Denník N

Kultúrne kolíky do rakvy slobody slova a prejavu

Kultúrna obec bude najlepšie schopná vyhodnotiť prínosy „fungovania ministerky“ kultúry v jej rezorte voči nej samej a rovnako vedia jej snaženia „oceniť“ aj občania. Navrhované znenie mediálneho zákona a zriadenie inštitúcií, ktorých kompetenciou bude stanovovať najvyššiu pravdu zapadá do celkového konceptu vládnutia najlepšej vlády, akú tu Slovensko malo.

Znalci dejín tlačového práva na našom území, prinajmenšom od druhej polovice 19. storočia až do roku 1989 mi určite dajú za pravdu, že navrhovaná právna úprava v niektorých svojich častiach mimoriadne sympatizuje s „demokratickými“ inštitútmi obsiahnutými napríklad v Zákone na ochranu republiky číslo 50/1923 Sb. , ale najmä v právnych úpravách tlačového práva v rokoch 1938 až 1945, ale aj od 1945 – 1948 a v období 1948 – 1989, o ktorom aj súčasná vláda rada deklaruje, že sa jednalo o obdobie neslobody.

Napriek tomu sa celú našu spoločnosť húževnato snaží dostať do rovnakých podmienok.

Čitateľov, možno  aj naše ministerky, bude zaujímať, že zákon na ochranu republiky 50/1923 Sb. v § 18 zaviedol skutkovú podstatu Šírenia nepravdivých správ a  znel takto ( uvádzam v pôvodnom znení zo zdroja Aspi):

