Reforma vysokých škôl: Otázka nie je, či. Otázka je, ako.

Stalo sa akýmsi folklórom ukazovať prstom na slovenské univerzity a dokola opakovať frázy o tom, aké sú mizerné. Niekedy je to až dehumanizujúci jazyk: marazmus, smrad, treba vyčistiť, vyvetrať. Ako keby akademici boli hŕstkou oligarchov, ktorí sedia na teplých miestach, kumulujú zdroje, zákerne bránia rozvoju a vyháňajú študentov do zahraničia. A hlavne – bránia reformám.

Otázkou však je, čo sa presne myslí tými reformami. Veľmi ma zaujal text Vladimíra Šuchu a Jozefa Hvoreckého s názvom Reforma vysokých škôl: Teraz nie. Kedy konečne áno?, ktorý vyznieva tak, že najväčšu prekážkou v napredovaní univerzít sú samotné univerzity.

Prvým konkrétnym bodom, ktorý v texte otvárajú, sú rebríčky. Keďže na ilustračke k článku je aula Univerzity Komenského, pozrime sa na aktuálne hodnotenia UK v niekoľkých najznámejších rebríčkoch (abecedne):

• Academic Ranking of World Universities („Šanghajský rebríček“) – 801. – 900. miesto
• Best Global Universities – 587. miesto
• Center for World University Ranking – 609. miesto
• QS World University Rankings- – 651.-700. miesto
• Round University Ranking – 404. miesto
• The Three University Missions – 272. miesto
• THE European Teaching Rankings – 126.-150. miesto
• THE Impact Rankings – 301. – 400. miesto
• THE World University Rankings – 1001.-1200. miesto

Aké náročné by bolo dostať UK do TOP 500 napríklad v Šanghajskom rebríčku? ARWU používa šesť indikátorov, napríklad koľko učiteľov a absolventov získalo Nobelove ceny a Fieldsove medaily, počet vysokocitovaných výskumníkov, počet článkov v časopisoch Nature a Science. Ak je TOP 500 v ARWU pre Slovensko naozaj také dôležité, nevidím v tom až taký zásadný problém. Museli by sme síce „hodiť cez palubu“ niekoľko odborov, ktoré nikdy nebudú publikovať v Nature a Science, a kde nie je ani len teoretická šanca získať Fieldsovu medailu či Nobelovu cenu, ale ak je vysoká pozícia v rebríčkoch taká dôležitá, dali by sme to.

Ďalšou témou, ktorú otvárajú, je plagiátorstvo študentov a pedagógov. V minulosti moja alma mater tolerovala veci, na ktoré nedokážem byť hrdý, sám som to často kritizoval. Ale podstatné je, že dnes vedenie plagiátorstvo odsudzuje úplne jednoznačne. Je neprípustné už na úrovni seminárnych prác. Tu je vyhlásenie našej univerzity k plagiátom, a takto sme reagovali na relativizovanie plagiátorskej kauzy bývalého premiéra.

Tretí bod, únik talentov. Povedzme si otvorene, tu nás české univerzity predbehli. Od roku 2019 však razantne posilňujeme prítomnosť na dôležitých akademických veľtrhoch. Minulý týždeň sme napríklad mali spoločnú expozíciu s STU na brnenskom veľtrhu Gaudemaus, čo je najväčší veľtrh pomaturitného vzdelávania v Čechách a na Slovensku. Slovenským študentom sme ukazovali, že aj doma sú možnosti kvalitného štúdia, a českým, že Bratislava nie je až tak ďaleko. Pred vypuknutím pandémie sme mali plán spoločne oslovovať zahraničných študentov na medzinárodných veľtrhoch; teraz hľadáme najlepšie možné formáty virtuálnych dní otvorených dverí. Viac komunikujeme so strednými školami – naši „matfyzáci“ napríklad nedávno usporiadali matematickú súťaž, do ktorej sa zapojilo viac ako stotisíc slovenských žiakov základných a stredných škôl. Výrazne sme zintenzívnili prítomnosť na sociálnych sieťach. Zlepšujeme reaktívnosť pri otázkach od potenciálnych študentov. Pripravujeme nové univerzitné informačné centrum v centre Bratislavy. A zdá sa, že úsilie začína prinášať plody: na UK od roku 2019 stúpa počet študentov, ale čo je dôležitejšie, dlhodobo sa nám darí zvyšovať percentuálny podiel zo všetkých slovenských študentov (graf na s. 15). Minulý rok sme získali hlavnú cenu veľtrhu Gaudeamus za najlepšiu prezentáciu zo všetkých slovenských a českých vysokých škôl.

Otvorenie škôl svetu je ďalšou témou. Tri konkrétne veci, ktoré na UK robíme v mene vyššej otvorenosti sú napríklad vstup do aliancie ENLIGHT spolu s Magistrátom Bratislavy a spoločnosťou ESET a prvé konkrétne aktivity, ktoré táto spolupráca začína prinášať študentom (napríklad tu alebo tu). Ďalej schéma zameraná na pritiahnutie post-doktorandov z iných univerzít. A do tretice, možnosť prijať na profesorské miesta aj ľudí, ktorí neprešli inauguračným konaním, ale zastávali takúto pozíciu na univerzite s vyšším rankingom ako má UK. Nevidím žiadne formálne prekážky, aby k nám prichádzali prednášajúci a študenti zo zahraničia. Mimochodom, ja sám od tohto roka vediem viac kurzov v angličtine ako v slovenčine.

