Denník N

Prečo budú predčasné voľby v januári, najneskôr na jar. O prebiehajúcom referende vyslovenia nedôvery tejto vláde. Prečo si zmenu ústavy a predčasné voľby vyžiada Matovič a prečo je Čaputová neúspešný prezident. Občan S vyhlasuje hospodársku a sociálnu mobilizáciu a celý život si pripravuje líderstvo pri zvládaní ekologickej krízy.

Referendum o povalení alebo potvrdení súčasnej vlády vypísal Igor Matovič na jeseň minulého roku. A dopadli pre vládu veľmi zle – ľud vyslovil tejto vláde nedôveru.  Ako sa to zomlelo, keď ste o tom nečítali v novinách? Nuž preto, že novinári píšu len to čo im vyhovuje a hlavne diplomacia a politika sa často krát dejú za zatvorenými dverami v prítmí. A keďže pod lampou je najväčšia tma – toto referendum sme mali všetci pred očami a všetci sme sa ho zúčastnili aj keď o tom nevieme. Hovorím o zaočkovanosti Slovenska.

Slovensko, podobne ako celý Svet, totižto čelí dvom globálnym krízam; spôsob ako ich zvládne priamo determinuje, ktoré štáty budú v nasledujúcej ére úspešné a prosperovať a ktoré nie. Hovorím o zdravotníckej kríze v dôsledku pandémie COVID-19, ktorá sa svojimi dopadmi na obyvateľstvo podobá zamrznutému konfliktu Západného frontu počas 1. svetovej vojny a klimaticko-ekologickej kríze. V prvej kríze Slovensko úplne zlyhalo a v riešení druhej po nádejnom štarte sme dostali kŕče a sme tesne pred pádom na bežeckej dráhe.

Premiér Matovič totiž pred druhou vlnou pandémie vyhlásil, že úspech tejto vlády sa bude merať úspechom, akým zvládne pandémiu a ako veľmi sa Slovensko zaočkuje (tu). Veril si, veril v jednotiacu silu krízy a veril v ľudí. Dnes už vieme, že vláda spolu s údajnými odborníkmi je banda neschopákov a celé sa to nezrútilo len vďaka odhodlaniu frontovej línie – našich lekárov a zdravotníkov. Vláda nedokázala presvedčiť vlastné obyvateľstvo o svojej kompetentnosti. Ako sa k tomu postavili ľudia? Aj oni dali najavo, že tejto vláde neveria – som totiž presvedčený, že stav očkovania nie je o osobných preferenciách ľudí a racionálnym rozhodovaním o svojom zdraví, som presvedčení, že Slováci prístup k očkovaniu chápu (hoc aj podvedome) ako hlasovanie o dôvere tejto vlády, ktorá dostala silný občiansky mandát. Ľudia to myslia so Slovenskom vážne a chápu, že ich existenciu neohrozuje na Slovensku len COVID a globálne otepľovanie ale aj to, aký charakter má tento štát, chápu ho totiž ako svoj domov a rozhodli sa urobiť si doma poriadok. Avšak upratovačka, ktorú si najali len rozvírila prach a nakoniec je v dome viac bordelu a ešte aj rozbila porcelán po dedkovi.

Premiér Matovič, vidiac výsledky vlastnej vlády po tom, čo Sulík urobil palácový prevrat je celá vláda vďaka nemu v stave permanentného mexického stand-off (tu); pochopil aj hlasovanie ľudí, ktorý to myslia smrteľne vážne. Preto Matovič odstúpil. Nie preto, že by sa podvolil a priznal prehru, ale aby ukázal pokoru – a dúfal, že nastane čas, kedy si vypýta od ľudí reparát. Odstúpením dal najavo, že prijíma politickú zodpovednosť a odstupuje ale súčasne ukázal, že zodpovedným za rozvrat vlády a všetky dôsledky tohto stavu nenesie on, ale niekto iný.


