Dawkins, Akvinský a päť slamených panákov

Tak som sa po rokoch rozhodol pozrieť na Dawkinsove argumenty a očakával som od neho, ako známeho vedca, dobré porozumenie problematike, ktorá nie je jeho oblasťou (filozofia vs. evolučná biológia), a teda aj vyvrátenie každej z piatich Akvinského ciest. Nuž, dostalo sa mi solídneho sklamania.

Slamení panáci

V prvom rade sa Dawkins vo svojej knihe nezmieňuje o tom, že týchto 5 ciest či dôkazov sú sumárom predchádzajúcich Akvinského argumentov z iných prác (napr. Summa Contra Gentiles). Nie sú teda myslené samostatne ako jednoznačné dôkazy, ktoré odpovedajú na každý proti-argument či problém. Namiesto toho je cieľom týchto ciest (podobne ako celej Summa Theologica, z ktorej pochádzajú) „ukázať, čo predstavuje Kresťanstvo tak, aby to mohlo byť použité na inštrukciu začiatočníkov.“ Ako to zhrnul filozof Edward Feser:

„Akvinský nikdy nemal v úmysle [týchto päť dôkazov] nechať osamote a pravdepodobne by reagoval s hrôzou, keby mu povedali, že budúce generácie študentov ich budú študovať v izolácii, mimo bezprostredného kontaktu so Summa Theologica a väčším obsahom jeho práce ako celkom.“ (Aquinas: A Beginner’s Guide, 62-63).

V druhom rade sa to do značnej miery prejavuje pri „vyvracaní“ jednotlivých dôkazov v jeho knihe. Chýba porozumenie základnej metafyziky, na ktorej je založená samotná Summa. Pri všetkých argumentoch Dawkins ani raz (!) priamo necituje Akvinského a, čo je ešte horšie, čitateľom ponúka iba tzv. „Slameného panáka“ – interpretuje si svojvoľne jednotlivé argumenty, z ktorých zostavuje zoslabený sumár, na ktorý potom útočí. Filozof Alvin Plantinga vo svojej recenzii na knihu Boží blud hodnotí Dawkinsovu snahu takto:

„Možno by sme mohli povedať, že niektoré z jeho filozofických vpádov sú prinajlepšom na úrovni druhákov študujúcich filozofiu, ale to by bolo nefér voči druhákom; faktom je, že mnohé z jeho argumentov by na hodine filozofie v druhom ročníku dostali veľmi slabú známku.“

A teraz k jednotlivým, prevažne slameným, argumentom.

Prvé tri cesty

Dawkinsova hlavná odpoveď na prvé tri cesty Akvinského začínajú tým, že „sa jedná len o povedanie toho istého iným spôsobmi.“ Je pravda, že každý Akvinského dôkaz sa končí záverom o existencii Boha, no každá z jeho ciest sa tam dostane iným spôsobom.

Prvá je argumentom z pohybu – nie Newtonovského pohybu (locomotion), ale zo zmeny. Jedná sa o Aristotelovu analýzu aktualizácie potenciálu – napr. zmena vody zo studenej na horúcu. Akvinský v tejto ceste ukazuje, že iba číra realita dokáže vysvetliť reťaz zmien, ktoré vieme pozorovať vo vesmíre. Druhá cesta sa týka účinných/efektívnych príčin, kde sa dostáva k „nezapríčinenej príčine“ ako vysvetleniu príčinnosti vôbec. Tretia cesta plynie z argumentu pre veci, ktoré by mohli prestať existovať (napr. my – ľudia) a dostáva sa k záveru, že iba nevyhnutné „bytie“ či existencia dokáže udržiavať všetky tieto na sebe závislé veci v existencii.

Dawkins v skratke hovorí o každej tejto ceste, ktoré sa zaoberajú zmenou, príčinnosťou a závislosťou, že len „závisia na myšlienke regresie (až po začiatok vesmíru) a vyvolávajú Boha ako záver tejto regresie,“ čo považuje za pochybné a svojvoľné riešenie. Dawkins považuje niečo ako singularitu Big Bang-u na začiatku vesmíru za viac šetrný predpoklad, ktorý nepotrebuje existenciu Boha.

