Denník N

Prečo sa nebáť zmeny?

Či sa nám to páči, alebo nie, zmeny patria k životu. Mnohé si ani neuvedomujeme. Život je neustála zmena. A jedna z mála vecí, ktoré sú večné a nemenia sa, je potreba zmeny.

A tak ako mnohé zmeny si ani neuvedomujeme, rovnako si neuvedomujeme ani skutočnosť, že s mnohými zmenami sme sa vyrovnali pomerne ľahko. Ak sa lepšie pozrieme na svoj život, často sme prešli zmenou a náš život to obohatilo.

Ak potreba zmeny je tým čo je večné a nemenné, potom istým protikladom zmeny je naša identita – sme to stále my. Aj keď sa premieňame. Napriek zmenám. Preto sa zmeny netreba báť.

Dnes sa pozrieme zmene na zúbky vďaka knihe od Bärbel Wardetzki – Krize je výzva.

Zmena, ale aká?

Niekto neustále vyhľadáva zmenu a niekto sa zmeny desí. Máme radi to, čo je stále. Dokonca to ani nemusí byť dobré, ale už vieme, čo od toho čakať. A tak ostávame pritom, hoci to nové by mohlo byť lepšie. Dáme však prednosť tomu, čo je, pred tím čo by mohlo byť…?

Náš pohľad na zmeny je ovplyvnený tým, či ide o pozitívnu, alebo negatívnu zmenu. Na pozitívnu zmenu sa tešíme a z negatívnej sme smutní. Ale často nevieme, aká zmena to bude. Často vieme len, že je nevyhnutná.

Strach je zlý radca

So zmenou sa vždy spája strach. Je v tom veľa nového a neznámeho. Máme obavy. Preto inklinujeme skôr k tomu, čo sa osvedčilo. Hovorí sa, že strach je zlý radca. Nedovoľme strachu, aby nás ochromil a zabránil nám robiť zmeny.

Krok za krokom

Mnohé zmeny sa dajú uskutočniť krok za krokom. Treba síce premyslieť jednotlivé kroky, aby sme mali predstavu, kam kráčame. Tie kroky sa však môžu počas uskutočňovania zmeny meniť. A keď zmena prebieha, nemusíme myslieť na všetky. Stačí na ten jeden konkrétny, ktorý prebieha práve teraz.

Potreba istoty

Medzi základné potreby patrí pocit istoty. Preto uprednostňujeme to, čo poznáme. A zmenám sa radšej vyhýbame. Zmeny robíme, až keď nás okolnosti donútia.

Ak nám niečo pomáha v ochote vydať sa v ústrety zmene, je to určitá miera istoty, určitá miera kontroly a plánovania. Aby sme nemali pocit, že nič nemáme vo svojich rukách.

Zmena vs. istota

Lenže my netúžime len po istote, ale aj po zmene. Je zrejmé, že konflikt je nevyhnutný. Vzniká napätie, ktoré je dlhodobo nemožné ustáť. Ale nejaký čas sa to dá.

Cestou ako z toho von je prijať skutočnosť, že pocit istoty je základ, ale zmenu treba prijať nielen ako nutnosť, ale aj ako potrebu. Či už príde sama, alebo ju iniciujeme my sami v snahe sa niekam posunúť. Ak zmenu príjmeme ako niečo pozitívne, prestaneme sa jej báť.

Obdobie neistoty

Či sa nám to páči, alebo nie. K nášmu životu patrí aj pocit neistoty. Patrí k nemu aj napätie. A cenou za zmenu je, že nejaký čas sme akoby vo vákuu. Je to obdobie, kedy staré pominulo a nové sa ešte len črtá na horizonte.

Cesta z komfortnej zóny

Zotrvať pri tom starom je efektívne – nemusíme sa nič nové učiť. A aj energeticky úsporné – ideme na autopilota.

V okamihu kedy sa rozhodneme pre zmenu, alebo ju musíme uskutočniť, mozog potrebuje viac energie, aby sa s touto výzvou popasoval. A nejaký čas s tím zápasí. Ani on nechce len tak ľahko opustiť svoje pohodlie.

Musíme sa snažiť, nejaký čas sa tomu venovať – zamerať na to svoju pozornosť, aby sme to začali riešiť vo vedomí a na racionálnej úrovni.

 

Zmena ako zranenie

Prirodzenou reakciou na zmenu ktorú nechceme, je zranenie. To čo sa stalo, nás zasiahlo, zranilo, otriaslo to nami, ocitli sme sa v neistote čo bude a spochybnilo to aj našu hodnotu. Potrebu zmeny totiž nevnímame ako príležitosť na rast, ale ako dôkaz toho, že niečo nebolo dobré. A pritom, mohlo to byť dobré a vďaka zmene to môže byť ešte lepšie!

