Denník N

Žiť či prežívať, očkovať či neočkovať, voliť či nevoliť?

Približne polovica obyvateľstva krajiny s názvom Slovensko je už raz taká. Chce mať pokoj.

Od daní, úradov, kontrol, lekárov, odborníkov, učiteľov, susedov, starostov ale najmä od politikov. Nechodia voliť. Nemusia voliť, nie je to povinné, ale pritom tu môžu a chcú tu žiť. Dá sa takýto život bez záujmu o veci verejné nazvať naozajstný občianstvom? Nie, skôr je to život rezidenta.

Približne polovica ľudí našej krajiny sa stará a zaujíma len sama o seba. Je im jedno ako žijú ostatní. Je im jedno či ostatní majú kde bývať, či majú na oblečenie, na lieky, na jedlo, či sú segregovaní a utláčaní kvôli národnosti, vierovyznaniu alebo sexuálnej orientácii. Skrátka im len stačí to, že majú dosť prostriedkov na vlastný život, a že sami nie sú nijak obmedzovaní, a ostatné ich nezaujíma. Dá sa takýto život bez záujmu o druhých nazvať naozajstný životom? Nie, skôr prežívaním.

Približne polovica občanov Slovenskej republiky sa stáva aktivistami za slobodu, za vlasť, ich občianske práva, spravodlivosť a rovnoprávnosť, alebo za to, že sa nechcú dať očkovať až vtedy, keď je ich svet pokojného prežívania narušený a ohrozený. Títo aktivisti väčšinou „bojujú“ vypisovaním na sociálnych sieťach, zdieľaním názorov ľudí z ich „sociálnych bublín“, uzavretých svetov, zdieľaním agitačných obrázkov a videoklipov, ktoré v nich podnecujú vôľu búriť sa, lebo im chce niekto siahnuť na ten ich takzvaný slobodný a pokojný život. Dá sa takýto aktivista nazvať empatickým a spolupatričným občanom? Nie, skôr vypočítavým sebcom.

Ak sa táto časť nášho obyvateľstva začne správať nesebecky, stane sa úprimne empatickejšia, spolupatričnejšia, viac zodpovedná a poctivá, dokonca si prizná chyby, ktoré si tak ťažko mnohí priznávame, tak až vtedy sa môžeme spamätať a prestať sa motať v tom začarovanom marazme, v ktorom sa motáme už od novembra 1989. Tento stav môžeme kľudne nazvať aj „demokracia na slovenský spôsob“.
A ak to ale nepochopia sami, lebo presviedčanie nasilu neprispieva k zbližovaniu, skôr naopak, tak sa v tom budeme motať stále dookola.

Bez vzájomnej úcty, pochopenia a rešpektovania a uznávania naozajstných autorít to ale nepôjde. Príkladom nech nám ale nie je správanie sa súčasných politických pajácov v koalícii a v opozícii, tam by sme už márne hľadali autoritu. Snáď ešte nie je neskoro a tie naozajstné autority a naozajstní odborníci ešte nerezignovali. Nerezignujú však len vtedy, keď budú cítiť podporu a dôveru od väčšiny obyvateľstva tejto krajiny, ktorí tu nechcú žiť len sami pre seba ale pre všetkých. O tomto je úprimná politika (o aktívnej účasti úprimných občanov na živote štátu) a úprimná demokracia (o princípe vlády väčšiny, o účasti úprimných obyvateľov na výkone štátnej moci).

Buď sa to podarí, alebo potom budeme zas len „ryť držkou v zemi“, pretože k moci sa dostanú takí, ktorí to tu dajú do poriadku po svojom. Ale potom to už bude „ľudovo-robotnícko-národná demokracia na spôsob z čias minulých“.

Tu už dávno nejde o to, či sa očkovať alebo neočkovať, či „logdown“ alebo nie „lockdown“. Tu ide o to, že v akej krajine to vlastne budeme a chceme žiť.

„Demokracie dozrává do žaludečních vředů
bez poctivosti bez práva a hlavně bez ohledů
a je to mýlka soukromá snad optického klamu,
že místo srdce břicho má
a místo duše tlamu“
KAREL KRYL

Teraz najčítanejšie

Miroslav Benian

Narodil som sa a 18 rokov žil na sídlisku Medvedzie na Orave. Po ukončení vysokoškolského štúdia a krátkom pracovnom pôsobení v Trnave som sa opäť vrátil na Oravu do Lokce. Vyštudoval som jadrovú energetiku, ale už viac ako 10 rokov sa živím ako prekladať technických textov. Som ženatý, mám tri dcéry, chovám jednu mačku, jedného psa a päť sliepok. Som spoluzakladateľ a predseda občianskeho združenia Beskydy bez hraníc, o.z., správca neinvestičného fondu ORAVSKÉ SRDCIA n.f., spoluzakladateľ občianskej iniciatívy Lokca budúcnosti a bol som jeden z organizátorov zhromaždení za Slušné Slovensko v Námestove. V rokoch 2018 - 2020 som bol nezávislým poslanom obecného zastupiteľstva v Lokci.