Denník N

Právo na život v Afganistane

© UNICEF/UN0562531/Romenzi
© UNICEF/UN0562531/Romenzi

Na môj posledný blog o Afganistane som dostala do mailu reakciu, ktorá ma zaskočila. Vyplynulo z nej, že najlepšie riešenie pre Afganistan je nechať proste deti umierať od hladu. Pretože smrť je kolobehom života a to v každom veku. Na jednom stretnutí ma zase zaskočil názor, že do potravinovej pomoci v rozvojových krajinách by sa mali dávať látky, ktoré budú obmedzovať plodenie detí. Na inom stretnutí to bolo tvrdenie, že humanitárnu pomoc už dávno mali distribuovať roboty. Takéto názory ma vždy prekvapia. Ešte viac, ak ich počujem od mladých ľudí. Prečo sa v nás stráca ľudskosť?

blogu o afganskej zime som okrem iného spomínala, že deti v Afganistane trpia podvýživou. Prekvapila ma reakcia jedného z čitateľov, ktorý sa odvolával na iný článok hovoriaci o produkcii drog v Afganistane. Pracuje tam veľa chudobných ľudí, ktorí majú problém nájsť si prácu.

© UNICEF/UN0551778/Bidel: Štvorročné dievčatko trpí akútnou podvýživou

Citujem z emailu: „ Z logiky veci (mi) vyplýva, že čím menej bude Afgancov, tým menej osôb bude potrebné živiť a tým menej vyprodukujú opiátov. Z toho teda vyplýva, že Vaša snaha je kontraproduktívna, nakoľko ak teraz budeme živiť afganské deti, ktoré nemajú inú perspektívu ako produkciu drog, tak tým viac budeme musieť v budúcnosti vynakladať finančných prostriedkov na tlmenie dôsledku importu drog z Afganistanu.“

Na Slovensku tiež máme kriminalitu. Aj chudobných mužov a ženy, ktoré robia kriminálnu činnosť. Aj takých, ktorí to robia, aby prežili.

Priať akejkoľvek matke na svete, aby jej dieťa umrelo od hladu, lebo je to lepšie pre spoločnosť, je pre mňa nepochopiteľné. Naozaj si myslíme, že pomoc je iba kontraproduktívna a zbytočná?

Po 2. svetovej vojne bolo Československo veľmi poškodené. Patrili sme medzi najviac vojnou zničené krajiny v Európe. Dostali sme pomoc v hodnote 335 mil. USD a to od potravín, cez oblečenie, obuv, stroje, autá, materiál na opravu ciest či železníc, vajíčka na liahnutie kuriatok, kravy a iné zvieratá pre rozvoj poľnohospodárstva, poľnohospodárske stroje, chemické suroviny a pohonné hmoty. Deti dostávali v školách vitamíny, kaloricky výdatnejšie jedlo a vitamíny. Aj vďaka tomu sa dnes máme celkom dobre. Kto neverí, dočíta sa  v našej elektronickej knihe Pomoc chutí po arašidoch.

Pani Adela z Banskej Bystrice takto spomína na pomoc po vojne:

Afganistan patrí medzi najhoršie krajiny, do ktorej sa môže dieťa narodiť. Obraz o tejto krajine poznáme iba cez médiá, teroristické útoky. Nie cez oči tých, ktorých tam je najviac. Obyčajných ľudí, obyčajných rodičov, ktorí chcú pre svoje deti niečo lepšie. A hlavne aby sa nemuseli každý deň báť o ich prežitie. V týchto dňoch vychádza aj nádherná kniha „Staré dobré časy“ o Afganistane. O normálnom živote obyčajných ľudí. Možno stojí za to pozrieť si fotografie iného Afganistanu.

© UNICEF/UN0555567/Bidel: Matka dievčatka dostala od UNICEFu liečbu vo forme jednoduchej arašidovej pasty, vďaka ktorej má dievčatko možnosť dostať sa z akútnej podvýživy v priebehu 6 -8 týždňov.

A možno stojí za to pomáhať. Napríklad s riešením podvýživy v Afganistane. Lebo to je napríklad veľmi finančne nenáročná záležitosť, aj keď sa nám to nezdá. Liečba totiž stojí pre jedno dieťa iba 1 euro denne a trvá 6 – 8 týždňov.

UNICEF oslavuje 75 rokov. Pri tejto príležitosti sme trochu oprášili históriu a spomíname na všetku tú pomoc, čo veci zmenila. Ja som za viac ako 10 rokov videla vyrásť viacero detí z chudobných krajín, ktorým pomoc naozaj pomohla. A dnes sú príkladom pre ďalšie deti v svojom okolí. Nestrácajme ľudskosť. Teraz máte navyše možnosť zapojiť sa s UNICEFom do narodeninovej súťaže a vyhrať krásne darčeky, ktorými potešíte svojich blízkych.

Teraz najčítanejšie

Mária Sliacka

Začínala som ako dobrovoľníčka v Keni, neskôr som pracovala na koordinácii projektov v Keni, Južnom Sudáne, na Haiti, v Afganistane a Gruzínsku. Viedla som misiu na turecko – sýrskych hraniciach pre ľudí vo vojnou zasiahnutých oblastiach Sýrie, koordinovala som humanitárnu pomoc na Ukrajine. Od decembra 2018 som riaditeľkou Slovenskej nadácie pre UNICEF. Keď som vyrastala, netušila som, že taká práca existuje. Bola som slovenskou reprezentantkou v plutvovom plávaní a rýchlostnom potápaní, vyštudovala som cestovný ruch na Ekonomickej fakulte UMB a pracovala ako hotelová manažérka. Každá skúsenosť je dobrá. Lebo nie je nič tak komplexné ako pomoc.