Od stigmy k senzácii: 2. časť – Bez stigmy a senzácie v kinematografickom šate
Autorka tohto článku je študentkou psychológie.
V predchádzajúcej časti tejto série som sa zaoberala takzvaným počiatkom fenoménu romantizovania duševných porúch tkvejúcim v archaických literárnych či filozofických kontextoch. Dnes sa spolu pozrieme na jedno z najpopulárnejších médií a jeho spôsobu uchopenia tejto témy – totiž na filmové médium, ktoré svojim sugestívnym, mnohokrát snovým, poetickým, no i surovým a eruptívnym jazykom dokáže pôsobiť na kolektívne či individuálne podvedomie a modelovať predstavy a typológie rôznych spoločenských javov.
Filmy mali už odpradávna vo svojom repertoári prioritu a potrebu reagovať na svet, v ktorom boli tvorené a ktorý nejedenkrát priamo zasahoval do ich „ekosystému“. Či už boli jednotlivé diela ladené tendenčne alebo subverzívne voči systému, či už to boli introspektívne sondy do sveta jednotlivca alebo spoločenstva poznačeného syndrómami tej ktorej doby, takmer vždy môžeme s istotou tvrdiť, že išlo o artefakty angažované, reflektujúce a účastné na ľudskom konaní či prežívaní.
Nie je preto prekvapením, že sa filmárskej obce dotkla i tak komplexná a naprieč rokmi diskutovaná téma duševných porúch. I v tomto prípade vieme zhodnotiť, že sa diskurz duševného ochorenia vo filmovom médiu spočiatku pohyboval v parametroch démonizovania jeho nositeľov či využívania jeho atribútov pre potreby napínavých dejových línií a nápaditej povahovej architektúry hlavných hrdinov. Inými slovami – mentálne dysfunkcie, patologické črty či diagnózy samy o sebe mnohokrát obkresľovali charaktery násilných, nebezpečných či zvrátených antagonistických postáv, ktorých poslaním bolo naháňať hrôzu, budovať napätie v príbehu či sa pričiňovať o znamenité a okázalé dejové zvraty.
Typickým príkladom takýchto filmov sú kultové kinematografické klenoty ako Psycho (1960) režiséra Alfreda Hitchcocka. I napriek tomu, že jeho počin disponuje na svoju dobu vysokou psychologickou inteligenciou v zmysle záverečného odborného exkurzu do problematiky disociatívnej poruchy identity, kľúčový psychotický zabijak Norman Bates, ktorý je ňou ex post diagnostikovaný je rámcovaný práve infantilnými a zvrátenými rysmi impulzívnej a nebezpečnej postavy, ktorá vďaka nim udržuje dynamický a vzrušujúci chod deja v pohybe.
Podobným kultovým príkladom je postava Hannibala Lectera z filmu Silence of the lambs (1991), ktorý o. i. trpí i post-traumatickou stresovou poruchou a vo filme predstavuje vraha, ktorý v dôsledku poznačenia svojej osobnosti zabíja a pojedá vlastné obete. Do synonymického radu môžeme zaradiť i fenomén Jokera prítomný vo viacerých filmoch. Posledné, rovnomenné dielo z roku 2019 nám predstavuje hlavného anti-hrdinu ako narcistického muža s črtami anti-sociálnej poruchy osobnosti, ktorý okrem spáchania vrážd vo filme podnieti i vznik kolektívnej anarchistickej vzbury. Vo filme Split (2016) zas postava Kevina, pacienta disociatívnej poruchy identity ponúka skreslený obraz vlastnej diagnózy prostredníctvom vytvorenia nadosobného, priam beštiálneho alter-ega, ktoré disponuje nadľudskými schopnosťami a túži zničiť všetko vôkol seba.
Ak ostaneme v súradniciach anomálnych vlastností, no pootočíme uhol nazerania od násilníckych deviantov smerom k postavám oplývajúcim mysterióznym, podmanivým či charizmatickým správaním, odhalíme ďalší čriepok kinematografickej optiky nazerania na duševné poruchy. Cez prizmu romantiky sú v takýchto dielach hrdinovia podčiarknutí trochu iným typom skreslenia ako v predchádzajúcich prípadoch.