Zdá sa, že čas na reparát práve nastal. Igor Matovič v pozícii zákulisného bábkara a de facto šéfa koalície znovu vyhlásil hlasovanie o dôvere tejto vláde (tu) a paradoxne s tou istou otázkou – úspech tejto vlády bude merať úspechom akým Slovensko zvládne tretiu vlnu pandémie. Niekto múdry raz povedal, že len blázon urobí viac krát to isté a očakáva rôzne výsledky. Šašo Matovič sa zdá, že sa nepoučil. Ibaže by hej. Nie je vždy zlato čo sa blyští a keď dvaja robia to isté, nie je to to isté (tu). Podľa môjho názoru Matovič nečaká zmenu nálad ale naopak tuší že to bude zase katastrofa. Avšak jemu to umožní vyhlásiť referendum o predčasných voľbách po zmene Ústavy, ktorá prebehne v decembri alebo tieto predčasné voľby rovno vyhlásiť.

Igor Matovič totiž nie je blázon; možno je šašo ale na kráľovských dvoroch zastávali funkciu kráľovských šašov nielen zabávači ale predovšetkým múdri ľudia. Hovorí sa, že len šašo mohol kráľovi povedať aj nepríjemné veci a práve vzhľadom na svoje zdanlivo bláznovské oblečenie sa nebral vážne ale o to lepší prístup mal ku kráľovi. Šašo Matovič povedal túto nepríjemnú pravdu o Slovensku aj pánovi Slovenska – občanom formou netradičnej kampane. Matovič odhaľoval šašovským prístupom zlyhania predchádzajúcich vlád. Až jedného dňa pán povedal šašovi, aby to skúsil on. Éra Fica je totiž o zlodejoch v bielych košeliach, ktorí sa tvária ako slušní podnikatelia či úradníci. Šašo Matovič dal najavo, že nie je ako oni, že nie je zlodej a že má čo ponúknuť. A šašo to skúsil: šaškoval, robil premety a saltá, avšak neúspešne. Už nebolo potrebné len jedného šaša, ale celé šapitó zabávačov, vláda je proste týmová robota, kde všetci musia ťahať za jeden povraz. Slovensko je síce dnes jeden veľký cirkus, ale určite nie sme svedkami dobrého predstavenia.

Základným heslom tejto vlády bol koniec mafie a jednota vládnej koalície, aby sa nerozpadla. Boj s Mafiou je ale dlhodobý (pozrite do Talianska, kde vojnu mafii vyhlásil ešte Mussolini a do dneška neskončila) a jednota koalície je len o tom, aby údajne neboli predčasné voľby. Ale je táto vláda úspešná? Je vôbec vláda funkčná? Ja tvrdím, že funkčná nie je. Funkčná vláda totiž neznamená, len to, že sa nerozpadne s dôsledkom predčasných volieb; funkčná vláda znamená, že rieši problémy ľudí a globálne krízy, ktorým krajina čelí.

Veľká Británia ukázala prípad najúspešnejšieho premiéra, ktorý to dal až na reparát. Winston Churchil, záchranca Británie totiž počas Veľkej vojny bol zodpovedný za strategický neúspech anglického námorníctva v Turecku a musel v roku 1915 abdikovať s nepriaznivým vývojom na časť jeho nasledujúcej kariéry. Ale kríza druhej svetovej vojny mu predstavovala príležitosť na reparát, vypýtal si ho, dostal ho a zachránil Anglicko, Európu a aj Svet. Myslím, že Igor Matovič bude chcieť mať podobný osud.