1. Kdo veřejně sděluje, nebo jinak rozšiřuje nepravdivou zprávu, již pokládati za pravdivou nemá dostatečných důvodů, ač ví, že tím vážně znepokojí obyvatelstvo nějakého kraje nebo místa nebo část tohoto obyvatelstva, trestá se za přestupek trestem peněžitým od 50 do 10 000 Kč nebo vězením od tří dnů do tří měsíců.
2. Kdo veřejně sděluje nebo jinak rozšiřuje nepravdivou zprávu, ač ví, že tím poškozuje bezpečnost státu, veřejnou bezpečnost nebo pořádek nebo že tím způsobuje zdražování předmětů potřeby, překotné a hromadné koupě nebo prodeje nebo překotné a hromadné vybírání vkladů, trestá se za přečin vězením od osmi dnů do tří měsíců.
3. Ví-li vinník, že zpráva je nepravdivá, trestá se v obou případech (č. 1 a 2) za přečin tuhým vězením od osmi dnů do šesti měsíců.
Oproti navrhovanej novele súčasného trestného zákona na Slovensku určite stojí za povšimnutie, aké trestné sadzby navrhoval tento zákon páchateľovi trestného činu šírenia nepravdivej správy – v odseku 1) od 3 dní až po 3 mesiace, v odseku 2) od 8 dní až po 3 mesiace a v odseku 3) od 8 dní do 6 mesiacov.
Slovenská právna úprava navrhovaná spravodlivou ministerkou sa s nami nehrá, je oveľa prísnejšia.
Pozrime sa na spoločenský kontext, v akých bol zákon na ochranu republiky v roku 1923 prijatý. Po II. svetovej vojne sa rozpadla ríša európskeho významu, Rakúsko- Uhorská monarchia a na jej ruinách vznikli samostatné národné štáty. Medzi nimi aj Československá republika. Prirodzene, že nebolo ľahké konkurovať stáročia trvajúcim mocenským vzťahom, zaužívaným štruktúram, ktoré sa hlboko usadili aj v mysliach občanov.
Dôvody prijatia zákona, hrozby, na ktoré reaguje  definuje on sám v opise skutkových podstát trestných činov, ktorým môže dôjsť k ohrozeniu republiky, za všetky uvediem znenie § 1 Úklady 
Kdo se pokusí:
násilím změniti ústavu republiky, zejména pokud jde o samostatnost, jednotnost nebo demokraticko-republikánskou formu státu,
násilím úplně znemožniti ústavní činnost presidenta republiky, jeho náměstka, zákonodárného sboru, vlády nebo guvernéra Podkarpatské Rusi.
násilím přivtěliti cizímu státu území republiky neb odtrhnouti od něho jeho část..
História ukázala, že ani prijatie tohto zákona nezamedzilo odtrhnutiu Slovenska v roku 1938 a následne nástupu tvrdo nedemokratického režimu od februára 1948.
Keď premostím do súčasnosti, aká spoločenská potreba vedie ministerku spravodlivosti k trestaniu občanov dlhými rokmi väzenia za vágne vymedzené šírenie nepravdivých správ na Slovensku v roku 2021 ?  Na Slovensku, ktoré sa hlási do rodiny vyspelých demokratických štátov ako člen Európskej únie ??? Projektu založeného na úcte k demokratickým princípom.
Novinári po vzniku samostatného Československého štátu dúfali v prijatie moderného tlačového zákona. Potom, ako sa novorodený štát,  tzv. recepčnou normou, zákonom číslo 111/ 1918 Sb. postaral o to, aby do prijatia zákonov nového štátu nepanovala nezákonnosť, a ustanovil, že pre bývalé územie Uhorska, dnešné Slovensko budú platiť zákony Uhorska a pre Čechy a Moravu zákony Rakúska. Takto začal na území Slovenska platiť zákonný článok XIV/1914 o tlači, ktorý nahradil skorší zákon z roku 1848. Spoločne s článkom 117 ústavy Československej republiky prijatej ústavným zákonom číslo 121/1920 Sb. v znení “ Každý môže v medziach zákona prejavovať mienku slovom, písmom, tlačou, obrazom a podobne.“ predstavoval veľmi slušný, moderný základ pre slobodu tlače.
Prijatia jednotného tlačového zákona v Československej republike sa novinári nedočkali. Za to sa dočkali prijatia už vyššie spomenutého zákona na ochranu republiky, ktorý ich situáciu zhoršil. Nahradenie tohto zákona počas Slovenského štátu (1938-1945) zákonom číslo 320/1940 Sl.z. o trestných činoch proti štátu, ktorý v § 39 odsek 1 uvádzal:
(1) Ak sa vypovie v trestnom pokračovaní proti určitej osobe, alebo v objektívnom pokračovaní v tlačových veciach, že obsahom periodického tlačiva bol spáchaný zločin alebo prečin podľa tohto zákona, a ak hľadiac na predošlé takéto rozhodnutia, učinené v čase pomerne krátkom o tom istom tlačive, hoci pod iným názvom vydávanom, dá sa odôvodnene predpokladať, že spomenuté trestné činy budú obsahom toho istého periodického tlačiva aj ďalej páchané, môže súd vysloviť, že jeho vydávanie môže byť zastavené.
Musíme si povšimnúť zásadný rozdiel oproti súčasne navrhovanej úprave, ktorá sa navonok netvári, že by postihovala trestné činy proti štátu ( to by bolo skutočne spiatočnícke,  v čase keď bruselskí úradníci kreujú nový slovník súčasnej pravdy, v ktorom by ani označenie občan nemalo mať miesto, aby sa necítili neinkluzívne tí, ktorí na území štátu sú, ale nie sú jeho občanmi).
Nie, pre mňa je na tom najperfídnejšie to, že zákon na ochranu najvyššej pravdy vydáva štát v záujme mňa, občana. Navrhovaný § 362 Trestného zákona totiž uvádza, že nepravdivá správa, ktorej šírenie je trestné dokonca aj z nedbanlivosti (!!!), je trestná, ak  je spôsobilá vyvolať nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva.  Akými dôkazmi budú súdy pri trestaní preukazovať spôsobilosť správy  vyvolať nebezpečenstvo vážneho znepokojenia časti obyvateľstva, bude zaujímať všetkých obhajcov. Ale nič pekné to nebude.
Iná kultúrna ministerka nadobudla pocit, že to, že zo slovenských novodobých dejín vypadlo niečo, ako Úrad propagandy ako odbor Predsedníctva vládny zriadený § 5 nariadenia s mocou zákona číslo 116/1941 Sl., ktorému sa podriadila celá tlač, a ktorý vydával všeobecné smernice na cenzúru tlače. Hoci mal krátke trvanie, nahradil ho zákon číslo 177 z 22.7.1941 Sl. o Úrade propagandy, ktorý mu priznal oprávnenie vydávať všeobecné smernice aj na predbežnú cenzúru tlače. Ďalším zákonom 52/1944 Sl.z. už prestal byť  odborom vlády, stal sa ústredným úradom podliehajúcim vláde. Na jeho čele bol šéf menovaný prezidentom republiky, ktorý sa zúčastňoval zasadnutí vlády s poradným hlasom. Jeho právomoc , vymedzená v § 2 zákona, čitateľa určite zaujme:
Úrad propagandy v súhlase so záujmami štátu a v duchu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ako aj registrovaných politických strán:
a) organizuje a vykonáva propagandu pre celé územie štátu;
b) informuje cudzinu o vnútornom živote v štáte;
c) vykonáva štátnu správu vo veciach Slovenskej tlačovej kancelárie;
d) usmerňuje tlač ako aj film, slovesné, výtvarné a hudobné umenie a po stránke obsahove programovej aj rozhlas.
Tento zákon neobsahuje ustanovenia o vydávaní všeobecne záväzných smerníc na predbežnú cenzúru tlače, ale to len preto, že súčasne s ním bol prijatý zákon č. 50/1944 Sl. z., ktorým došlo k „dočasnému“ obmedzeniu slobody tlače, nariadením brannej pohotovosti štátu, kedy tlač podliehala ústrednej cenzúre.
Pri opise postavenia novinárov za Slovenského štátu nesmieme zabudnúť ani na zákon 65/1945 Sl. z. , ktorým sa zriadila Tlačová komora, ako orgán, v ktorom bolo povinné členstvo pre všetkých, ktorí chceli byť novinármi a tí vydavatelia tlače, ktorí zamestnávali aspoň jedného novinára. Novinárom nemohol byť žid.
Súdy sa prejavili ako poslušní služobníci vládnej moci a snažili sa aktivisticky  trestať každý výrok, a to aj vtipy, ktoré by mohli urážať vrchnosť.
Trestali aj výroky prednesené v podnapitom stave, a ak výrok predniesol človek inteligentnejší, mohlo to silnejšie pôsobiť na prítomných a nepriaznivejšie ovplyvniť štát.
Čerešničkou na torte je, že konkrétne výroky urážok v prípade trestných činov urážky prezidenta, za ktoré boli obžalovaní súdení neboli uvádzané ani v samotných rozsudkoch a nesmela ich publikovať ani tlač ( viď Závacká, K. Politické trestné činy pred Slovenským najvyšším súdom v rokoch 1939 – 1944, Bratislava: Veda, 2013).
V ďalšom blogu priblížim situáciu v rokoch 1945 a 1989, ktorá je ešte desivejšou inšpiráciou pre súčasnú garnitúru.
Uvedomujú si Slováci, koho zvolili ?

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..