Denník N

Gottwaldov demokrat. Zabudnutý príbeh Jána Ševčíka

Počúval som nedávno rádio Devín a zaujal ma príbeh, ku ktorému som teraz „vygúglil“ i túto knihu (HORIČKA, Martin. Gottwaldov demokrat. Zabudnutý príbeh Jána Ševčíka. Bratislava: Slovart, 2021, 312 s. ISBN 978-80-556-4571-1). Nazývali tento príbeh v danom pásme, kde ako sa mi zdá, vystupoval i autor knihy, „antická tragédia“.

Ján Ševčík bol osobnosť Demokratickej strany, i legionár pôsobiaci v Rusku, i odbojár z druhej svetovej vojny, viackrát väznení, mučený… Komunisti ho využili na diskreditáciu tejto strany po vojne a dostal sa až do kresla podpredsedu vlády. A ako to tak chodilo, politické čistky, procesy, drsná éra obviňovania, revanšov, súdov, trestov smrti…prišiel rad i na Jána Ševčíka. Mučili ho, nepriznal sa. A odsúdili ho v roku 1952 na osemnásť rokov väzenia (ak si dobre pamätám). Dostal potom amnestiu v roku 1960. Mučili i jeho manželku, tiež obvinenú, deti potom boli v kontakte s rodinou napr. V. Širokého, po procese…V pásme spomínal i syn, právnik. Odniesol si „svoje“, Napr. v dôsledku neliečenia choroby, ohluchol… Manželka dostala menší trest, deti neskončili v adopcii, jeden v zahraničí…A mohla učiť v školstve. Kde sa jej darilo. Neskôr bola i poslankyňa…Za odmäku…. Som rád, že sa vydávaj takéto knihy, že takéto príbehy sa dostávajú medzi ľudí Ako povedala p. I. Ruttkaová v rádiu, parafráza, i vďaka takýmto zmäteným dejom našich predkov, môžeme lepšie chápať to dnešné— Zmätené….
A chcel som sa dostať k tomu faktu. Za čo bol odsúdený J. Ševčík? No za konšpiráciu… Tým chcem podložiť svoje tvrdenie z minulého môjho textu. Konšpirácie predsa sú súčasť politiky. Ak teda niekto šíri „čudný“ príbeh, kde možno ako sám konšpirátor, obviňuje iných z konšpirácie, môže to pripomínať tieto obdobia, smutné a desivé…ale zároveň to môže upozorniť na samotnú zvláštnu politiku, ktorú robí. Politika obviňovania, zahaľovania súperov do zvláštnych pojmov, predstáv, šírenia rôznych nálepiek a pseudo odborných pseudodemokratických praktík. Populizmus, média a pod… hrozba v rámci informačnej digitálnej doby…4G…5G…chrlenie správ, príbehov či titulkou, tém…
Teda Ján Ševčík bol obvinený ako konšpirátor. Samozrejme išlo o procesy, kde to bolo účelové, potvrdzovala sa línia štátu, étos, teda i ich konšpirácia, že tu pôsobia zlé sily buržoázneho nacionalizmu a ich agenti…a nešlo teda o to, že konšpirátor si vymýšľa – v jazyku – nejaký vymyslený príbeh, aby zmiatol naivných poslucháčov, divákov…ovečky… Išlo o obvinenie nie z „literatúry“, ale z reálnej činnosti, z politického konania politikov…
A to je možno dobré si uvedomiť. Je to iná hra…Dnes sa to slovo používa podľa mňa dosť „zvláštne“.

Porušovali sa vtedy tzv. ľudské práva.

Aké sú to ľudské práva?

To sa dá vyhľadať. Nad tým sa dá uvažovať, dá sa to študovať  poznať, To nikomu neublíži…

Ale i právo na spravodlivosť, osobnú slobodu pohybu….

A kedy sa stávame ľuďmi, keď máme mať ľudské práva? I to sa dá dočítať…

Čo nás robí ľuďmi?

Spomenul som si dnes, či včera, na skúsenosť zakladateľa tzv. etikoterapie, V.E. Frankla.

Prežil koncentračný tábor, odporúčam napr. knihu Hľadanie zmyslu života.. tu to popisoval.

Čo som si zapamätal bolo asi to, že práve tí ľudia, ktorí si uchovali ľudskosť, dôstojnosť, či tí, ktorí mali zmysel život, ktorí chceli dokončiť dielo, zaujatí vedou, umením, či načim, na čo sa zamerali, tí prežili vo vyššej miere.

Vznikli teda – podobne ako dnes – dva tábory.