Girl, interrupted (1999), populárny film dospievajúcej generácie z prelomu storočia predstavuje ženské psychiatrické oddelenie ako taviaci kotol hravých, nespútaných a húževnatých nápadov sociopatickej Lisy (Angelina Jolie) a poeticko-melancholických vibrácií hraničnej Susanny (Winona Ryder). Emocionálne nabité situácie a vzťahy, dramatické zvraty či úteky z liečebne sú pretkávané ovzduším, v ktorom duševný problém očividne nie je až takým problémom, akým by sa na prvý pohľad mohol zdať. Zároveň sú vymenované okolnosti neadekvátnou ilustráciou a v minulosti podnietili vznik rôznych romantizujúcich trendov spôsobujúcich podvedomú túžbu mladých dievčat po emocionálnom a duševnom stave hlavných protagonistiek.
Vo filme Benny and Joon (1993) sa zas stretávame s kurióznym a svojským párom postáv, ktorého ženská polovica trpí kreativitou šmrncnutou schizofréniou a tá mužská žije vo vlastnom svete chaplinovských imaginácií. Celý film je nasiaknutý nadosobným odľahčením, umeleckými trikmi a láskou a spriaznenosťou dvoch ľudí, ktorí pravdepodobne nepatria do tohto sveta a nachádzajú alternatívne lieky pre svoje starosti. I napriek tomu, že sentimentálna a citlivá atmosféra dokáže rezonovať divákovou emocionalitou a núti ho sa mimovoľne usmievať nad rôznymi scénkami či sa stotožňovať s hlavnými hrdinami, je nutné mať na vedomí, že tak vážne ochorenie, akým je schizofrénia si vyžaduje oveľa väčší arzenál pomocných prostriedkov, než sú len vzájomné medziľudské sympatie či hravo-detské nazerania na svet. Takisto je viac než isté, že svojmu majiteľovi neponúka éterické ružové okuliare ani zvonkohru namiesto zvukových halucinácií.
Postava Evy z 3 faces of Eve (1957) vychádzajúca zo skutočného príbehu Christiny Costner alias prvej oficiálne diagnostikovanej pacientky disociatívnej poruchy identity zas podprahovo upriamuje svetlo na koncept ženy ako zvodkyne; pod týmto stereotypom majú niektorí filmoví tvorcovia tendenciu prezentovať duševne choré ženy ako zmyselné a rafinované manipulátorky, ktoré majú moc nad mužmi – dokonca i nad svojimi psychiatrami – a dokážu tak ovplyvňovať celkový proces ich liečby. Daný princíp je vo svojom celku prítomný napr. vo filme Dressed to kill (1980), no Eva z predchádzajúceho diela sa dopúšťa iného odborného prešľapu – totiž vzácna disociatívna porucha identity tu nie je riešená dlhodobou extenzívnou psychoterapiou a inými legitímnymi metódami, ale osobnosti, ktoré sú u hlavnej postavy „navyše“ zázračne zmiznú tesne po retrospektívnej sonde do minulosti ich nositeľky.
Špecifickým prípadom tzv. dvojsečnej zbrane sú ďalšie dva kultové snímky One flew over Cuckoo´s nest (1975) od Miloša Formana a Rain Man (1988) od Barryho Levinsona. Oba filmy na jednej strane predstavujú významný kultúrny míľnik v chápaní psychiatrie a autizmu – Forman po predlohe Kena Keseyho poukazuje na represívne funkcie niekdajších psychiatrických inštitúcií a liečebných metód a Levinson vo svojom filme pootvára dvierka k hlbšej diskusii o poruche svojho protagonistu. Na druhej strane však Forman (kvôli chybe časového odstupu od knihy) tlačí diváka k démonizovanému pohľadu na liečebnú ustanovizeň či elektro-konvulzívnu terapiu ako trest pre neposlušných pacientov zastrešených Jackom Nicholsonom, pričom dané stereotypy ponúka mnohým budúcim filmárom ako funkčné prostriedky pre vytvorenie dobrého príbehu. Taktiež – hoc v dobrej viere – môžeme vnímať motív duševne chorého ako tzv. „slobodnej, rebelantskej duše“, ktorá by sa mala a aj sa musí vzoprieť všetkým svojim lekárom a ošetrovateľom. Rain Man zas zakomponovaním tzv. savantského syndrómu do autistickej kapsule hlavnej postavy spôsobuje mylnú laickú domnienku (neraz hlboko zakorenenú), že všetci ľudia trpiaci poruchami autistického spektra musia automaticky disponovať výnimočnými alebo priam geniálnymi schopnosťami a tým akoby potvrdzovať, že sú „predsa len“ hodnotnými bytosťami.
