Učím sa od detí: „Čo to robíme?”
Táto otázka presne znie: „Čo to jobíme?“. Pravidelne sa ma to pýta moja dvojročná vnučka uprostred toho, keď sa jašíme, hráme, jeme, čítame si.
Táto otázka presne znie: „Čo to jobíme?“ Pravidelne sa ma to pýta moja dvojročná vnučka uprostred toho, keď sa jašíme, hráme, jeme, čítame si.
„Čo to robíme?”, je moja otázka na kolegov v Návrate. O čo sa to vlastne snažíme? Má to zmysel? Kam smerujeme? To, čo práve robíme, napomáha spoločnému smerovaniu?
Nie je to už len pre rutinu, z bezradnosti, len ako únik?
Prečo robím, to čo robím ja? Aké tomu dám meno dnes? A aké zajtra, aby som nestratil vitalitu a svieži pohľad na svoj život?
Aké indiánske meno by som dal svojmu dnešnému dňu?
Deň, keď dieťa položilo otázku, na ktorú dospelí zabúdame.
Overovací deň.
Deň, keď som sa uvidel v zrkadle nahý.
Deň, keď dieťa vykríklo, kráľ je …
S kým to robím? Kto je pre mňa ten, s kým žijem, spolupracujem, tvorím komunitu, tím, rodinu, susedstvo?
Pre koho to robím a vôbec žijem?
Keď Miriam niečo chce a ja jej oponujem, lebo sa mi to nezdá dobré, tak si overí: „Dohadujeme sa?“
Aby dohadovanie sa neskončilo hádkou, ale dohodou, je potrebná dobrá spoločná otázka na úvod.
A deti majú fakt dobré a dôležité otázky.
