Denník N

Čo prinesie utajovaný mediálny zákon ?

V predchádzajúcom blogu som zahájila malú exkurziu do histórie slobody tlače a slobody prejavu na území Slovenska s osobitným dôrazom na režimy, ktoré ju potláčali.

Po skončení obdobia slovenského vojnového štátu,  od roku 1945 až do roku 1948 tiež nemožno hovoriť o skutočnej slobode tlače. Zásadným obmedzením bolo, že od roku 1945 si už nemohol každý voľne založiť periodický list, tlač smeli vydávať len politické strany a organizácie, ktoré sa museli združovať v Národnom fronte. (Plánuje vláda obdobu niečoho podobného ? )

Navonok sa deklarovala tlač bez cenzúry, ale podľa niektorých autorov ( Závacká K. Cenzúra v Československu v rokoch 1945-1948, Právny obzor, 2003, č. 2, s.. 199-200) noviny dostali tichý pokyn, aby nepísali proti odsunu Nemcov, proti socializmu, proti komunizmu a proti Sovietskemu zväzu. Ďalším významným nástrojom kontroly správnych myšlienok bolo to, že papier bolo možné dostať len na prídel.

Takto sa nádherne nenápadne pripravila pôda pre nástup režimu, ktorý u náš pretrval 40 rokov.

Vnímate nenápadné paralely so súčasnou dobou ? Nemáte pocit, že hlavný prúd ani u nás proti určitým veciam a za určité veci nepíše ?

Pre obdobie socializmu bola typická dvojaká „právna“ morálka.

Ústava prijatá ústavným zákonom číslo 150/1948 Zb. v § 18 zaručovala slobodu prejavu a tlače „v medziach zákona“ pre každého a to slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo akýmkoľvek iným spôsobom. § 21 zaručoval slobodu tlače a “ v zásade nepovoľoval predbežnú cenzúru“.

So slobodou po prejave ste si už nemohli byť takí istí. Mnohé z práv, ktoré boli deklarované ( sloboda náboženského vyznania), boli iluzórne, právne nevymáhateľné. Práva a slobody deklarované ústavou boli obmedzované najrôznejšími podzákonnými normami, o existencii  ktorých občan nemusel ani vedieť, hoci formálne boli „kdesi“ publikované. Tieto nebazírovali na zachovaní zmyslu a podstaty základného práva. K tomu treba zohľadniť absolútnu personálnu a finančnú kontrolu spoločnosti a jej byrokratické riadenie. ( Nepodobá sa to na to, čoho sme svedkami dnes, spomeňme si len na posledné rozhodnutie ústavného súdu o vyhláškach úradu verejného zdravotníctva  a opätovné rozhodnutie poslancov o prijatí zákona o podpore dôchodcom v skrátenom legislatívnom konaní.)

Zákon na ochranu republiky číslo 50/1923 Sb. bol nahradený novým zákonom na ochranu ľudovodemokratickej republiky číslo 231/1948 Zb. Ten už obsahoval tutovku na odstrašenie oponentov  – trest smrti.

Za zločin velezrady, vyzvedačstva, vojnového záškodníctva, vojnovej zrady, za útok na život ústavných činiteľov, telesné  ublíženie ústavným činiteľom. Pod zákonom nájdeme podpisy Gottwald, dr. John, Zápotocký, Široký, Ševčík, Dr. Čepička  a iné zaujímavé mená.

Slovenský vojnový štát so svojou fašistickou ideológiou bol blízky aj novému režimu v otázke úpravy postavenia novinárov. Zákon číslo 184/1950 Zb. o vydávaní časopisov a Zväze československých novinárov uvádza “ Ako novinár z povolania mohol byť činný iba ten, kto bol prijatý za člena Zväzu československých novinárov.“ Obdobne bola zriadená komora novinárov na sklonku Slovenského vojnového štátu.

Šušká sa, že pani kultúrna ministerka by rada oprášila takéto „demokratické“ myšlienky. Úlohou novinárov podľa tohto zákona  bolo

“ spolupôsobiť tvorivou činnosťou v časopisoch a v tlačovom, rozhlasovom a obrazovom spravodajstve pri organizácii budovateľského úsilia českého a slovenského ľudu a v jeho boji za mier, spolupracovali pri jeho výchove k socializmu a vytvárali z tlače a tlačového, rozhlasového a obrazového spravodajstva bojový nástroj na presadzovanie vôle pracujúceho ľudu“.