Je zrejmé, že obdobné vyobrazenia filmových postáv s rôznymi duševnými anomáliami sledujú úplne pochopiteľný cieľ vlastnej produkcie – totiž vytvorenie diela so zaujímavým a chytľavým príbehom. Zväčša sa samotná duševná porucha vyskytuje v centre diania, odvísajú od nej ostatné dejové línie a je tzv. hybnou silou všetkých situácií a zvratov. Pre uvedené potreby filmu sa teda mnohokrát stane, že nie je vykreslená pravdivo či korektne voči jej skutočnej povahe a definíciám – plus býva často obdarená a posvätená grandióznym záujmom, súcitom či pozornosťou iných postáv.
V druhej časti príspevku by som sa však rada zamerala na menej známe filmové počiny, ktoré uchopili koncept duševnej poruchy svojráznym a nenásilným spôsobom azda i vďaka tomu, že ho nesituovali do stredu záujmu ako ústrednú senzáciu. Hoci sa nikdy nedá stopercentne určiť, či ten ktorý film portrétuje danú vec dôveryhodne kvôli subjektivizmu diváka a vrstevnatosti významov, nasledujúce mnou vybrané a zároveň moje obľúbené kúsky sa o to minimálne snažia.
La pianiste (2001) Michaela Hanekeho podľa predlohy Elfriede Jelinek popisuje významnú klaviristku zviazanú kakofonickými taktami vlastnej sebadeštrukcie. Hoci Erika de facto nie je pacientkou konkrétnej duševnej diagnózy, trpí obsesívnym masochizmom a voyeurizmom a je dcérou duševne chorého otca, čo predstavuje významný vplyv na jej osobnosť. Nedokáže zdravo interagovať v medziľudských či intímnych vzťahoch a žije takpovediac vo svojej internej kapsule obalenej chladným a nepriepustným povrchom. Film ilustruje život ženy, ktorá sa (ne)dobrovoľne izoluje od jeho radostí a hoci na prvý pohľad očaruje ľadovým a pozoruhodným správaním, v skutočnosti jej tento imidž prináša iba mizériu, voči ktorej – i keď ju nie je schopná zastaviť – je aspoň schopná vzdorovať. Najväčšmi to dokladuje záverečná scéna, v ktorej si pod rameno zapichne nôž ako trucujúce zviera, ktorému bolo ublížené, no vzápätí ho vytiahne a odkráča so zdvihnutou hlavou z hudobnej ceremónie do noci ulice.
V mne obzvlášť srdcu blízkom filme s názvom Drømmen (2006) od Nielsa Ardena Opleva je dej situovaný do Dánska 60. rokov, doby, keď sa v správach hovorilo o občianskoprávnom hnutí černochov a na školách sa stále prevádzkovali fyzické tresty. Duševná porucha tu našla svoje pôsobisko v postave otca hlavného hrdinu – odvážneho chlapca vzhliadajúceho k M. L. Kingovi s čistotou v srdci a revoltou na jazyku. Tvorcovia filmu prostredníctvom muža trpiaceho schizofréniou ukázali, ako veľmi môže takýto problém zasiahnuť rodinný kolektív, výchovu dieťaťa či schopnosť pôsobiť ako legitímny rodič a občan v očiach školského zastupiteľstva či celého mesta. Ako miesto dlane, čo má chrániť rany detskej kože ostáva prerušovaná čiara vlastnej príčetnosti. Otec nie je démonom a nemá ani super schopnosti či dodatočný šarm, ktorý by jeho mentálne indispozície „kompenzoval“. Je len chorý. Niekedy sa s malým Fritzom prevezú po poli na ratraku a niekedy prehrajú politický boj na škole, pretože nik neverí bláznovi a jeho anarchistickému decku. Ale to sa občas v živote stáva. Dej tak núti diváka pookriať na duši z tých najprirodzenejších a najľudskejších dôvodov, aké má k dispozícii.