Igor Matovič je politický aktivista so všetkým pozitívnym aj negatívnym. Jednou z vlastností aktivistov akéhokoľvek druhu je, že ich aktivizmus je prejavom ich osobných hodnôt, ich presvedčenia a že dochádza k zlievaniu osobného presvedčenia a záujmov a záujmov verejnosti. Iným slovom – Igor Matovič je autentický a úprimne presvedčený o svojom programe. A ako každý aktivista, tak aj on je najprv ľuďom za blázna. Igor Matovič nemá inú osobnú voľbu ako vypýtať si reparát a Slovensko nemá inú voľbu v súčasnosti, ako mu ho dať.  V predchádzajúcom blogu (tu) som opísal nešťastie Slovenska v tom, že každý jeden politicko-mocenský blog, ktorý na Slovensku doteraz existoval a Slovensku vládol bol kombináciou legitímneho programu, ale vždy bol zaplatený privysokou cenou. Mečiar založil a naplnil štátnu ambíciu Slovákov, zaplatili sme za to vládou organizovaného zločinu. Dzurinda s Miklošom priviedli slovensko do EÚ a NATO, zaplatili sme za to previazaním biznisu s politikou. Fico úspešne budoval sociálny a právny štát, cenou bola tolerancia pijavíc a zlodejov. To je to, čo sa myslí heslom, na Slovensku sa volí menšie zlo. Nie. Na Slovensku sa volia legitímne požiadavky ale s vedomím veľkej ceny, ktorú za to musíme zaplatiť. Avšak hnutie za Slušné Slovensko povedalo dosť – dosť takejto politickej korupcii, kedy musím trpieť niečo zlé aby sa dosiahol legitímny cieľ. Jediná politická entita, ktorá to má v programe a ktorá to aj myslí autenticky je OĽANO. Matovič ani Slovensko nemá inú voľbu ako predčasné voľby a silnú koalíciu Matoviča s nejakým subjektom presadzujúcim sociálny a právny štát t.j. Sme Rodina a/alebo HLAS. Môže to však fungovať len vtedy, keď súčasťou reparátu bude aj emancipácia od hriechov minulosti a veľká sebareflexia. Slovensko potrebuje úprimnosť, sebareflexiu a pravdu.


Prezidentka Čaputová získala svoj mandát charizmou ekologickej občianskej aktivistky, ktorú však do volieb nominovala konkrétna strana. Tým premárnila šancu byť skutočným občianskym lídrom Slovenska. V úrade sa – na rozdiel od Matoviča – už nechová ako aktivistka ale ako politička; žiaľ ale nie štátnička. Osobne si myslím, že je to chyba. Práve občiansky aktivizmus je to, čo ju tam dostalo a opustenie tejto role je všeobecne vnímané ako sklamanie, ak nie rovno ako zrada; prejavuje sa to rozpakmi pri jej hodnotení. Opustila aj ekologickú agendu, ktorá ju priniesla na výslnie. Iste, niet pochýb o tom, že je v úrade prezidenta najkultivovanejšie, najkultúrnejšie, najcivilizovanejšie, čo sme v úrade mali – ale to nestačí. Prezidentka Čaputová totiž ukázala, že na tento post nemá.

Základnou povinnosťou prezidenta je zabezpečiť funkčnosť ústavných orgánov (tu). Je táto vláda funkčná? Je Slovensko funkčným štátom alebo štátom v rozklade? Myslím, že pandémia nám vystavila zrkadlo, že sme štátom v rozklade. Prečo je tomu tak? Ryba smrdí od hlavy a štátna správa je odvodená od vlády (personálne aj funkčne). Keďže máme neschopnú vládu, máme nefunkčný štát. A to je zlyhanie prezidentky Čaputovej.

Keďže funkčnosť vlády neznamená len to, že sa nerozpadne, znamená to aj plnenie vládneho programu a prinášanie výsledkov v riešení aktuálnych kríz. Dva roky útrpne sledujeme neschopnosť tejto vlády čokoľvek zmysluplné urobiť. A je úlohou prezidentky Čaputovej, aby to zabezpečila. Ako to má zabezpečiť prezident, keď nie je súčasťou koaličnej rady (čo odhaľuje v skutočnosti protiústavný charakter tohto kvázi orgánu, ktorý má bližšie k mafiánskemu deleniu územia) a chce sa tváriť nad vecou?

