Denník N

T. C. Foster: Čítaj literatúru ako profesor (Čitateľský denník 64/2021)

„John Barth píše o egyptskom papyruse, ktorý pojednáva o tom, že všetky príbehy už boli vypovedané — súčasnému spisovateľovi už neostáva nič iné, len ich prerozprávať. Tento papyrus opisujúci postmoderné problémy má 4 500 rokov. Nie je to však také zlé.

Spisovatelia po celý čas registrujú, že ich postavy sa na niekoho ponášajú: na Persefónu, Dickensovho Pipa, Stevensonovho Dlhého Johna Silvera, Keatsovu La Belle Dame sans Merci. Zmierili sa s tým. Ak je spisovateľ dobrý, jeho dielo na nás nepôsobí triviálne ani ako kópia.

Práve naopak, ozveny z predošlého diela mu dodajú hĺbku a rezonanciu a hromadné využívanie základných vzorcov zas váhu. Dokonca na nás pri čítaní pôsobí jeho dielo upokojujúco, pretože v ňom spoznávame prvky z toho, čo sme už čítali. Mám podozrenie, že úplne originálne dielo, ktoré by nič nedlžilo predošlým textom, by nás dosť znervózňovalo práve tým, že nám nič nepripomína.“

Zhruba pred rokom sme spolu s kamarátom Šimonom začali s nahrávaním podcastu Čitateľský denník. Ako ste už isto vďaka tomuto originálnemu názvu pochopili, snažíme sa v ňom viac či menej pravidelne rozoberať knihy a komiksy, ktoré nás za poslednú dobu oslovili. No a aby som si trocha viac vycibril svoje argumentačné a analyzačné schopnosti, dostal som od pána spolu-moderátora knihu T. C. Fostera Čítaj literatúru ako profesor.

Čo nás tak fascinuje na príbehoch? Či už ide o román, divadlo, film alebo rozprávanie pri ohni, hľadáme v nich staré známe naratívy. Chceme čítať a počúvať o Výprave, Obeti, Láske, pripomíname si archetypy, ktoré svojim opakovaným výskytom naberajú na hĺbke. Zároveň však túžime aj po niečom novom, sviežom, súčasnom.

Foster, ktorý je sám univerzitným profesorom, ukazuje, že originalita v podstate neexistuje — každý autor stavia na tom, čo už bolo napísané dávno pred ním. J. R. R. Tolkien to prirovnával k literárnemu lesu, v ktorom neustále opadávajúce príbehové listy a vetvičky vytvárajú na zemi humus — a z tohto humusu mysle potom rašia „nové“ príbehy.

Foster píše o troch takýchto základných zdrojoch pre literatúru Západu — Biblii, Shakespearovi a ľudových rozprávkach. Všetky sú natoľko vryté do našej kultúry a mysle, že formujú diela, ktoré vytvárame. A tým pádom sú aj kľúčom k pochopeniu literatúry.

Kniha však rozoberá aj mnoho ďalších zdrojov, vplyvov a symbolov — Homéra, počasie, Draculu, násilie, politiku či sex. Keď o nich vieme, píše Foster, a dokážeme ich vidieť v dobovom kontexte, poskytne nám to pri čítaní krásny aha! moment. Ten nám odkryje ďalšie vrstvy textu a zaručí hodnotnejší zážitok z diela..

Čítaj literatúru ako profesor je popularizačnou knihou a viem si predstaviť akademikov, ktorí by nad ňou možno ohŕňali nosom. Ja som ju však zhltol za pár večerov a svojou praktickosťou, stručnosťou a humorom ma veľmi potešila. Záverečná kapitola je dokonca napísaná ako cvičenie, v ktorom si môžete svoje nové poznatky ihneď vyskúšať. Nedopadol som v ňom úplne najlepšie, ale ako vraví sám autor, najdôležitejšia je radosť z čítania a základná rovina diela prístupná pre všetkých. Bez toho, aby fungovali tieto dve veci, to nemá veľmi zmysel.

T. C. Foster: Čítaj literatúru ako profesor
Tatran, 2018
344 strán
*
90 %
*
Čitateľský denník vo forme podcastu môžete počúvať tu.
Moje ďalšie písačky a kresbičky môžete sledovať tu.

Teraz najčítanejšie

Jakub Lenart

Naivné mudrovania o knihách, komiksoch a kultúre.