Denník N

Ľaľa, spisovateľky spolu idú

Málo času, málo samoty, málo pokoja a málo peňazí. Úvahy štyroch spisovateliek 1. polovice 20. storočia o spisovateľskej profesii.

Prístup žien k platenej práci nebol vždy samozrejmosťou. V porovnaní so súčasnosťou bola budúcnosť mladých žien viac-menej istá. Starostlivosť o deti a domácnosť tvorili hlavnú náplň ich života. Tie, ktoré si vlastnú rodinu nezaložili, prišli o isté finančné zabezpečenie. Na scéne sa tak objavujú večne slobodné „staré dievky“, ktoré si musia na živobytie zarobiť svojpomocne a získavajú tak „privilégium“ byť za svoju prácu finančne ohodnotené. Súbežne s nimi sa pokúšala zabezpečiť si živobytie aj ďalšia skupina žien – vdovy. Tieto ženy sa museli vyrovnať s náročnou finančnou situáciou, ale zároveň ako prvé spoznali úplne novú formu sebarealizácie.

Slovenské spisovateľky 1. polovice 20. storočia: Božena Slančíková Timrava, Elena Maróthy-Šoltésová, Ľudmila Podjavorinská a Terézia Vansová vo svojej vzájomnej korešpondencii píšu o svojej spisovateľskej a redaktorskej profesii, o tom, čo všetko im bráni venovať sa jej naplno, a zároveň riešia svoju komplikovanú finančnú situáciu.

Spisovateľka a redaktorka Elena Maróthy-Šoltésová (1855 – 1939) bola predsedníčkou ženského spolku Živena v rokoch 1894 až 1927 a zároveň redigovala rovnomenný časopis. Prežila obe svoje deti a túto skúsenosť spracovala vo svojom najznámejšom diele Moje deti. Od roku 1915 žila ako vdova. Hoci Šoltéska (ako ju nazval S. H. Vajanský v jednom zo svojich listov) vyhlasuje na margo spisovateľskej profesie: „Nechže sa teda každá chráni tohoto remesla!“ (1918), v inej časti priznáva, že po smrti jej najbližších sa redigovanie časopisu Živena stalo pre ňu zmyslom života a prinieslo jej pocit naplnenia: „Tá strata syna ani do smrti neprestane mi byť živou ranou, ale svedomité končenie povinností naučilo ma zoznať u seba aj iného smyslu života, ako len rodinného.“ (1925) Už počas života s manželom cítila, že jej „povinnosti“ v domácnosti bránia v tom, aby sa naplno venovala písaniu a redigovaniu časopisu. Rovnako cítila aj tlak, ktorý na ženy spoločnosť vyvíjala. V liste z roku 1912 svojej kolegyni Timrave napísala: „(…) čiže nepísala som už od dávna z tej jednoduchej príčiny, že nestačím. Nikdy ja k tomu neprídem, i toto redigovanie časopisu mi ide s veľkou námahou, lebo domáce práce, hoci mám len malú domácnosť, nikdy nenechajú nerušený pokoj, aký by som k písaniu potrebovala. Málo pokoja, málo času, málo samoty. Veď viete, aký je život v tomto smere pre ženu neúprosný…“ Počas svojho vdovského života, keď už mala samoty dostatok, práci s nadhľadom pripisovala aj zásluhu na tom, že sa dokáže rýchlo pozbierať zo zdravotných problémov, pretože na ne nemá čas: „Ja som už celkom zdravá, napodiv rýchlo som sa zotavila z takej dosť povážlivej choroby – znak to, že ja pre zaneprázdnenosť nestačím ani chorou byť. Ani umrieť ešte nestačím.“ Šoltésová pracovala naozaj neúnavne. Zápasila s nedostatkom príspevkov do Živeny či s nezmyselnými „papierovačkami“ a trápila ju aj skutočnosť, že spisovateľská profesia nie je finančne dostatočne ohodnotená, čo priznávala v listoch mnohým svojim kolegyniam, ktoré by rada odmenila za píspevky vyššími honorármi. Veľmi citlivo vnímala najmä zlú finančnú situáciu svojej priateľky Boženy Slančíkovej Timravy.