Práve ekologický aktivista je človek, ktorý ide s vlastným menom, tvárou a kožou na trh a sám z vlasntnej iniciatívy urobí to, čo je správne a potrebné aj keď nikto iný sa k tomu nemá. Keby som ja bol prezident, tak by som robil, to čo teraz – bol by som aktivista. Využíval by som mäkké vzťahy, diplomaciu, inicioval by som stretnutia, verejne by som vyzýval k riešeniu. Každý mesiac by som si predvolal premiéra a pýtal sa ho, čo spravil a prečo nespravil viacej. Inicioval by som verejné diskusie, ktorých by som sa zúčastňoval.  Podroboval by som oponentúre vládny program ako aj politiky a opatrenia tak, aby sa preukázala ich funkčnosť a účinnosť. Bol by som aktívny prezident, ktorý si ponechal kus z aktivistu. Že sa to tak nikdy nerobilo a že čo to je za nezmyselné nápady? Veď práve – na Slovensku sa robilo veľa vecí, ktoré sa nemali a nerobilo veľa vecí, ktoré sa mali.

Najväčšia frustrácia z prezidentky Čaputovej je, že je len pekná ozdoba krajiny; že väčšina jej vyjadrení príde až po funuse, keď sú už všetky občianske, spoločenské a politické rozhodnutia spravené namiesto toho, aby bola líder, ktorý Slovensko ťahá za víziou. Najväčšou tragédiou a neúspechom Slovenska je, že prezidentka Čaputová je len slušná politička ale nie je líder Slovákov. A súčasne je to jej osobným neúspechom. Prezidentka Čaputová, totiž svojim rozhodovaním nezabezpečila riadny chod ústavných orgánov.

Mimochodom, bol to prezident Havel, ktorý ako občiansky aktivista a dizident obnovil demokraciu v Československu. Výkon, ktorý po ňom nezopakoval nikto a to v celosvetovom rozmere. Havel raz povedal, že najmocnejšou zbraňou je pravda: je taká silná, že ak sa ňou vyzbrojí čo i len jeden človek, tak keď nastanú okolnosti pre použitie pravdy ako zbrane, tak pravda odzbrojí celé armády nepriateľov.


Teraz sme si pripomenuli 100. (nedožité) výročie narodenia Alexandra Dubčeka. Stotožňujem sa s názormi, že bol veľkou nádejou pre Československo, ale súčasne jeho veľkým sklamaním až zradcom práve preto, že neustál tlak Moskvy a následne podpísal aj napr. obuškový zákon.

V jeho tieni však ostal skutočný hrdina – František Kriegel (tu), šéf národného frontu. Národný front bolo za socializmu štátom organizované zoskupenie vtedajšou mocou tolerovaných mimovládnych organizácií; komunistami zdeformovaná varianta občianskej spoločnosti. Avšak pod ich organizáciou sa v skutočnosti dial celý občiansky život. Chceli ste si pripomínať zakázané výročia, tak ste si založili turistický krúžok, ktorý pod touto fazónou robil čo potreboval. Iste bolo medzi nimi aj veľa kolaborantov s režimom, nebolo to ľahké. Ale František Kriegel bol šéfom občanov, ktorý chceli reformu socialistického štátu a bol šéfom tých istých občanov, ktorí sa postavili okupantom na odpor. Aj vďaka občianskemu odporu voči okupácii, ktorá navždy nedovolila ani dodatočne okupáciu legitimizovať (iba legalizovať) bola v Československu iba normalizácia akú sme zažívali. Bola to frustrácia tvrdej línie komunistov, ktorí čelili neustálemu odporu verejnosti, ktorá ich pokusy efektívne neutralizovala. Iste, silou si komunisti presadili veľa zo svojho programu a napáchali veľa škôd; avšak verejnosť dokázala túto krízu mitigovať. Nečudujem sa, že František Kriegel ako jediný nepodpísal Moskovské protokoly a jeden zo štyroch, ktorý aj oficiálne hlasovali proti sovietskej okupácii – chránil totiž občanov a občania chránili jeho. Bol skutočným predstaviteľom občianskeho reformného hnutia.