Sissi a Bodo z filmu Toma Tykwera Der Krieger und die Kaiserin (2000) by podľa gýčového názvu mali predstavovať lovestory dvoch abnormálnych, zmätených ľudí, ktorých spoločná „vyšinutosť“ dodáva hnaciu a vzrušujúcu silu ich nezvyčajným spôsobom zakorenenému vzťahu. Hoci oboch zvierajú vážne duševné strasti plynúce z ťažkých tráum, opustenia, samoty či vlastného odpojenia od sveta, ktorý tak či onak funguje akosi mimo nich, nejakým spôsobom sa snažia s ním asimilovať. Ich vzájomne pretnuté osudy či údely sú však potvrdením neľahkých duševných aparátov, s ktorými rozohrávajú kartovú hru a neraz padajú ako porazení. Ani jeden z nich nie je v poriadku a obaja sú poriadne, možno až patologicky divní. Ale nie v uletenom, „quirky“ príťažlivo-poetickom zmysle, ale jednoducho tak, ako sú divní skutočne divní ľudia, ktorí o svojej divnosti nevedia a možno by si želali vedieť, čo im tak príšerne strpčuje a komplikuje život. Aby sa nezabudlo, ženská hrdinka pracuje na vcelku uveriteľnom psychiatrickom oddelení, ktoré nie je ani plné revolucionárov, ani plné sadistických nekrofilov – ono proste len je. Také, aké je. Rovnako ako Sissi s Bodom, ktorí proste len sú – takí, akí sú.
Roman Polanski je režisér, ktorého nie je nutné predstavovať. Hoci najčastejšie ústredne motívy jeho filmov nie sú nijako zvlášť zamerané na duševne chorých ľudí – a ak áno, nepomenúva túto skutočnosť explicitne – sondu do útrob poškodených myslí rád natiahne, keď chce. Vo filme Repulsion (1965) treba mať na zreteli to, že tak ako mnoho známych režisérov – i Polanski zakončil počínanie svojej postavy násilným aktom. V tomto prípade sa však jedná skôr o akúsi hyperbolu neliečeného psychotického stavu človeka, ktorý trpí paranoidnými bludmi. Hlavná protagonistka Carol má extrémnu úzkosť z mužov a ich zámerov, nedokáže nadviazať intímny, ba ani priateľský vzťah a po celý čas žije takpovediac mimo realitu. Znepokojuje tak svoju rodinu i okolie, no nesála z nej nijaká nemilosrdnosť či záporácka zaujatosť – vidíme len to, že jej rozpoloženie, v ktorom existuje, narúša všetky aspekty jej života, až sa nakoniec úplne prepadne do svojich strachov, paranojí a odcudzenia samej sebe. Avšak neučiní tak v žiadnom sadistickom brlohu ani bohémskej kaviarni pri vypľúvaní kreatívnej a démonmi zničenej duše – ale v obyčajnom byte so zanedbanou hygienou, zhnitým jedlom a neporiadkom. Pretože to sa občas stane, keď človek ochorie a prekĺzava svetom bez dostatočne veľkého povšimnutia.
Nadväzujúc na tematiku spomínaného Rain Mana mi napadajú moje dva obľúbené filmy o mentálnych postihnutiach. Prvý z nich, belgický Ben X (2007) od Nica Balthazara prináša postavu Bena – chlapca s aspergerovým syndrómom a vášnivého hráča videohier, ktorých virtuálny svet preňho predstavuje miesto, kde je nepremožiteľný – skutočná realita je totiž trestom za jeho inakosť vrstvená nepochopením okolia, šikanou či sociálnym vylučovaním. I napriek tomu sa dielo s častým leitmotívom neobráti k stávke na násilie či vystrieľanie školy ako dôsledku nespravodlivosti vykonanej na hlavnej postave – práve naopak; karta, ktorá rozohráva hru je jemnocitným rukopisom správy o Benových emóciách a duševných stavoch. Nič nesľubuje, ale ani nič nezatracuje. Dokonca si dovolím tvrdiť, že má dané dielo svojich európskych kolegov založených na rovnakom obsahovom ťažisku a podobných Ben X-ov by sme naprieč monokontinentálnou tvorbou našli viacero. Je tým pádom senzacionalizovanie mentálnych postihnutí príznačné len pre americký filmový mainstream? Také tvrdenie sa javí ako trochu vágne.
