Miliardový guláš
Obrazy obyčajných ľudí #5
Bol čas obeda a tak, prirodzene, každý na ulici premýšľal buď nad tým, kam zájde, čo zje, čo si navarí, alebo, to bol prípad tých najšťastnejších, sa iba lenivo tackal s plným bruchom a slastne pre seba mliaskal nad jedlom, čo požil. Nech bolo tak, či onak, bola to každého súkromná vec – každý si plánoval alebo sa tackal po svojom. Až na onen neprepočuteľný pár mladých ľudí, štyridsiatnikov, ktorý dával verejnosti jasne najavo, čo by mala o ňom vedieť.
„Poďme na guláš,“ zaznel ženin návrh, vyslovený s trpkým tónom, akoby vopred vedela, že bude naň muž reagovať záporne. A jasné, že sa tak aj stalo.
„Guláš sme mali včera,“ znechutene odvrkol muž a na svoju obhajobu dodal: „Nemôžeme naň chodiť stále!“
„Prečo nie?“ spýtala sa žena podpichovačne. Odpoveď poznala.
„Lebo toľko peňazí nemáme,“ zrúkol muž, akoby chcel dať špeciálne túto vetu všetkým okolo na zreteľ.
Dialóg (v úvodzovkách) dosiahol vopred známeho a dokola sa opakujúceho konca, načo žena len spokojne poznamenala: „Čo si to za chlapa…”
Vtedy muž vykročil strmhlav vpred a nehľadiac na ženu, ktorá za ním značne zaostávala, kričal pred seba: „Nájdi si miliardára a môžeš chodiť na guláš, kedy chceš!“
Žena sa rozutekala, až svojho muža napokon dobehla a schytila ho za zarazenú ruku vbok. Zvyšok ďalej nahradil už len nemý film: doráňané telá došli ako bábky vedľa seba na koniec ulice, kde zahli doľava a ich obraz zmizol za obdratými múrmi neznámej budovy.
(Ďakujem za námet môjmu kamarátovi Michalovi)