Tomáš Akvinský netvrdí, že je možné dokázať stvorenie vesmíru Bohom v konečnej minulosti a považuje ideu nekonečného sveta za logicky konzistentnú. Dawkins si to ale neuvedomuje a ďalej ku každej ceste dopĺňa:

„[prvá] Niečo čo urobí prvý pohyb a to nazveme Bohom, [druhá] Táto reťaz príčin sa musí ukončiť v niečom, to nazveme Bohom, [tretia] Bol čas keď hmotné veci neexistovali, ale, keďže hmota teraz existuje, muselo existovať niečo nemateriálne čo priviedlo hmotu k existencii a to niečo nazveme Bohom.”

Lenže toto nie je argument Tomáša Akvinského.

Tomáš tvrdí, že aj keby tieto príčiny či závislosti išli do nekonečnej minulosti, stále musí existovať finálna príčina, ktorá nevysvetľuje len to, prečo veci začali existovať, ale najmä prečo veci stále existujú, keďže každodenne pozorujeme deštrukciu. To je niečo, čo singularitou Big Bang-u nevieme vysvetliť. Pre lepšie pochopenie si je treba povedať čo-to o dvoch rozdielnych príčinách, ako ich rozlišoval aj Akvinský: „náhodne“ (accidental) zoradené príčiny a nutne (essential) zoradené príčiny.

Typy príčin

„Náhodne“ zoradené príčiny hovoria o interakcii navzájom nezávislých objektov, ktorých výsledkom je pohyb či zmena, podobne ako padajúce domino. Tieto zmeny sa dejú v čase, ako napr. maľovanie múru farbou či pitie vína, dokiaľ sa neopijeme. Čo tieto príčiny majú spoločné je to, že minulé udalosti neovplyvňujú priamo budúce udalosti – môžeme vyhodiť preč farbu po domaľovaní múru a vyhodiť fľašu po jej dopití, no múr zostane namaľovaný a my opití.

Nutne zoradené príčiny, na druhú stranu, však opisujú pohyb či zmenu, ktorá je priamo závislá na každej minulej udalosti či príčine. Napríklad si predstavme Dawkinsov Boží blud položený na kope kníh. Tie sú položené na stole. Stôl zas na podlahe, podlaha na základoch domu, základy domu na zemi, atď. Všetky tieto časti v slede sú dôležité pre finálny produkt: Boží blud na vrcholci ostatných kníh. Zoberme preč podlahu, stôl či iné časti tejto série a knihy sa zrútia.

Ďalším príkladom takýchto príčin by mohla byť séria ozubených kolies. Pri „náhodne“ zoradených príčinách by bolo možné odstrániť minulé časti a nič by sa vo výsledku nezmenilo – napr. zoberieme už padnuté domino, ktoré už nijako neovplyvní ostatné dominá. Ak však vyberieme hocijaké z predchádzajúcich ozubených kolies preč, všetky  nasledujúce sa prestanú hýbať.

Práve takéto hierarchické série príčin priviedli Aristotela a Tomáša Akvinského k Prvému Hýbateľovi. Keď zvážime sériu príčin, ktoré existujú naraz, uvedomíme si, že niečo tieto príčiny drží pohromade. Zem drží dom, čo drží Zem? Gravitácia. Posunuli sme odpoveď o jeden krok ďalej. Čo drží gravitáciu v existencii? A mohli by sme pokračovať ďalej a ďalej. Postupne sa v každej hierarchickej sérii príčin vieme dopracovať k prvotnej príčine, niečomu, čo drží všetko v existencii a čo Akvinský nazýva Bohom.

Sám Akvinský píše v Summe:

„Nasledujúci činitelia činia iba vtedy, ak sú sami predmetom činu (či pohybu), ako sa aj barla hýbe iba vtedy, ak je pohnutá pohybom ruky. Je nevyhnutné dopracovať sa k prvému hýbateľovi, ktorý sám nie je hýbaný, a to všetci rozumejú pod Bohom.“ (ST, I, q. 2, a. 3).