Prečo nebyť obeťou zmeny

Potreba zmeny nás ochromí. Vnímame samých seba ako obeť. Stiahneme sa do seba. Sme frustrovaní. Ostali sme strnutí. To všetko nám bráni vnímať zmenu ako príležitosť. Dokonca nevidíme ani možnosti ktoré máme, pretože sme sa sústredili na to, čo sa zmenilo. Ako obeť by sme sa mohli cítiť, keby zmena znamenal zmenu k horšiemu. Ale to v tej chvíli väčšinou nevieme.

Keď minulosť zväzuje

Aby to nebolo jednoduché. Často nejde len o zmenu ako takú. Často zmena vyvoláva z podvedomia mnohé emócie a myšlienky (ale aj spomienky), ktoré boli spojené s inými zmenami a teraz sa prihlásili k životu.

Ak sme totiž neprešli zmenou tak, ako sa patrí, potom úlomky z nej ostali niekde v podvedomí a čakali na uzdravenie (premenu a integráciu). A to sa nestalo. Teraz sa vďaka niečomu čo ich spája s prítomnosťou, hlásia k životu, hoci už nemusí byť jednoduché zistiť, k čomu patrili. Možno už s nimi nič nedokážeme urobiť. Ale sťažujú nám aktuálnu zmenu… Môžu nás aj trochu popliesť, pretože nemusíme vedieť rozlíšiť, či pocit je spojený s aktuálnou zmenou, alebo s niečím z minulosti.

Zmena ako zrkadlo

Zmena je pre nás ťažká aj preto, že nás konfrontuje so sebou. K slovu sa hlásia aj mnohé naše slabosti. Často žijeme rýchlim životným tempom, aby sme sa vyhli určitým otázkam. Ale aj potrebám. Pri zmene sa hlásia k životu.

Zmena nám tiež nastavuje zrkadlo. Pre zmenu je potrebná určitá sila. Máme v sebe silu? Sme ochotní čeliť neistote? Niekedy nám na ceste premeny neostáva nič iné, než veriť sám sebe. Všetko ostatné je neisté. Vyberáme sa na cestu do neznáma.

Nevstúpime dva krát do tej istej rieky

Zmena často otrasie našim svetom a hodnotami. Už nič nebude také, ako predtým. Dokážeme prijať to nové, alebo zahorkneme? Ostaneme žiť v tom, čo bolo?

Hovorí sa, že dva krát nevstúpime do tej istej rieky. Nie je to možné, pretože voda v rieke už bude pri druhom vstupe iná a aj my už budeme iní.

Zmena ako konflikt

Zmena potenciálne prináša konflikt. Konflikt dvoch ľudí, ak sa ich zmena dotýka. Ale aj konflikt v nás. Máme určité potreby, emócie, myšlienky, skúsenosti, očakávania a predstavy. A nie všetko nájde svoje miesto v novom usporiadaní a bude spokojné so zmenou.

Zmena je nutná

Často prichádza impulz k zmene zvonka, pretože sa zmenám vyhýbame. Ale impulz môže prísť aj zvnútra. Možno nie sme spokojní so životom a hľadáme niečo nové. Pocit prázdnoty môže byť impulzom k zmene. Ak nám niečo chýba, niečo sa musí zmeniť.

Návrat k sebe

Teraz sa vraciame k našej identite. Človek sa premieňa. Ale vo svojej podstate – ostáva sám sebou. Preto sa hovorí, že ak Vás má niekto rád, tak Vás bude mať rád aj po premene. Môžeme a mali by sme sa premieňať. Ale stále sme to my. Tá premena nie je zmenou v duchu výmeny 1 za 2…

Zmena nás privádza do intenzívneho kontaktu so sebou. Niečo sa mení. Niečo zanecháme a niečo príjmeme. K integrácií toho nového je potrebné prijať to nové, ako novú časť seba.

Ako prežiť zmenu

Zmena nie je len v možnosti, ale aj v rozhodnutí pre ňu. Aby bola zmena zavŕšená, musí byť prijatá a prežitá. Zmena ktorú sme uskutočnili a stala sa niečím našim. Konáme a správame sa inak.

