Denník N

Slovenskej vláde sa prejedla sloboda prejavu ?

Typické pre túto vládnu koalíciu a zvlášť pre ministerku spravodlivosti je predkladanie návrhu zákonov, ktoré vyvolávajú búrlivú verejnú diskusiu.

V reakcii na legislatívne aktivity verejnosť zaplavujú označenia “ Náhubkový zákon“, “ Berte drogy a držte huby“ a iné stručné pomenovania majstrovských kúskov  z umeleckej dielne tejto vlády a osobitne ( podľa niektorých) jej najdôveryhodnejšej a najpripravenejšej ministerky.

Obe nálepky súvisia s legislatívnymi aktivitami zasahujúcimi do jedného z práv, ktoré sú tradične považované za pilier, chrbticu demokratickej spoločnosti.

K tejto téme som sa rozhodla prispieť pohľadom na slobodu prejavu a jej súdnu ochranu v štáte, ktorý niektorí považujú za vzor  a strážneho psa demokracie, bezpochyby si to o sebe myslí on sám.

Právo na slobodu prejavu nájdeme v Dodatku I. Ústavy Spojených štátov amerických ratifikovanom 15.12.1791 vymedzené takto Kongres nesmie vydávať zákony zavádzajúce nejaké náboženstvo alebo zákony, ktoré by zakazovali slobodné vyznávanie nejakého náboženstva; rovnako nesmie vydávať zákony obmedzujúce slobodu prejavu alebo tlače; alebo právo ľudu pokojne sa zhromažďovať a právo podávať štátnym orgánom žiadosti o nápravu krívd“.

Pre tých, ktorí majú záujem trochu viac zabŕdnuť aj do histórie princípov slobody prejavu, slobody tlače, rozhodne odporúčam neprekonané dielo anglického básnika Johna Miltona ( 1608-1674). V reči anglickému parlamentu za slobodu tlače  „Areopagitica“ z roku 1644  “ Potláčanie slobody tlače bráni spoločenskému napredovaniu, lebo sa nevydávajú spisy novátorské, inšpiratívne, ale len úradne odsúhlasené,  a teda zákonite viac či menej pochlebovačné.“ Podľa Miltona sloboda prejavu je nevyhnutná  pre presadenie sa ( pre spoločnosť) lepšieho názoru, lebo ten sa vie zrodiť len zo slobodného zápasu rozličných názorov, boja pravdy a lži.

Neskôr žijúci britský ekonóm a filozof John Stuart Mill (1806-1873), považoval slobodu slova za priestor, v ktorom vzniká „trh nápadov“. Vychádzal z presvedčenia, že “ najsilnejším argumentom pravdy je sila myšlienky, ktorá ju dokáže presadiť v konkurencii iných.“ ( napr. dielo “ O slobode“, “ On Liberty“ publikované 1859).

Stavebným materiálom novej demokratickej spoločnosti v období americkej revolúcie podľa jej duchovných otcov B. Franklina, A. Hamiltona, J. Madisona, J. Laya a T. Jeffersona bola sloboda slova a tlače. Tretí prezident USA, spolutvorca Deklarácie nezávislosti z roku 1776, Thomas Jefferson bol presvedčený o potrebe tolerovať akýkoľvek omyl, pokiaľ bolo možné slobodne s ním zápasiť. Ak by mal T. Jefferson možnosť rozhodnúť sa medzi vládou bez slobodnej tlače alebo slobodnou tlačou bez vlády, volil by druhú možnosť. 

Tvorcovia americkej ústavy priraďovali slobodu slova a tlače medzi najcennejšie hodnoty novej spoločnosti.

To však neznamená, že zápas o slobodu slova a tlače bol v čase vzniku USA bez problémov. Zápas sa vedie dodnes. T. Jefferson pri odchode z prezidentského úradu k úrovni tlače uviedol: „… ten, kto sa vôbec nepozrie do dennej tlače, je lepšie informovaný než ten, kto ju prečíta celú, pretože kto nevie nič, je často bližšie k pravde ako ten, koho myseľ naplnili omyly a nepresnosti.“ ( The Political Writtings of thomas Jefferson, Dumbault, Representative Selections, Bobbs-Merrill Co, 1955.)

Masovokomunikačné prostriedky, práve v anglosaskom systéme prvý krát označené za štvrtú zložku moci v štáte, objektívne vzaté majú obrovskú schopnosť ovplyvňovať formovanie verejnej mienky.