A čo nekonečné série, nevedia tie vysvetliť pohyb? Ani nekonečné pridávanie ďalších a ďalších členov do série príčin by nevysvetlilo, prečo máme v prvom rade nejakú zmenu či pohyb. Ako raz povedal Garrigou-Lagrange: „Dať nabok prvotnú príčinu je ako keby sme povedali, že štetec bude maľovať aj sám, pokiaľ mu dáme dostatočné dlhú rúčku.“

Najsmradľavejší človek

Štvrtá cesta sa zaoberá úrovňami bytia – úrovňami dokonalosti. Akvinský hovorí o slede stvorení, ktoré sú vo svojej podstate „dokonalejšie“ ako tie pred nimi – kamene, zvieratá, ľudia, anjeli, atď. Na to, aby takýto sled dával zmysel, by sme potrebovali perfektné bytie, predzvesť dokonalosti. Moderný typ takéhoto argumentu by sa pýtal, či je „dokonalosť“ reálnou vlastnosťou, alebo len nejakou nálepkou, ktorú prisudzujeme veciam svojvoľne.

Ako vôbec vieme či sú niektoré veci lepšie či horšie? Nie sú všetky naše hodnotenia iba subjektívne? P. Kreeft a R. Tacelli dávajú takúto odpoveď: „Samotná otázka je odpoveďou. Pretože ten, ktorý otázku položil, by tak neurobil, ak by naozaj nepovažoval za lepšie sa otázku spýtať než mlčať.“

Ak teda existujú nejaké stupne dokonalosti (či dobra v Akvinského ponímaní), aký je štandard na jeho meranie? Dawkins, ktorý si tieto argumenty asi prečítal iba v učebnici filozofie, vraví:

„To je argument? Rovno povedzme, že sa ľudia líšia v úrovni smradu, ale dokážeme urobiť takéto porovnanie iba v porovnaní s maximálnym možným smradom.  Preto musí existovať neporovnateľne smradľavec a nazveme ho Bohom. Alebo si dosaďte hocijakú vlastnosť na porovnanie a dostanete rovnako hlúpy záver.“

Dawkinsovo Reductio ad absurdum bohužiaľ zlyháva na nepochopení Akvinského definície dokonalosti a čo znamená byť viac či menej dokonalý. Nedokonalosti, či zlá, ako som ich nazval vo svojom blogu, v tomto svete pochádzajú z nedostatku dobra či z nenaplnenia „dokonalosti,“ teda účelu danej veci. Môže nám napr. zle tráviť, lebo sme zjedli jedlo, ktoré nevieme stráviť či máme poruchu trávenia, čo je ale stále lepšie, ako keby nám netrávilo vôbec. Lenže takéto porovnanie vieme aj otočiť druhým smerom (od horšieho k lepšiemu) – lepšie telo by vedelo tráviť jedlo bez toho, aby mu bolo zle a možno ešte lepšie by bolo nebyť obmedzení žiadnym telom a jeho nedostatkami. Pomaly sa dostaneme až k tomu, že najdokonalejším spôsobom existencie je ten mimo limitácii času a priestoru.

Kreeft a Tacelli to sumarizujú:

„Ak sa tieto stupne dokonalosti týkajú bytia a bytie je spôsobené v konečných tvoroch (nič neexistuje samo od seba), potom musí existovať „niečo najlepšie“, zdroj a skutočný štandard všetkých dokonalostí, ktoré nám, ako bytostiam, patria. Toto absolútne dokonalé bytie – „bytie všetkých bytostí“, „dokonalosť všetkých dokonalostí“ je Boh.“

Konečné ciele

Akvinský začína piatu cestu tým, že hovorí o veciach, ktoré samy o sebe nemajú inteligenciu, no rutinne konajú akcie, ktoré vedú k nejakému zrozumiteľnému cieľu. Tomáš tieto akcie identifikuje ako „sklony“ neinteligentných vecí, ktoré si samé nevedia „vybrať“ cieľ, ktorý konajú. Podobne ako v prípade vystreleného šípu, ktorý nebude letieť inak, než ako bol vystrelený.

Keďže sa ale niektoré veci dejú rutinne, nemôžeme hovoriť o náhode. Jediným vysvetlením teda je, že tieto prirodzené náklonnosti k jednotlivým aktom neinteligentných vecí sú dané inteligentnou príčinou, ktorá tieto náklonnosti určila k zrozumiteľnému cieľu.