Aj súčasná novinárska obec navodzuje dojem, že ich úlohou nie je snaha o šírenie objektívnych, preverených informácií, aby si verejnosť mohla urobiť vlastný názor, ale naopak pôsobí ako bojový nástroj na dosiahnutie určitých cieľov- očkovanie, proti očkovaniu, proti mafii, za liberalizmus, proti liberalizmu a podobne. Bojový nástroj a šíriteľ informácií sú dve rôzne veci. Kto šíri informácie robí tak s úctou k pravde a snahou o objektivitu, napríklad sa nebráni poskytnúť priestor na vyjadrenie aj oponentovi. Kto bojuje volí tie, ktoré sú najúčinnejšími prostriedkami na dosiahnutie vytýčeného cieľa a iné nepripúšťa.

Ale späť k histórii. Zákon  148/1950 Zb. ešte nedovoľoval predbežnú cenzúru. To sa zmenilo prijatím ústavy v roku 1960.

Kľúčovým nástrojom každého nedemokratického režimu v boji s názorovými oponentami je trestné právo.

Podobne ako to obsahuje  návrh novely trestného zákona z dielne ministerky spravodlivosti, že trestnoprávnu zodpovednosť za  šíreniae hoaxov bude možné vyvodiť aj za konanie z nedbanlivosti, aj Trestný zákon číslo 86/1950 Zb., ktorý nahradil aj zákon na ochranu ľudovodemokratickej republiky, zaviedol trestný čin poburovania proti republike ( § 81), ktorý bolo možné  spáchať aj z nedbanlivosti.

Po miernom zlepšení situácie prijatím mediálneho zákona číslo 81/1966 Zb., ktorý obsahoval aj štandardné inštitúty tlačových zákonov, ako napríklad právo na opravu,  zákon číslo 127/1968 Zb. priniesol skutočný koniec slobody prejavu. Zrušil neprípustnosť cenzúry.

Zriadil sa cenzorský Úrad pre tlač a informácie, ktorého úlohou bolo jednotne usmerňovať a kontrolovať činnosť periodickej tlače a ostatných hromadných informačných prostriedkov.

Mal právo zabezpečiť, aby sa v periodickej tlači neuverejňovali informácie, ktoré obsahujú skutočnosti, ktoré sú v rozpore s dôležitými záujmami vnútornej alebo zahraničnej politiky štátu. 

Nenasvedčujú snahy súčasnej vlády potrebe dosiahnuť podobný cieľ ? Avšak omnoho ambicióznejší, nestačí zakázať informácie v rozpore s dôležitými záujmami vnútornej politiky (napríklad škandálmi pri obsadzovaní významných štátnych úradov alebo verejnom obstarávaní), ale je potrebné ustanoviť aj úrad “ pravdy“, ktorý stanoví, čo je nepravdivá informácia, čo je hoax, aby bolo jasné, koho je potrebné trestnoprávne postihnúť.

Po odhalení myšlienkových pochodov ministerstva spravodlivosti pri predloženom návrhu novely Trestného zákona, vrátane zamýšľaného nového ustanovenia trestného činu úkladov proti ústave Slovenskej republiky, človek so zmiešanými pocitmi očakáva pripravované znenie nového mediálneho zákona, ktoré je zatiaľ v utajovanom režime Colombovej manželky.

Ale mentálna príprava spoločnosti a verejnej mienky na akceptáciu potreby prijatia určitých opatrení už začala. Z viacerých diskusných fór organizovaných novinármi, u ktorých sa nepripúšťajú pochybnosti o tom, že novinármi sú, vznikajú obavy, že pomenovanie slobodné povolanie v súvislosti s nimi, zostane minulosťou, ako jeden z “ prežitých“ výdobytkov novembra 1989. Pretože považujú za potrebné opäť uviesť definíciou toho, kto smie byť považovaný za novinára. Jemne, nenápadne nám podsúvajú myšlienky, ktoré nás majú viesť k akceptácii obmedzenia slobody tlače.

Je evidentné, že ľudia vytrvalo podliehajú sebaklamu, a radi pripravujú obmedzujúce zákony majúc na mysli tých z druhého brehu. Lenže zabúdajú na to, že pri pohľade z toho druhého brehu sú oni sami tí druhí.

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..