Jedni mali i v koncentráku moc, pomáhali dozorcom, mali postavenie, prešli na určitú „vlnu“ neľudskosti, krutosti…

Druhý tábor boli možno tí, ktorí sa vzdali, strach, choroby, obete…

A teda, i dnes v určitej „namyslenosti“,  v presvedčení o tom, že mám pravdu, že napr. tí neočkovaní šíria nákazu a „my očkovaní“ si to nezaslúžime, my čistí a poriadni – oni – cudzí – neporiadni…majú byť postihnutí…my máme právo ísť i do nemocnice a oni – zlí (my dobrí), oni nie… (To len príklad).

A potom tu môžu byť ľudia zahnaní do kúta, ktorých niekto  nálepkuje menom „dezolát“, haoaxer, konšpirátor, dezinformátor…hybrid…(to som teraz vymyslel…),  ktorí môžu takto postupne strácať práva, sú dehumanizovaní (podobne ako každý tábor nepriateľov pred každou vojnou…). A títo ľudia, podobne ako pes, ktorý je zahnaný do kúta, môže mať nejaký skrat….

A chcem teda upozorniť tými otázkami, že možno práve tým, že si napriek tomu, že prevaha doby je o hlúposti, určitej nezmyselnosti, nekompetentnosti a slabomyselnosti…je dobré šíriť lásku a pravdu…aby sa láskavosťou, prejavovaním rešpektu, nakoniec zvíťazilo nad lžou a nenávisťou…

Čítajme básne,…napríklad,…rozvíjajme si dušu…hľadajme porozumenie iným, odpúšťajme…buďme asertívni… vnímajme citlivo umenie, krásu…trieďme to, čo vnímame cez média…aké média si púšťame do hlavy… Ak sa tu i niekto pokúša o zločiny proti ľudskosti, nevieme kto, nevieme, či je „človek“, ale my sa môžeme pokúšať stávať sa človekom, byť lepším človekom…mať právo na ľudské práva… Ak chceme protestovať, skúsme slušne, nežne, nenásilne.. i keď to nemusí byť úplne ako M. Ghándí…

A už keď píšem, trochu i od témy…bez premostenia… Pozeral som včera film Joker, rok 2019. A naozaj úžasný herecký výkon herca v hlavnej úlohe. Ťažká téma, psychologická štúdia. Priam ukážka toho, ako frustrácia môže spraviť dielo skazy, v duši prebudí agresivitu, tieň prejde do masky, či von z masky na svetlo…ventil sa uvoľní… Formálne ukazovali spoločnosť ovplyvňovanú nereálnym prostredím zábavy, strachu, ako ovládala životy bežných ľudí, ako sa spravila frustrácia z toho nekonečného naháňania sa za očakávaním, infláciou a strácaním času v práci, na úkor rodiny, priateľov, žitia v kvalite…a potom svet z druhej strany, svet boháčov, smutných, krutých, strojených… asociálnych…celé to prostredie strácalo sociálny rozmer…ľudskosť…

Zaujalo ma to, ako ťažký psychopat, v umeleckom stvárnení, v príbehu, môže nakoniec inšpirovať i normálnych – frustrovaných – chudobu mesta, odcudzenú prácou samým sebe, bez riadnych kontaktov, ľudskosti…a teda násilie vo filme ako v nejakom prevrate boľševikov v roku 1917 (VOSR) v RUSKU…

A nemôžem sa ubrániť dojmu pri sledovaní filmu, že tá chuť byť v médiách, akosi pripomínala tie „slávne“ či „neslávne“ tlačovky nášho hrdinu….Tá chôdza, reč tela, úsmev…no…neviem…

V „jednotke“ filmu, nechcem veľa prezrádzať, hrdina skončil v blázninci…a v dvojke, keby videli tvorcovia, mohli by spraviť verziu, že tiež psychotik, poznačený výchovou, pôsobením „drsnej“ doby, politiky…sa nejako záhadne stane cez tú frustráciu predsedom vlády…a pôsobí v nejakej malej krajine, robí tam svoje sociálne pokusy. Mohli by sme vnímať, ako sa takejto osobnosti „podkladajú“ rôzne typy funkcionárov, zo štátnej služby, z verejnej služby, odborníci, straníci, oportunisti…kam to vedie…to by bol zaujímavý film, niečo ako sc fi..

Tak pekné sviatky, priatelia…Mikuláš….Sv. Mikuláš, Dwerg…čert, Snehulienka…darčeky, čokoládky…mandarínky…lockdown…

 

 

Teraz najčítanejšie