Nahradíme verejný záujem na potrestaní páchateľa jeho mediálnym lynčom a spoločenskou smrťou ?
Verejným záujmom je aj potrestanie páchateľa za trestný čin, za ktorý sa považuje každý čin, ktorého znaky sú v trestnom zákone.
Ak si ho len zhruba prelistujete, budete mať prehľad o tom, čo považuje naša spoločnosť za správanie trestné, teda spoločensky nežiadúce a to najmä z pohľadu následkov takéhoto spoločnosťou netolerovateľného správania.
Opis všeobecných znakov tohto konania najmä spôsobom jeho spáchania ( napríklad, krádež je všeobecne definovaná – kto si prisvojí cudziu vec, tým, že sa jej zmocní a spôsobí tým škodu malú ) nazývame skutkovou podstatou trestného činu.
K vzneseniu obvinenia je však potrebné uviesť konkrétne skutočnosti, fakty o tom, kto, komu, kedy, kde a akým konaním spôsobí škodlivý následok, dostatočne presné na to, aby nemohli byť zamenené s inými.
K potrestaniu páchateľa musí dôjsť len na základe spravodlivo vedeného procesu. Za taký sa považuje jedine a výlučne ten, pri ktorom orgány činné v trestnom konaní, polícia, prokuratúra a súdy, postupujú v súlade so zákonom a ústavou a medzinárodnými dohovormi.
Za zákonný postup možno považovať ten, kedy všetky orgány stojace proti obvinenému posudzujú, zadovažujú dôkazy objektívne a nezaujato. Mnohých, ktorí sledujú v poslednom období medializované spory asi prekvapí, že povinnosťou polície a prokuratúry je objasniť aj tie skutočnosti, ktoré svedčia v prospech obvineného. To by ste na základe spôsobu, akým o niektorých kauzách informujú médiá asi nečakali.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa k otázke, čo sa z hľadiska trestného práva považuje za nezávislú a objektívnu osobu, vyjadril veľmi výstižne a zrozumiteľne : “ nezávislým a objektívnym pozorovateľom je osoba, ktorá obvineného nepozná, neprechováva k nemu pozitívny ani negatívny vzťah, ale vzťah neutrálny, nemá na prejednávanú vec už vopred vytvorený názor a rozhoduje sa len na podklade dôkazov, informácií a skutočností zhromaždených v spise, v žiadnom prípade nie na podklade informácií získaných mimo spisu, a to ani z médií“.
Verejnosť už dlhšiu dobu veľmi intenzívne diskutuje o téme nezákonných únikov informácií z vyšetrovacích spisov. O nezákonnosti tohto postupu vo verejných diskusiách pochybnosti nie sú.
Otázniky visia nad prístupom médií, ktoré sú často cieľovou stanicou úniku informácie, a túto potom uverejnia pre širokú verejnosť a to v rozsahu a spôsobom, ako to uznajú za vhodné. Správnosť svojho postupu, ktorý by v prípade spáchania iného skutku bol určite klasifikovaný ako určitá forma spolupáchateľstva trestnej činnosti alebo profitovania z nej ( je nesporné, že zverejňovanie takýchto informácií vedie aj ku komerčnému úspechu, zvýšeniu čitateľskej atraktivity média), obhajujú verejným záujmom, ktorý sa v tomto prípade prejavuje v práve verejnosti na informácie.
To, že pri vyšetrovaní páchateľa takéhoto trestného činu, ktorý informáciu zo spisu vyniesol, médiá nespolupracujú a jeho identitu neuverejnia, odvíjajú od svojho privilegovaného postavenia novinára, ktorý v záujme práva verejnosti na prístup k informáciám, musí chrániť svoj zdroj. V opačnom prípade, by sa k žiadnym informáciám nedostal. Logické.
Toto privilegované postavenie novinára sa podľa niektorých komentátorov rozhodla posilniť aj súčasná vláda. Napríklad ich vyňatím spod trestnoprávnej zodpovednosti za určitých okolností.
Zjednodušene povedané, ak svojím konaním aj naplnia znaky trestného činu, ak tak urobia ako novinári v záujme práva verejnosti na informácie, budú beztrestní.
Pre účely tohto blogu neurobím odbočku k zásadnej otázke definície toho, kto je novinár a toho, akým obsahom túto definíciu naplní výkonná a súdna moc na Slovensku. Tu sa pohybujeme na veľmi zradnej pôde zásahu do nezávislosti a slobody médií.
Dávam na úvahu inú vec : Ak sa verejnou diskusiou a legislatívnou aktivitou budeme snažiť vytvoriť spoločenskú atmosféru, v ktorej bude nielen tolerované, ale aj žiadúce vynášanie informácií z vyšetrovacích spisov, či už úplných alebo selektívnych a ich komentovanie zo strany médií, musíme si uvedomiť, že rezignujeme na spravodlivo vedené trestné procesy.
Ťažko budeme môcť v takejto atmosfére predpokladať objektivitu tak, ako ju definoval najvyšší súd, u vyšetrovateľa, prokurátora a súdu.
Verejný záujem na spravodlivom potrestaní páchateľov postavíme na nižší hodnotový stupeň ako právo verejnosti na prístup k informáciám, ktoré bude absolútne.
O tom, že mediálny lynč môže znamenať, a veľakrát znamená, spoločenskú smrť, podobne, ako znamenalo ukameňovanie páchateľa v stredoveku jeho smrť fyzickú asi nepochybuje nikto.
Kompetentní si musia zodpovedať otázku, či má návrat k demokracii na slovenský spôsob znamenať návrat k verejným popravám prevedeným médiami ?