Občan S, podobne ako František Kriegel, sa nepodvolil veľkému politickému tlaku, je totiž reprezentantom Slovákov túžiacich po Slušnom Slovensku, opiera sa o podporu ľudí a celým svojim životným príbehom potvrdzuje to, čo hlása. Občan S chce žiť slušne.  Začal doma v Petržalke, na Rovniankovej 14. V čase, keď to bolo najväčšie feťácke doupě tak svojou aktivitou významne prispel k tomu, že sa dom obnovil morálne aj hmotne. Príklad petržalského paneláku nasledovali aj ďalší. Lenže domov, to nie je len vnútro baraku, to je aj jeho okolie, to je aj terasa a predzáhradky, to sú aj kontajnery na odpad. A tak Občan S spolu s miestnym zastupiteľstvom začal aj projektu revitalizácie týchto verejných priestranstiev. Keď mesto predstavilo projekt električky, ktorá mala spustiť masívnu výstavbu Občan S sa proti tomu postavil; avšak o 20 rokov neskôr, keď ten istý projekt električky mesto chápe ako základ a zveľadenie zelene a vybudovanie veľkého mestského parku, tak ten projekt podporuje. Keď developeri začali arogantne rozťahovať pazúre nad jeho mesto, tak našiel spôsob akým ich donútil rešpektovať ľudí a ekológiu. Keď sa na neho začali obracať ľudia zo Slovenska, postaral sa o zvýšenie environmentálneho štandardu všade po Slovensku. Iným Slovom, Občan S chce žiť slušne, v slušnej krajine, v slušnom meste a v slušnom dome – a tak pre to niečo aj spravil a stal sa tak občianskym lídrom v ekologickom aktivizme. A tak ako ľudia podržali Františka Kriegla v jeho najťažšej chvíľi veľkých tlakov, rovnako podržali aj mňa. A ďalšou zaujímavosťou Františka Kriegla – bol jedným z prvých signatárov Charty 77.

Slovensko čelí dvom krízam a to pandemickej a klimatickej. Pandemická národ rozdelila a ukázala, že táto vláda je neschopná čeliť súčasným výzvam. Platí to nielen o pandemickej kríze ale aj o všetkom ostatnom – každá reforma sa zasekla (ako poznamenal minister Krajňák, z nejakého dôvodu to spôsobili ministri za SaS). A platí to aj o kríze klimatickej a ekologických výzvach. Témou dňa je zelená transformácia hospodárstva a krajiny, obnova Slovenska a Európy. Richard Sulík už ukázal, ako si predstavuje túto transformáciu – politickým lobizmom za odďaľovanie nevyhnutnej transformácie a prenášanie nesenia následkov na nasledujúce generácie – teda presný opak toho, čo je dnes potrebné urobiť. Priemysel a hospodárstvo potrebuje nové impulzy, ktoré mu umožnia nie prežiť a znovu sa naštartovať, priemysel a hospodárstvo potrebujú zmenu – zelenú zmenu. Priemysel potrebuje zelenú víziu a potrebuje ekológiu. Preto nepotrebuje ani Jána Budaja, ktorý sa nezaoberá zelenou transformáciou; Ján Budaj sa venuje maximálne prírodným rezerváciám a národným parkom. Iste, potrebné a záslužné ale dnes strašne málo a nedostatočné. Navyše ekológia a ochranárstvo nie je to isté – ekológia môže pracovať pre priemysel a zarábať na seba aj firmu – vtedy sa jedná o udržateľné hospodárstvo, kedy podnikateľ svojimi rozhodnutiami zarobí na seba (zisk) a podelí sa aj s ľuďmi (sociálny aspekt) a reinvestuje do územia (ekologický aspekt). Podobne aj človek musí pracovať aby zarobil aj na seba ale aj na firmu. Tak aj životné prostredie (jeho nosičom je pôda a teda jeden z výrobných faktorov) si má zarobiť na seba ale aj na firmu. Problémom je, že mnohí arogantní podnikatelia sa snažia ľudí aj prostredie zdierať len pre osobný prospech. Takých chráni Sulík. Ochranári zase nechcú, aby prostredie prosperovalo (na ochranu sú potrebné dotácie, takže niekde inde treba zarobiť dva krát toľko a dva krát toľko zaťažiť prostredie). Občan S však vidí Slovensko a zelenú transformáciu inak.

Klimatická kríza nás všetkých spája, lebo všetci ponesieme jej dôsledky a to v rôznych oblastiach.

