Denník N

Môže sa stav dieťa po strate blízkeho zlepšiť, dostane odbornú pomoc?

Od roku 2011 pomohlo Centrum smútkovej terapie v Plamienku viac ako 660 deťom, ktoré stratili rodiča či súrodenca. Hoci dlhodobý efekt smútkovej terapie sa prejaví v ich živote až neskôr, niektoré ťažkosti detí súvisiace so smútením sa dajú zlepšiť už v krátkom čase. Prečítajte si reakcie ich rodičov.

Sestričky Anetka s Alinkou v krátkom čase stratili ocka i deduška. Ich mama ich prihlásila do terapeutických skupín Plamienka„Anetka mávala také obdobia, že stále o ockovi hovorila, čo je určite v poriadku. Niekedy to však bolo také intenzívne, že nakoniec plakala a mala som čo robiť, aby som ju utíšila. Aj keď bola smutná kvôli niečomu inému, akoby sa jej to spojilo so smútkom za ockom, a niekedy aj za deduškom. Po letnom terapeutickom tábore Plamienka, ktorý bol pre dievčatá pokračovaním terapeutických skupín, cítim, že tieto stavy už nemá. Často mi spomenie a rada mi vysvetľuje, že si musí smútok zmiešať s nejakou radosťou – tak ako máme z Plamienka vo fľaštičke farebné korálky. Obe dievčatá sú veselšie, bezprostrednejšie. Som veľmi šťastná, lebo niekedy mám pocit, že im ten smútok zobral kus detstva,“ napísala mama dvoch sestričiek. Dievčatá sa podľa nej v terapeutických skupinách naučili aj to, ako si môžu samy pomôcť v ťažkých chvíľach. „Keď sa napríklad Alinke o ockovi sníva, povie mi to s úsmevom. Hoci to v nej občas vyvolá smútok, alebo pocit, že jej ocko chýba, vie sa s tým rýchlejšie vysporiadať, akoby prevrátila list. Je rýchlejšie „v pohode“, čo predtým trvalo aj niekoľko dní, pretože cítila veľký smútok. Tiež sa naučila v smutných chvíľach nájsť veselú spomienku s ockom a tá ju rozveselí – tak mi to sama povedala.“

Mama Kamila zase zdôrazňuje, aké dôležité je pre deti poznanie, že nie sú jediné, ktoré niekoho stratili. „Doprajte svojmu dieťaťu pocit, že v tejto ťaživej situácii nie je samo, že sú aj iné deti, ktoré prežili takúto smutnú skúsenosť. Zistenie, že ich vrstovníci im rozumejú v ich smútku, mojim deťom veľmi pomohlo. Medzi deťmi s podobným osudom si našli veľa kamarátov.“

Po strate otca Paľkovi terapia pomohla menej sa báť o mamu. „Dni v tábore i následné sedenia v terapeutických skupinách mu veľmi pomohli. Otec mu veľmi chýbal a stále chýba a často ho spomína. Ešte stále sa o mňa bojí, no jeho strach sa postupne zmenšuje. Už mi nevolá viackrát za deň, stačí mu, keď sme v kontakte jedenkrát počas dňa. Úzkosť cíti stále, možno sa nestratí do konca života. No dokáže s ňou žiť. Vidím na ňom, že je smelší, šťastnejší a usmievavejší,” hovorí Paľkova mama.

Filipko sa po smrti milovaného dedka, ktorý ho vychovával, prestal zaujímať o školu. Skupinové terapie mu pomohli otvoriť sa a hovoriť o svojom smútku. „Konečne sa rozprával o dedkovi aj so mnou, to predtým nerobil. Nehovoril o ňom a keď som začala ja, mlčal. V škole sa naňho učiteľka sťažovala, bol „veľký macher“. Tváril sa, že sa ho nič nedotýka. Akoby chcel zachovať pred sebou aj spolužiakmi zdanie, že je všetko v poriadku. Počas skupinových terapií zistil, že nie je s podobnou skúsenosťou sám, že aj iné deti niekoho stratili, a to mu veľmi pomohlo,“ hovorí jeho mama Adela.

Simonka prišla o tatina náhle, pri tragickej nehode. O svojom smútku odmietala hovoriť. „Predtým bola úplne neprístupná spomienkam na neho. Dokonca som jej zobrala z izby tatinove fotky. Snažila som sa od nej získať nejakú reakciu. Nič. Vôbec na to nezareagovala. Keď sme pozerali fotky v telefóne či na tablete, fotky s ním len rýchlo prelistovala, aby ich ani nevidela. Teraz si už pozerá aj fotky s tatinom, sama chcela, aby som jej ich vyložila znovu na poličku. Vybrala si takú, ktorú si chcela pripnúť na stenu. Má odložené veci, ktoré ju s ním spájajú, napríklad kamienky z výletov. Tie niekedy vyberá, otvorila sa pre dobré spomienky. Už to dokáže,“ konštatuje jej mama Ivana. Ja viem, čo strata pre mňa znamenala psychicky, ekonomicky, citovo… ale dieťa to nevie. Ono má v sebe len prázdne miesto a nevie si pomôcť. Terapeuti Plamienka sú odborníci a oni sú tí, ktorí mu pomôcť dokážu. Vedia deti naviesť, ako sa otvoriť tomu peknému a najmä dať im pocit, že v tom nie sú sami. Ukázať im, že sa nemusia hnevať, že nemajú prečo obviňovať rodičov, či iných ľudí zo svojej straty. Nie je to ľahká cesta. Nikto z nás si ju nevybral, dá sa ňou však ísť. Po čase už dokážeme vnímať, že existujú aj príjemné veci a zážitky a tešiť sa z nich.  A v tom deťom pomáha smútková terapia v Plamienku.” 

Pridajte sa aj Vy k darcom Plamienka a doprajte deťom, ktoré stratili rodiča, smútkovú terapiu. Ďakujeme.

Teraz najčítanejšie

PLAMIENOK n.o.

Sme nezisková organizácia, ktorá je na Slovensku priekopníkom rozvoja detskej domácej paliatívnej/hospicovej starostlivosti a smútkového poradenstva a terapie pre deti a ich rodiny. Od roku 2002 bezplatne poskytujeme nevyliečiteľne chorým a zomierajúcim deťom domácu paliatívnu liečbu a starostlivosť. Deti navštevujeme doma v okruhu 2 hodín jazdy od Bratislavy. Od roku 2011 V Centre pomoci smútiacim deťom a rodinám v Bratislave na Zadunajskej ulici 6 bezplatne poskytujeme psychologickú, terapeutickú a poradenskú omoc smútiacim deťom a ich blízkym ako aj dospelým po strate dieťaťa. Do centra môžu prísť smútiace deti a rodiny z celého Slovenska. Od roku 2003 vzdelávame študentov, odborníkov a laickú verejnosť, aby sa kvalita detskej paliatívnej starostlivosti na Slovensku zlepšovala. Týmto blogom chceme prispieť k tomu, aby sa povedomie o paliatívnej starostlivosti na Slovensku zvyšovalo.