Každopádne je to práve americký režisér Lasse Hallström a jeho oceňovaný film What´s eating Gilbert Grape? (1993), ktorý si zasluhuje prívlastok jedného z najdojemnejších a najautentickejších vyobrazení spomínanej témy. Útrapy i radosti sprevádzajúce rodinu mentálne postihnutého Arnieho predkladajú dôverné svedectvo, s ktorým by sa dozaista stotožnili všetci s podobnou skúsenosťou a kritickým pohľadom na čiernobiele videnie ich sveta či rodinných kontextov. Všetko, čo k (nielen) takémuto životu nevyhnutne patrí – nedorozumenia, nehody, dojatia, potešenia, trápnosti, hnev i slzy – to všetko nenútený, hoci trochu trpký – no stále ničím nezaťažený kinematografický počin divákovi ponúka.
Po predchádzajúcich riadkoch sa možno naskytá otázka, či sa vôbec dá spoľahlivo a objektívne určiť, kedy sa filmy dopúšťajú faktografických prešľapov vo vyobrazovaní duševných porúch. Osobne si myslím, že v niektorých prípadoch sú citeľné spomínané tendencie k zveličovaniu, glorifikovaniu, bagatelizovaniu či romantizovaniu a ak je divák kriticky zmýšľajúci človek, nemal by mať ťažkosti demaskovať skryté ašpirácie filmových tvorcov podporujúce v konečnom dôsledku ich vlastné remeslo. Už samotný archetypálny dramatický oblúk nám hovorí o tom, ako by dramatická výstavba deja mala nadobúdať svoju funkčnosť a účinnosť prostredníctvom kľúčových katalyzátorov napätia, vzrušenia, zvratov či tajomstiev – a charakterová ingrediencia v podobe (často až do patológie) ohnutých protagonistov či antagonistov sa javí byť vcelku vďačným manévrom.
V niektorých prípadoch však môže byť podobné zamyslenie sa náročnejšie – môže odvísať od vkusu, hodnôt alebo subjektívnej optiky pozorovateľa. Tak či onak by som rada umiestnila záver tohto príspevku do podobnej roviny ako jeho predchodcu – i napriek tomu, že koncept „good story“ je pre filmových tvorcov azda tým najsvätejším, je nutné si z druhej (diváckej) strany uvedomovať jeho vlastné limity a slabiny. V ideálnom prípade by „good story“ bolo good v zmysle jeho etickosti voči téme, o ktorej pojednáva – pri duševných poruchách by mohlo ísť napr. o komplexnejšie ponory do postáv očistené od pátosu, referencie na spôsoby pomoci či liečby, odstránenie kozmetických atribútov, ktoré dané poruchy skresľujú či snahu o emocionálne zneutralizovanie do každodennosti, ktorá môže postretnúť kohokoľvek z nás – a nie senzácie, vďaka ktorej si pripisujeme akúkoľvek ikonickosť.
To sú samozrejme nereálne predstavy a podobné štruktúry deja by bavili asi len niekoho, kto sa ich rozhodol vyhľadať za edukačným či dokumentárnym účelom. Ľudia sledujú filmy kvôli ich schopnosti nadnášať realitu a rozvirovať emocionalitu – ich symbolický, extatický i hlbinne senzitívny jazyk nevedomia dokáže pôsobiť na ľudské nevedomie a osobne si nemyslím a ani netvrdím, že by sme sa takýchto pôžitkov mali vzdať.
Zastávam však filozofiu triezveho a mnohokrát i kritického pohľadu človeka na všetko, čo má rád – menovite – na to, čo má rád – a schopnosti odlišovať umelecké a odborné kontexty bez zabúdania na to, ako intenzívne sa dokážu navzájom ovplyvňovať. Ako alternatívu pre diváka, ktorý predsa len stojí o legitímny portrét duševnej poruchy vo filme odporúčam diela, ktoré sa neostýchajú využívať surovosť, metaforickú nahotu a drsnosť ako prostriedky, vďaka ktorým tak závažná téma vzbudí u svojich sledovateľov rešpekt a prinúti ich vidieť nad rámec sociálnych reprezentácií a súčasne do jadra sociálnych realít. Zároveň však nemajú problém ilustrovať duševnú poruchu ako niečo, čo nepotrebuje byť opradené nijakou unikátnosťou ani grandióznosťou, pretože vie postihnúť kohokoľvek z nás. My ju musíme vedieť prijať do svojho života a takpovediac „vyzvať na súboj“ v rámci liečby a práce na sebe bez červených kobercov a slávnostných fanfár – bez ohľadu na to, či predznamenajú „slávnosť“ alebo tragédiu.
Text a koláže: Janka Gavurová
Jazyková korektúra: Ivana Kriek
Tento blog je súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku, Instagrame a YouTube. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!