Obsahom práva na slobodu slova a tlače je právo vyhľadávať informácie a myšlienky, právo ich získavať, prenášať a odovzdávať iným.

Súdne orgány v USA uznávajú  povinnosť verejnej moci umožňovať za bežných podmienok slobodnú výmenu názorov medzi občanmi, a to prakticky bez ohľadu na obsah ich názorov. Vyjadrené slovami jedného z jeho sudcov „… najväčšia hodnota slobody slova nespočíva v slobode šírenia myšlienok tých, ktorí súhlasia s našimi názormi, ale  v slobode šírenia myšlienok tých, ktorých nenávidíme“ ( Sloboda prejavu  v rozhodnutiach súdov, vydavateľstvo Veda,  Bratislava 2015, Doc. JUDr. Jozef Vozár, CSc. a kolektív, s. 95, neskôr uvádzané pod heslom“tamže“).

Verejná moc nemôže ( za bežnej situácie) obmedzovať názory kritizujúce vládu, ktoré sú v rozpore so všeobecným chápaním určitých otázok väčšinou verejnosti, provokačné, alebo tie, ktoré vyjadrujú nepopulárne myšlienky.

Zásahy od tejto slobody sa pripúšťajú len vtedy, ak je ohrozený ústavný  poriadok krajiny; „…Dôvodom represie štátu môže byť iba jeho ohrozenie“ ( Rozhodnutie Whitney vs. California, 274 U.S.357, 47, S.Ct. 461, 71 L. Ed.s.1095 z roku 1927).

NS USA vo veci Branzburg vs. Hayes, 408 U. S. 665 z roku 1971, kde posudzoval otázku, či bola povinnosť novinára vypovedať pred Veľkou porotou o  zdroji svojich informácií o trestnej činnosti v rozpore s jeho ústavnými právami podľa I. dodatku ústavy, vyslovil, že ochrana novinára ( a teda jeho ústavné právo podľa I. dodatku ústavy), nemá prednosť v prípade, … ak má pre štát jeho informácia rozhodujúci význam („compelling and paramount“), nemožno ju získať iným spôsobom a obsahuje informáciu o konkrétnej trestnej činnosti.“ Skutočnosť, že novinár  získal informáciu dôverným spôsobom ho teda neoprávňuje nezverejniť túto informáciu v prípade vyšetrovania trestnej činnosti (tamže s. 107).

NS USA vo veci Nebraska Press Association vs. Stuart, 427 U. S. 539 (1976) v kauze zverejnenia výpovedí obžalovaných policajtov počas súdneho konania vo veci médiami ostro sledovaného prípadu vraždy, uviedol, že zákaz takéhoto zverejnenia, ktorý súd odôvodnil potrebou spravodlivého súdneho konania, porušuje dodatky I. a XIV. Ústavy USA, keďže  zverejnenie výpovedí nemohlo ovplyvniť výsledok konania. V dôvodoch uviedol, že spoločnosti nemožno brániť v diskusii o záležitosti, ktorá sa intímne týka jej života, a preto je potrebné podporiť zodpovednosť novinárov poskytovania informácie vo verejnom záujme. (tamže s. 108).

V kauze Chandler vs. Florida, 449 US 560 z roku 1981 sa riešila otázka, či sú médiá oprávnené zaznamenávať a vysielať priebeh súdneho trestného procesu. Obvinení namietali, že súhlas súdu so zaznamenávaním a vysielaním súdneho procesu zasiahol do ich práva na spravodlivý súdny  proces ( článkov VI. a XIV. ústavy). NS vo svojom rozhodnutí prelomil svoju predchádzajúcu doktrínu vo veci Estes vs. Texas z roku 1965, a rozhodol, že štáty sú oprávnené zaznamenávať priebeh súdnych trestných procesov, pri zachovaní základných práv obvinených a aj anonymity svedkov. (tamže s. 109).

Vo veci ohovárania a krivého obvinenia advokáta Elmera Gertza v časopise „American Opinion“, NS konštatoval, že “ Súkromné osoby sú zraniteľnejšie proti tomuto poškodeniu a tomu zodpovedá aj väčší záujem štátu na ich ochrane.“ Súkromná osoba v súdnom konaní nemá povinnosť dokázať výslovný zlý úmysel na preukázanie ohovárania v masovokomunikačných prostriedkoch, a to ani v prípade, ak sa vec týka verejného záujmu. ( tamže s. 107, 108).

Kam smeruje Slovensko ?

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..