Napríklad v sociálnej. Starí ľudia menej ako mladí, avšak vďaka demografickej kríze budú tí istý starí odkázaní na prácu a zdieľnosť mladých. Prečo by sa však dnešná mládež mala postarať o budúcich dôchodcov keď tí istí dôchodcovia ničia budúcnosť mladých len pre vlastný prospech? Jediné racionálne riešenie je, že dôjde k spoločenskej medzigeneračnej dohode – mladí sa postarajú o dôchodcov a tí im dnes pomôžu so zelenou transformáciou. Demografická kríza je príležitosť k medzigeneračnému zmiereniu a súdržnosti, demografická kríza je príležitosť k transformácii spoločnosti založenej na medzigeneračnej udržateľnosti zdrojov.

Alebo aj ekonomickej. Prečo by mal priemysel poberať dotácie z Balíka obnovy a odčerpávať vzácne zdroje, ak súčasne nemieni prispievať k riešeniu ekologickej krízy? Tak sa dostávame do konfliktu zastaraného prístupu priemyselníkov, ktorých na Slovensku reprezentuje Sulík a ochranárov, ktorých reprezentuje Budaj. Moderná Európa je však inde – ovládli ju moderní zelení politici, ktorí sú za trhové hospodárstvo so silným sociálnym a ekologickým aspektom. Na Slovensku moderná zelená strana chýba. Občan S nie je politik a preto nejde budovať zelenú stranu a rozhodne nejde do politiky. Občan S však chce spraviť to, čo robia zelení po celej Európe – presadzovať moderné, európske riešenia postavené na budovaní trhového hospodárstva, silnom sociálnom aspekte a dôraze na ekológiu a to tým, že ako aktivista bude spájať ľudí, ktorí to vidia rovnako. Občan S preto vyhlasuje občiansku hospodársku a sociálnu mobilizáciu s cieľom presadiť zelenú transformáciu hospodárstva a spoločnosti a zelenú obnovu Slovenska.

Čo to znamená v praxi? Nuž len to, že už menej budem pripomienkovať projekty a viac sa budem pýtať na to, aké riešenia majú investori na Slovensku a ako prispejú k týmto cieľom. Budem tlačiť na kvalitnú prípravu projektov cez procesy EIA. A chcem, aby sa každý ku mne pridal. V riešení klimatickej krízy sme totiž všetci spolu. Svojim životom som dokázal, že som sa postaral o svoj dom, svoje sídlisko, svoje mesto aj svoj kraj. Teraz je rad, aby sa Občan S postaral o svoju krajinu. Moja povesť postrachu developerov a ministra Sulíka svedčí, že som sa nenechal ani kúpiť ale ani zastrašiť, či vyhnať ani peniazmi, ani mafiou ale ani politikmi. Občan S si berie svoju krajinu naspäť lebo chce žiť na slušnom a zelenom Slovensku. Pridajte sa. 

Teraz najčítanejšie

Marcel Slávik

Občiansky aktivista, predseda Združenia domových samospráv a dlhoročný bojovník za lepší život v mestách aj na vidieku, ochranca prírody. Marcel Slávik sa narodil na Myjave, žije v Bratislave, v Senici a v Sobotišti, ktoré mu prirástli k srdcu a je tu doma. Má tu rodinu, priateľov a rád tu trávi svoj čas športom ale aj kultúrou. Študoval na Fakulte matematiky fyziky a informatiky Univerzity Komenského, fakulte podnikového manažmentu Ekonomickej univerzity, Stredoeurópskej vysokej škole v Skalici v odbore ochrane životného prostredia a tvorbe krajiny. Teraz študuje právo na Univerzite Komenského. V profesionálnom živote bol manažérom slovenských firiem, úspešne riadil viacero zaujímavých projektov z oblasti infraštruktúry, informačných technológií, dopravy a energetiky. V roku 2006 spoluzakladal Združenie domových samospráv, ktorého je dlhoročným predsedom. Z tejto pozície sa dlhodobo zasadzuje o transparentnosť a zákonnosť rozhodovacích procesov a realizuje mnohé zaujímavé projekty a nápady skavlitňujúce život v meste. Bojuje za práva verejnosti vo verejnom priestore.