Dawkins považuje tento argument porazený evolúciou a preto píše:

„Pravdepodobne nikdy nedošlo k zdrvujúcejšiemu zničeniu známeho presvedčenia pomocou múdreho premýšľania, ako je zničenie argumentu z dizajnu práve Charlesom Darwinom.“

Akvinský ale nehovorí, že komplexné veci potrebujú vysvetlenie, prečo sú komplexné (čo evolúcia bohato pokrýva). Na rozdiel od Dawkinsovho presvedčenia, Akvinský chcel vedieť, prečo neinteligentné príčiny (ako letiaci kus dreva s perím na konci) vedú k zrozumiteľným cieľom (letiaci k cieľu na stene).

Táto logika sa totižto, ako sa Dawkins domnieva, neobmedzovala len na živé bytosti. Napr. elektróny sú naviazané na protóny. Ak by elektróny nemali taký náboj, ktorý ich k protónom priťahuje, nemali by sme ani prvky z periodickej tabuľky, pretože by sa nevytvorili. A je ťažké predstaviť si, aké by boli následky a čo by sa presne dialo, ak by boli elektróny iné, či by sme mohli pozorovať usporiadaný vesmír a, nebodaj, aj inteligentný život.

Preto evolúcia neodpovedá na otázku, ktorú si kládol Akvinský – prečo existujú porozumiteľné (inteligentné) vzťahy v prírode, či už medzi živými alebo neživými tvormi. Suma sumárom podľa Lea Eldersa:

„Cieľom piatej cesty je Boží intelekt ako pôvodca poriadku vo svete, a tak implicitne odkazuje na nadprirodzený poriadok, ktorý prevyšuje čokoľvek, čo si človek dokáže predstaviť.“ (The Philosophical Theology of St. Thomas Aquinas, 133)

A čo to vôbec dokazuje?!

Dawkins uzatvára svoju polemiku nad Akvinského cestami snáď najviac ignorantským tvrdením v celej knihe:

„Aj keď dovolíme pochybné svojvoľné vykúzlenie konca nekonečnej regresie a dáme mu meno, jednoducho preto, že ho potrebujeme, nie je absolútne nevyhnutné obdarovať tento koniec niektorou z vlastností, ktoré sa bežne pripisujú Bohu: všemohúcnosť, vševedúcnosť, dobro, tvorivosť dizajnu, nehovoriac o takých ľudských vlastnostiach, ako je počúvanie modlitieb, odpúšťanie hriechov a čítanie najvnútornejších myšlienok.“

Za prvé, Dawkins vyčíta týmto cestám presne to, na čo nie sú určené. Slovami Andrewa Younana:

„Akvinský nehovorí … „niektoré veci sa hýbu; tie sú hýbané inými; toto nemôže pokračovať do nekonečna; preto Ježiško vypočuje vaše modlitby a uzdraví vašu babičku.“ (Thoughtful Theism)

Je to niečo podobné, ako keby sme povedali na evolúciu: „Aj keď dovolíme pochybné svojvoľné vykúzlenie spoločného predchodcu, nevysvetľuje to, odkiaľ sa zobral život na Zemi, či ako vznikol vesmír.“ Presne tak sú aj Akvinského cesty určené len ako dôkaz pre klasického monoteistického Boha a nič ďalšie.

Za druhé, čo je pre mňa najviac zarážajúce a dokazuje to Dawkinsonovu plytkosť v zaoberaní sa Akvinským, je fakt, že hneď na ďalšej strane svojej Summa Theologica sa Tomáš Akvinský zaoberá tým, či táto prvotná príčina môže mať telo, či je vševediaca, všemohúca a dobrá! Ďalej v Summe zasa Tomáš ukazuje, že Boh počúva modlitby, odpúšťa hriechy a ďalšie veci, ktoré mu Dawkins vyčíta. Zdá sa, že Dawkins si pozrel sumár Tomášovej sumy, prečítal si z neho jednotlivých 5 ciest a tam sa jeho „hlboké“ bádanie skončilo.