(E. Maróthy-Šoltésová / titulná stránka časopisu Živena z roku 1910)

Timrava (1867 – 1951) pociťovala nedostatok peňazí najintenzívnejšie zo spomínaných spisovateliek. Nikdy sa nevydala a finančný príjem si zabezpečovala sama (sčasti hospodárila aj s penziou svojej mamy, s ktorou zdieľali domácnosť). Viedla intenzívnu korešpondenciu s E. Maróthy-Šoltésovou, ktorá bola spočiatku formálnejšia, ale neskôr sa medzi ženami vytvoril priateľský vzťah a aj listy nadobudli osobnejší charakter. Vo vzájomných listoch sa roly vo vzťahu týchto dvoch priateliek nemenia – Timrava neverí svojmu talentu, nedarí sa jej písať a Šoltésová ako správna priateľka a prezieravá redaktorka, ktorá potrebuje zaplniť stránky časopisu, povzbudzuje svoju kolegyňu a dodáva jej potrebnú odvahu a sebavedomie. Zároveň sa jej snaží pomôcť aj finančne, a to svojimi radami, ako získať príspevky k penzii. V niekoľkých listoch jej ponúka aj miesto opatrovateľky zbierok v Slovenskom národnom múzeu v Martine. Timrava zvažuje odchod do Martina a chce so sebou zobrať aj matku. Ponúkaný plat 150 korún mesačne sa jej síce nezdá postačujúci, ale Šoltésová ju ubezpečuje, že spolu s matkinou penziou by to zvládli. Timravu vyzýva, aby s týmto miestom rátala a zariadila si všetko potrebné na odchod z Ábelovej: „Teda Ty neškrupuluj, že si Ty tu na nejakej prekážke. Teraz na výbore Živeny, čo bol po zhromaždení Lipy, sme uzavreli, že sám spolok Živena bude opatrovateľke zbierok výšivkových platiť Kor. 150 – mesačne. Od budúcej jari počnúc, a k tomu musí múzeum pridať ešte aspoň 100 Kor. mesačne. A to je tiež už ustálene, že tou opatrovateľkou máš byť Ty. Teda maj to za isté, a tak sa chystaj.“ (1918) Nakoniec však miesto kustódky v múzeu dostane Martinčanka, herečka a autorka divadelných hier, Marína Oľga Horváthová. Sklamaná Timrava do Martina neodíde. Základné životné potreby si tak dokáže zabezpečiť iba vďaka honorárom za publikačnú činnosť a neskôr aj vďaka práci v materskej škôlke. Ani to jej však neprinieslo pohodlný život bez finančnej tiesne. Navyše, honoráre boli smiešne nízke a hlavne chodili nepravidelne alebo s omeškaním. K tomu všetkému sama tvrdila, že oplýva „sezónnym talentom“, ktorý s koncom zimy odchádza nevedno kam – aj preto sa na tieto zárobky spoľahnúť nemohla. V liste zo 16. decembra 1941 napísala Timrava J. C. Hronskému s očividným hnevom: „Veľactený pane! Kedy už dostanem správu, že sa ďalej vydávajú moje spisy? Celé leto som to čakala, ale darmo. Už dakedy si stojte v slove! Som vo finančnej tiesni!“ V tomto období už poberala dôchodok, ktorý, ako uviedla v liste E. M. Šoltésovej, predstavoval sumu 667 korún mesačne. Hoci dostávala od štátu ešte symbolický ročný čestný životný príspevok za národnú prácu vo výške 6 000 korún, ani starobu neprežila bez finančných problémov.

(B. Slančíková Timrava / ukážka rukopisu spisovateľky)

Strach o financie sa preklenul aj do jej snov. V liste napísala Šoltésovej o jednom z nich, ktorý môžeme s nadhľadom vnímať ako anekdotu o nedostatku peňazí v živote spisovateliek: „Drahá Elenka! (…) tej noci mala som sen o Tebe i Vansovej, že sme šli dade spolu a ľudia vraveli: ľaľa, tri spisovateľky spolu idú. Vansová dala mi 9 zlatých dolárov (či jesto také, či len papierové?) do hrsti a ja som tie tak tuho držala, že ma dlaň rozbolela a na to som sa zobudila.“ Šoltésová na to reaguje v ďalšom liste: „Ten Tvoj sen dobre urobil, že ťa k tomu doviedol, aby si mi písala, čo sa však tých zlatých dolárov týka (ja tiež neviem, či i také existujú) ich ona, neborká, veru nemá na rozdávanie – veď ju tlačí taký veľký dlh tej nešťastnej trafiky, že človeku vlasy dupkom vstávajú, keď to počuje.“

V liste spomínaná spisovateľka Terézia Vansová (1857 – 1942) dostala za svoje zásluhy v oblasti literatúry po roku 1918 trafiku na predaj tabaku v Banskej Bystrici. „Vďaka“ zlému hospodáreniu jej zverencov mala čoskoro státisícové dlhy, ktoré sa snažila splatiť aj literárnou činnosťou. Rovnako ako Šoltésová aj ona sa venovala práci redaktorky (časopis Dennica) a dlhší čas žila ako vdova. Obom ženám umrelo dieťa a Vansová sa navyše musela vyrovnať aj s tragickými okolnosťami smrti manžela, ktorý spáchal samovraždu. Oporou jej bola priateľka Ľudmila Podjavorinská: „Znovu Ti pripomínam: mysli na seba, ak môžeš, vyhľadaj milú spoločnosť (…), považuj to, čo prešlo, za medzu v svojom žití – a ďalej!“ (1922)

