Denník N

Aby bola história matkou múdrosti…

Na histórii sa mi vždy zdalo najúžasnejšie, že sa súčasná spoločnosť nemusí učiť na vlastných chybách. Problémom je, že súčasná spoločnosť sa na chybách svojich predchodkýň učiť nechce.

Nedávno som navštívila Múzeum holokaustu vo Washingtone. Už samo o sebe ťažký zážitok, o to viac v kombinácii s depresívnym počasím, ktoré vo Washingtone v dôsledku hurikánu Joaquin vládlo.

Čo ma však skutočne šokovalo bola neuveriteľná paralela 30. a 40. rokov so súčasným dianím v Európe. Aj vtedy sa zúfalí ľudia snažili ujsť pred vojnou a prenasledovaním z oblastí pod kontrolou nacistického Nemecka. Státisíce ich smerovali na západ do Veľkej Británie, USA či do južnej Ameriky, ale aj do Číny. Aj vtedy utekali zúfalí muži, ženy a deti a hľadali bezpečné útočisko, kde by sa mohli skryť pred smrťou a začať nový život. Rozdiel bol jediný. Neboli to Sýrčania, ale Židia.

Steny múzea lemovali fotografie ľudí čakajúcich v kilometrových radoch na doklady, ktoré im aspoň na chvíľu zaručia bezpečie. Ale aj fotky rodín, ktorých jediným majetkom ostalo pár narýchlo zbalených vecí. Aké známe sa zdali fotografie plačúcich detí, ktoré prežili vďaka tomu, že ich rodičia poslali do bezpečia neznámej krajiny včas. Akoby som listovala v niektorom z dnešných európskych denníkov.

Ani vtedy nebol (takmer) nikto ochotný pomôcť. A tiež mal každý svoje kvóty – aj Briti, aj Američania, dokonca aj niektoré krajiny južnej Ameriky…Konferencia vo francúzskom Evian v júli 1938, zvolaná z americkej iniciatívy, bola viac o silných vyhláseniach ako o hľadaní východísk pre židovských utečencov. K rokovaciemu stolu totiž krajiny prišli len vďaka ubezpečeniu, že nebudú musieť zmeniť svoje imigračné zákony ani prijať ďalších utečencov…

Dokonca aj samotný organizátor konferencie – Spojené štáty – namiesto riešení ponúkli len kopec výhovoriek prečo nemôžu prijať ďalších migrantov. Tragédia lode St. Louis z mája 1939 hovorí za všetko. Keď vyše 900 židovským utečencom plaviacim sa týždne z Hamburgu kubánske autority na poslednú chvíľu zrušili víza, Američania nedovolili lodi pristáť v pobrežných vodách Floridy. St. Louis sa po mesiaci musela vrátiť späť do Európy. Tretina jej pasažierov neprežila holokaust…

Už týždne počúvame rovnaké správy a pozeráme sa v novinách na rovnaké fotografie, aké dnes vystavujeme v múzeách holokaustu. Už týždne počúvame rovnaké výhovorky, za ktorými nie je viac ako snaha byť znovuzvolený a ostať populárny. Dôsledky konania našich predkov spred vyše 70tich rokov poznáme a predsa opakujeme tie isté chyby a dopúšťame sa rovnako krátkozrakého konania.

Naozaj je také ťažké učiť sa na chybách prarodičov a vyhnúť sa tak vlastným? Alebo sa spoločnosť poučí iba vtedy, keď si sama ublíži a rana bude dostatočne hlboká, aby jej v lepšom prípade pár desaťročí pripomínala vlastné zlyhania?

Ľudská spoločnosť je ako dieťa – v každej chvíli potrebuje výchovu a vedenie. Ale ani dieťa nevychovávame tak, že mu dovolíme dotýkať sa žeravej platne, aby zistilo, že je horúca. Ani mu nedovolíme vykláňať sa z okna, aby zistilo, že sa z neho dá vypadnúť. Spoločnosť si zaslúži rovnaké vedenie. Nedovoľme jej opakovať staré chyby, ale naučme ju vidieť ich a poučiť sa z nich. Veď na histórii je najúžasnejšie to privilégium neučiť sa na vlastných chybách…

Teraz najčítanejšie