Ďalším spomínaným bodom sú zastarané študijné odbory a predmety. V tom prípade by sme nemali volať skôr po reforme akreditačného procesu než po reforme riadenia univerzít? Ja si to ale nemyslím. Sme v procese zmeny akreditácie a stále verím, že to bude krok dopredu. Žiadne vedenie fakulty či univerzity snáď nebude natoľko suicidálne, aby udržiavalo pri živote odbor bez akreditácie.

Nevidím to tak, že by sme sa bránili zmenám. Bránime sa politizácii, nie reálnym reformám. Máme výhrady voči mnohým bodom v texte návrhu zákona – ale to neznamená, že sme spiatočníci, ktorí sa boja zmien. Vítam mnohé z plánovaných zmien, ktoré načrtla novela vysokoškolského zákona. Napríklad vyššie právomoci vedenia univerzity smerom k fakultám či funkčné miesta docentov a profesorov. Ale zmien sa nebojíme. Univerzitné prostredie sa napokon za ostatné roky zmenilo tak zásadne, že nemá ani zmysel diskutovať, či reforma áno alebo nie. Ak všetko dobre dopadne, akreditáciu už nedostane pracovisko bez reálneho medzinárodného výskumného presahu, skončí moc „garantov“ bez reálneho akademického výtlaku, a medzinárodné publikovanie vo vysokoimpaktovaných časopisoch už nebude výnimkou, ale štandardom. My sa reformám nebránime, my ich žijeme.

A že sa bojíme o svoje miesta? Moja pracovná zmluva je na päť rokov a obsahuje jasné výkonové kritériá. Samozrejme, aj na našej univerzite sa môžu vyskytnúť pracoviská, kde sú zašití „freeloaderi“. Ale ak sa freeloader naučil prežívať v systéme riadenom samosprávou, nevidím najmenší dôvod, prečo by svoje stratégie „prežitia“ nevedel modifikovať aj v systéme, v ktorom univerzity riadia nominanti ministerstva. Určite potrebujeme pomáhať tým, ktorí nové nároky (napríklad medzinárodné publikovanie) nezvládajú, a rozlúčiť sa s tými, ktorí nie sú ochotní sa to učiť. Podstatné bude len to, aby sme v honbe za ekonomickou efektívnosťou nenapáchali nenapraviteľné škody a nezbavili sa dôležitých zdrojov našej kultúrnej identity ako sú malé odbory, ktoré sa nedokážu postaviť do scientometrického ringu s matematikmi či fyzikmi. Ale inak v plnej miere podporujem, že musíme byť na seba prísnejší.

To, čo však rozhodne neprospieva našim univerzitám sú texty, ktoré šíria zatrpknutú predstavu o celkovom úpadku a marazme slovenských univerzít. Raz som k tomu napísal reakciu. Profesorov Hvoreckého a Šuchu asi nepresvedčím, ale veľmi by som ocenil, ak by sa nad týmto pohľadom aspoň na chvíľu zamysleli. Nehovorím, že by sme nemali univerzity kritizovať. Ale povedzme si konkrétne, ktoré sú tie zastarané odbory, kto presne tvorí tie záhadné mocenské štruktúry, a nešírme obraz celkového úpadku. Verejný obraz našich univerzít je podľa mňa o dosť horší, ako si zaslúžia. Keď sa píše o internátoch, skôr tam bude táto fotka ako napríklad táto. Správy o viac než dvadsať rokov starej plagiátorskej afére plnili médiá a sociálne siete celé mesiace, kým na správy o úspechoch klikne pár ľudí. Naša univerzita vonkajšiu komunikáciu dlho zanedbávala, bude trvať, kým sa nám podarí ten obraz napraviť.

Otázku vôbec nevidím v tom, či reformy áno alebo nie. Akademický systém sa mení všade, vývoj sa nedá zastaviť. Tá pravá otázka pre mňa je, koľko si Slovensko môže dovoliť špičkových výskumných univerzít, ktoré na tú magickú TOP500 dosiahnu. Nemyslím len finančne, ale aj z pohľadu ľudských kapacít a infraštruktúry. Na týchto školách potom môžeme všetko prispôsobiť tomu, aby tam vznikali vysokoimpaktované a vysokocitované štúdie, aby výskumníci ašpirovali na špičkové granty ako ERC, a aby sme raz niekoho vyslali do Štokholmu po Nobelovu cenu.

A hneď na to druhá otázka: čo majú robiť tí ostatní? Myslím tým napríklad učiteľské odbory, filologické alebo tlmočnícke štúdiá hlavne menších jazykov, či regionálne vysoké školy. Ako nastaviť pravidlá tak, aby mohli robiť užitočnú prácu pre spoločnosť – teda pripravovať kvalitných ľudí do praxe – no aby ich pravidlá nenútili nasilu predstierať výskum.

Skúsme radšej diskutovať o tomto a nie dookola opakovať reči o marazme. Skúsme sa pozrieť na to, čo sa u nás robí dobre, ako podporiť tých, ktorí sa univerzitný svet snažia zlepšovať, a čo ako spoločnosť od univerzít vlastne chceme.