(T. Vansová s E. Maróthy-Šoltésovou / Vansová z mladších rokov)

Problémy spisovateľky Ľudmily Podjavorinskej (1872 – 1951) boli takmer totožné so situáciou Timravy a Šoltésovej – zlá finančná situácia a nemožnosť venovať sa literárnej činnosti naplno. Komplikovanú situáciu dopĺňa aj skutočnosť, že Podjavorinská ako nevydatá žena niesla spomedzi súrodencov najväčšiu zodpovednosť za opatrovanie svojej chorľavej mamy. V liste Terézii Vansovej z roku 1922 o tom veľmi otvorene píše: „(…) celý svoj život slúžim v „službe lásky“. Môj život je nateraz ťažký. Miesto svojho, k čomu ma srdce viaže, som kuchárkou, opatrovnicou, večne viazanou. Ani popravené hmotné pomery mi nepomohli. No hľa, z bratov a sestier ja jediná musím ťahať najťažšie jarmo.“ Podjavorinskej slová nevyjadrujú nedostatok lásky k rodičom, skôr poukazujú na pocit krivdy a na nespravodlivé rozloženie povinností v rámci rodiny, ktorých väčšina padla na ňu, pretože mala „najviac času“. Fyzická práca Ľudmilu vyčerpávala a v liste Šoltésovej ironicky poznamenala: „A ja verím, že akže jestvuje reinkarnácia, nuž ja som musela byť kedysi stelesnená lenosť a teraz si za to odbývam.“ (1922) Tiež cíti, že spoločnosť len ťažko pripúšťa možnosť, že by sa žena mohla venovať aj niečomu inému ako domácim prácam. Takéto názory zastávajú aj ženy v jej najbližšom okolí: „(…) no matka je v tom konzervatívna, ona nechápe, že by žena mala iné robiť, keď má a môže variť.“ (1926)

(Ľ. Podjavorinská s mamou, 1928)

Vzájomná podpora a súdržnosť medzi spisovateľkami im nedovolili prestať písať. Pochopili, čo sa musí zmeniť, aby sa mohli naplno venovať práci, ktorá ich napĺňala:

Z listu Podjavorinskej Vansovej: „Čakáme od Teba ešte veľa; no k tomu je treba, aby si prežité úplne nechala za sebou, pretrhla so všetkým a žila sebe, spokojne, plne. Snáď nie je namieste, že Ti to teraz pripomínam, no mala by si byť odteraz v ušľachtilom zmysle sebecká, požadujúca kus pohodlia a dobrobytu pre seba.“

Z listu Šoltésovej Timrave: „Tvojím povolaním dľa Tvojho nadania je spisovateľstvo, len by si musela viac písať, ako píšeš, a s druhej strany muselo by sa Ti za práce viac platiť, ako sa Ti platí.“

 

Poznámka: V úryvkoch z listov je zachovaný pôvodný pravopis.

POUŽITÁ LITERATÚRA

KUSÝ, Ivan. Korešpondencia Timravy a Šoltésovej. Bratislava: Nakl. SAVU, 1952. Korešpondencia a dokumenty, sv. 1.

PETRUS, Pavol a Dana PETRUSOVÁ. Listy Boženy Slančíkovej Timravy. Prešov: Filozofická fak. UPJŠ, 1994. Fontes, tom.1. ISBN 8088722039.

PODJAVORINSKÁ, Ľudmila, KOCÁK, Michal, ed. Listy Ľudmily Ríznerovej-Podjavorinskej. Martin: Matica slovenská, 1989, 2. (1919-1951). Teória a výskum. Séria: Monografie. Documentav Litteraria Slovaca, zv. 35. ISBN 8070900091.

Zdroje obrázkov

Titulná fotografia: List Ľudmily Podjavorinskej – www.slovakiana.sk

Elena Maróthy-Šoltésová – M. Eliáš: Stojedenásť známych Slovákov

Elena Maróthy-Šoltésová (z mladších rokov) – Facebook: Spolok Martina Rázusa

Božena Slančíková Timrava – M. Eliáš: Stojedenásť známych Slovákov

Portrét Terézia Vansová a Elena Maróthy-Šoltésová – www.slovakiana.sk

Ľudmila Podjavorinská s mamou – www.slovakiana.sk

Teraz najčítanejšie