Summa Theologica, určená svojho času ako kniha pre začiatočníkov v teológii, stavia postupne na fundamentálnych základoch (ako existencia Boha, čo o Bohu vieme) a vyvára z nich mrakodrap končiaci v kresťanskej teológii. Dawkins sa snaží aspoň krátko vyvrátiť jednotlivé atribúty Boha takto:

„Mimochodom, logikom neuniklo, že vševedúcnosť a všemohúcnosť sú vzájomne nezlučiteľné. Ak je Boh vševedúci, musí už vedieť, ako zasiahne, aby zmenil chod dejín pomocou svojej všemohúcnosti. Ale to znamená, že nemôže zmeniť názor na svoj zásah, čo znamená, že nie je všemocný.“

Ako som vo svojom predchádzajúcom blogu vysvetlil, tieto vlastnosti nie sú nezlučiteľné. Práve preto, že Boh má dokonalé poznanie (je vševediaci) nemení svoj „názor“ či konanie. Všemohúcnosť hovorí o možnosti premeniť hocijakú možnú realitu do skutočnej. Nevzťahuje sa to na nezmyselnosti, ktoré zo svojej podstaty nemôžu existovať ako hranatý kruh, ženatý slobodný mládenec či kameň, ktorý by nedokázal zdvihnúť ani Boh. To isté sa vzťahuje aj na Boha, ktorý mení svoj názor.

Keď niekto zmení svoj názor, deje sa tak lebo: 1) zistí lepší spôsob dosiahnutia bodu X, 2) nemôže dosiahnuť X kvôli veciam, ktoré nekontroluje a preto sa rozhodne pre bod Y. Prvý bod sa na Boha nevzťahuje, keďže Boh má dokonalé poznanie všetkého a teda sa jeho spôsob poznania nemôže zmeniť. Druhý bod sa na Boha rovnako nevzťahuje, keďže má dosah na celú realitu a bytie.

Ak niekto namieta, že vzhľadom na to, že Boh sa nemôže učiť a teda nie je všemocný, tak bohužiaľ nerozumie, že učenie znamená nedostatok vedomostí a ich doplnenie, a keďže Boh je dokonalý, nemá žiadne nedostatky.

Rozumná kritika

Snáď to najlepšie čo sa dá napísať o týchto Dawkinsonových argumentoch je to, že existujú a že by (asi) bolo horšie, keby neexistovali. Dawkins bohužiaľ argumentuje proti Akvinského piatim cestám bez toho, aby hlbšie poznal materiál, ktorý kritizuje, a to má za následok fakt, že väčšina jeho argumentov sa dá vyvrátiť jednoduchým prečítaním nasledujúcich strán Tomášovej Summy.

Dawkins nesprávne predpokladá, že prvé tri cesty predpokladajú Boha, ktorý stvoril vesmír z ničoho. Namiesto toho nevyvracia ich základný argument – Boha ako základný „blok“ reťaze nutne zoradených príčin. Pri štvrtej ceste Dawkins uvažuje o hocijakej úrovni porovnania (napr. smradľavosť) a nie o porovnávaní bytia a jeho vzťahu k dokonalosti. Pri poslednej ceste si Dawkins myslí, že sa týka komplexnosti vecí (a v podstate celú svoju knihu vyvracia len inteligentný dizajn, ktorý si dosadí za každý argument) a nie o pravidelnosti a poriadku, ktorý pozorujeme všade okolo seba.

To, že Dawkinsova kritika padá do prázdna spolu so slamenými panákmi, ktorých bila, ešte neznamená, že sa Akvinského filozofia nedá rozumne kritizovať, no na to treba ísť viac do hĺbky. Dobrým štartom by mohla byť táto debata, kde ateista Ben Watkins z Youtube kanálu Real Atheology ponúka rozhodne lepšiu kritiku jednotlivých ciest (o dobrých diskusiách a kritikách nabudúce).

Pretože by malo byť v každého záujme zobrať argumenty protistrany, s ktorou nesúhlasí, použiť ich vo svojej najsilnejšej forme a tak sa pokúsiť ich skritizovať či vyvrátiť. Mal by to robiť tak, ako keby sa s druhým človekom rozprával osobne, ako s dobrým známym. Ináč ostaneme navždy na úrovni facebookových diskusií.