Cesta do „Nikam“
Zostala vo mne veta Arpáda Soltésza: „Toto nie je žiadna invázia z Marsu, tí v parlamente sú to najlepšie, čo segment politika ponúka.“
V dnešnom jazyku a spoločnosti sme povolanie politika dehonestovali na tú najnižšiu úroveň. Politikov neberieme ako remeselne schopných, regiónom odskúšaných ľudí, ktorí pomaly rástli a posúvali sa vyššie, lebo ich výsledky prinášali lepšie regióny.
Ísť voliť je samo o sebe sebapoškodzovaním a hľadaním míny, ktorá ťa nezabije, len ti odtrhne jednu nohu. Bezmocnosť pri výbere medzi neschopným a morálne úbohým je patetická. Neschopnosť logicky, racionálne sa rozhodovať. Vízia prijať nepopulárne reformné kroky je len utópiou pre súčasných členov parlamentu, ktorí ani veľmi netušia, prečo tam vlastné sú, okrem platu, moci…
Je tu však dôležitejšia otázka, ako je možné, že toto je to najlepšie, čo segment politika prináša? Prečo nedokážeme vyprodukovať nič lepšie? Ako je možné, že tak silno zlyhávame?
Neschopnosť pritlačiť v otázke povinného očkovania, lockdownu pre nezaočkovaných, reforiem od zdravotníctva po životné prostredie… Vezieme sa na vlne tlačoviek bez odpovedí, občasných populistických výkrikov do tmy. Aby som nezabudol, občasný trápno-biedny status na facebooku, veď nejako sa prejaviť musia aj tí menej schopní poslanci.
Amatérske nominácie našich ľudí, od ministra kultúry až po detskú ombudsmanku, načo kvalita, ak môžeme dosadiť našich neschopných. Odbornosť nie je na druhej koľaji, odbornosť tam proste nie je. A tak stojíme a čakáme, komu čo ráno napadne.
Ale aj ak by zajtra prišli voľby, tak koho? Nevolíme si „Créme dela Créme“, volíme medzi neschopnosťou a morálnym suterénom.
Ako z toho, kým chceš byť, keď vyrastieš ty? Politikom?
