. Zvažujú, čo je pre ne, ich mamu a súrodencov bezpečné. Niekedy je lepšie sa schovať. Niekedy pomôže, ak sú prítomné.

Deti nám hovorili, ako sa ponáhľajú zo školy, ako sa radšej nejdú hrať s kamarátmi, lebo veria, že keď budú doma, otec bude menej násilný. Niektoré sa snažia otca prehovoriť, aby sa nehneval alebo presmerovať jeho pozornosť inam. Mladšie plačú a kričia, aby mamu nechal. Staršie sa ho pokúšajú ukľudniť. Napríklad sa snažia presvedčiť otca, aby v zime pustil mamu dnu z balkóna, lebo tam ochorie. Niektoré mamu fyzicky bránia.

Deti vždy niečo robia ako odpoveď na násilie. Nie sú len svedkami partnerského násilia na matkách. Deti rovnako žijú v permanentnom strese, napätí a zmätku, čo sa to u nich doma deje. Sú nútené vytvárať si stratégie, ako to prežiť, ako reagovať, ako chrániť seba, súrodencov alebo mamu. To samozrejme na nich zanecháva stopy. Prežívajú úzkosť a strach nielen v daných situáciách, ale konštantne. Pociťujú bezmocnosť, hnev, permanentné napätie a ohrozenie.

Podľa výskumov má opakovaná prítomnosť násiliu podobný dopad, ako keď je mu niekto priamo vystavený. Deti, ktoré sú prítomné násiliu na matke, trpia depresívnymi a úzkostnými symptómami a môže sa u nich vyvinúť posttraumatická stresová porucha. Majú nižšie sebavedomie, cítia sa byť menej akceptované v skupine, stávajú sa obeťami šikany alebo samé šikanujú, či sa správajú agresívne.[2]

Aj preto sa v zahraničí upúšťa od vnímania detí ako svedkov partnerského násilia, ale deti vystavené partnerskému násiliu sa považujú za jeho priame obete.

Zahraničné výskumy a aj ten náš však potvrdzujú, že deti sa z následkov partnerského násilia môžu zotaviť. Na znížení psychických dopadov sa najviac podieľajú tí, ktorí sa o dieťa starajú, podporujú ho a reagujú na jeho potreby. Najdôležitejšími faktormi sú bezpečie a ukončenie násilia, psychologické služby pre deti, vzájomná podpora matiek a detí a asistencia zo strany pomáhajúcich organizácií.

Fyzické a psychické bezpečie detí a ich matiek by preto malo byť v centre akýchkoľvek intervencií zo strany inštitúcií a to nielen zo strany polície, ale aj pomáhajúcich profesií či súdov. Následky partnerského násilia totiž zostávajú dlhodobo, aj potom, čo násilník už nie je v domácnosti prítomný. Často však v živote žien a detí zostáva prítomný aj naďalej, prostredníctvom styku detí s otcom. Sú deti, ktoré chcú byť aj naďalej v kontakte s otcom a napriek tomu, že majú k nemu rozporuplný vzťah, je pre nich dôležitý.

Sú deti, ktoré si vyberú byť s otcom v rámci stratégií prežitia. Umožní im to zostať v kontakte s kamarátmi, v známom prostredí, ktoré síce môžu vnímať ako rizikové, ale aspoň vedia, čo môžu očakávať. V porovnaní s tým môže byť odchod s matkou, často do zložitejších podmienok, napríklad do krízového domu, vyhodnotený ako ešte horší. Niekedy tak robia preto, aby chránili matku.

Sú však aj deti, ktoré sa otca boja a čas strávený s ním je pre ne náročný a prehlbuje ich psychické problémy. Vzťah detí k otcom sa tiež môže meniť. Ak vnímajú, že otec aj po odchode v násilí pokračuje, neustále ich kontaktuje, sleduje, znevažuje mamu a nadáva jej, či od nich vyzvedá informácie o nej, môžu začať odmietať sa s ním stretávať, hoci na začiatku o to mali záujem. Deti môžu mať veľa legitímnych dôvodov, prečo sa s otcom stretávať chcú alebo nechcú. Rovnako, ako vnímali partnerské násilie v domácnosti, v ktorej žili, a aktívne si vytvárali stratégie ako v ňom prežiť, hľadajú spôsoby fungovania aj v situácii po rozchode rodičov. Na nás dospelých je vnímať a počúvať, čo nám hovoria a rešpektovať ich názor.

Našou úlohou je pomôcť im nájsť také zvládacie stratégie, ktoré sú pre ne bezpečné a neprenášajú vplyvy násilia na ich budúce životy. Ak ich totiž budeme vystavovať opakovanému násiliu, získajú pocit, že ich nikto neochránil a nikomu nemôžu dôverovať. Ani inštitúciám, ani iným dospelým a ani svojej mame.

To bude ten najhorší dopad na ich ďalšie životy.

 

Autorka textu: Mgr. Zuzana Očenášová, PhD., analytička pre výskum a monitoring Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia páchaného na ženách

Fotografia: Pixabay

[1] V blogu sú použité výsledky výskumu Smitková, H. a Očenášová, Z. 2017. Vzťah matka – dieťa v kontexte partnerského násilia na ženách. IVPR. Dostupné na: https://www.zastavmenasilie.gov.sk/resources/data/VYSKUM_Vztah-matka-dieta-v-kontexte-NPz.pdf

[2] Graham-Berman, S.A. a Levendosky, A.A. 2011 How Intimate Partner Violence Affects Children: Developmental Reearch, Case Studies, and Evidence-Based Intervention. American Psychological Association.

 

Koordinačno-metodické centrum pre prevenciu násilia  na ženách (KMC) Inštitútu pre výskum práce a rodiny je súčasťou Národného projektu Prevencia a eliminácia rodovej diskriminácie OP ĽZ NP 2018/4.1.2/01., ktorý sa realizuje vďaka podpore  z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Ľudské zdroje www.esf.gov.sk

Teraz najčítanejšie

Zastavme násilie

"Zastavme násilie" je blog Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách (KMC), ktoré bolo zriadené Inštitútom pre výskum práce a rodiny (IVPR) a funguje ako súčasť Národného projektu Prevencia a eliminácia rodovej diskriminácie. Hlavným poslaním KMC je predchádzať a znižovať násilie na ženách a domáce násilie prostredníctvom komplexnej celoštátnej politiky. Chceme sa s vami podeliť o zaujímavé informácie, inšpiratívne rozhovory a blogy našich expertiek a expertov.