Zmena ako príležitosť

Môžeme so zmenou bojovať. Ale to nám nepomôže. O to viac, ak zmena je nutná. Môžeme lipnúť na to starom, ale to už nie je reálne. Je to svet, ktorý pominul. Môžeme sa brániť zubami a nechtami, ale nakoniec nám neostane nič iné, než zmenu prijať.

Ak nechceme byť v pasívnej pozícií, potom je dôležité nečakať na zmenu, ale aktívne ju iniciovať. Je to lepšia cesta, pretože máme viac možností a zmena prichádza vtedy, kedy sme na ňu pripravení.

Premena človeka

Zmena prináša určitú neistotu aj do nás. V procese premeny premýšľame nad sebou, kým naozaj sme. Kým sme boli, kým sme a kým chceme byť… Nakoniec – keď budúcnosť sa stane prítomnosťou, dôjde k integrácií minulosti a všetko splynie v jedno. Aj keby to znamenalo, že niekým sme boli a dnes sme už niekde inde. Niektorí prešli takou veľkou premenou, že hoci prijímajú svoju minulosť, dnes sú už úplne niekde inde. Akoby sa stali iným človekom.

K zmene patrí neúspech

U všetkých zmien sa okrem strachu z neistoty, hlási k slovu aj strach z neúspechu. Zmena je náročná. Je dosť náročná, takže to môže nevýjsť. A nevýjde to vždy. Nie sme navyknutí premýšľať tak, že to môže nevýjsť, alebo že to môže výjsť na xy pokus. Aj to je možné a prirodzené. Pretože aj keď vieme čo chceme, nie je to len v našich rukách.

Nebáť sa a povstať

Ak neuspejeme, prežívame pocit zahanbenia. A k slovu sa hlási aj pocit zranenia spojený so zmenou. Akoby sa obnovili zranenia. Budeme mať silu znovu vstať?

Situáciu nám neuľahčuje ani skutočnosť, že minulosť časom získava na atraktivite. Zabúdame na to negatívne, spomíname na to dobré a prifarbujeme si to ostatné. Čas v niečom hraje proti nám.

Stereotyp zabíja

Ak by sme dali priestor len strachu… nikdy by sa nič nezmenilo. Prežívali by sme nudu. Stereotyp zabíja. Ostala by prázdnota.  A náš život by bol ochudobnený.

Zmena je len nástroj

Najčastejšie vnímame zmenu ako niečo, čo príde samé. Málokedy ju vnímame ako príležitosť aktívne niečo zmeniť. Niektorí dokonca vnímajú zmenu ako cestu, ako pred niečím utiecť. Ako je zrejmé, zmena je len nástroj. Či a ako s ňou naložíme, je na nás…

Strach opustiť

V neposlednom rade máme strach opustiť to, čo bolo. Opustiť však neznamená rezignovať. My nijako nepopierame, čo bolo. A nevieme, v akej miere sa niečo z toho zachová. Dokonca by ani nebolo dobré sa úplne od toho odpútať. V tejto chvíli nám to však bráni posunúť sa ďalej.

Cieľ ako horizont

Situácia sa mení. Ale ciele ostávajú. Možno sa menia okolnosti a tak musíme hľadať, ako po novom cieľ dosiahnuť. Cieľ je dôležitejší, než spôsob. To neznamená že je jedno, ako cieľ dosiahneme. Nie je. Okolnosti sa mohli zmeniť, ale cieľ zostal. Tak prečo na okolnostiach lipnúť? A možno už cieľ nie je reálny, tak prečo sa oň snažiť?

Pre zmenu je dôležitá motivácia

Niekedy sa sami od seba rozhodneme pre veľkú zmenu v živote. Tá zmena si vyžiada veľa snahy, úsilia a bude aj časovo náročná a predsa to má zmysel. Vtedy sa ukazuje, ako veľmi je dôležitá motivácia. Ak máme túžbu, potom ani zmena nie je problém…

Zmena je proces

Samotná zmena má päť fází. Tá prvá – prichádza zmena. Máme starý stav a zmeny, ktoré to zmenia. Väčšie / menšie. Zmeny nami otrasú, to je druhá fáza. Odpor, popieranie a lipnutie na tom, čo bolo. Tretia fáza je spojená so zmätkom a chaosom. Je tu isté prijatie. Veľa pochybností. Zmietanie medzi starým a novým. Staré ako istota a nové niekde v diaľke. Štvrtá fáza je spojená s rozhodnutím vydať sa na cestu. Zanechať to staré a rozhodnúť sa pre to nové, aj keď viac netušíme ako tušíme. Nakoniec posledná piata fáza je spojená s aktívnou prácou na novej zmene. Od premýšľania nad možnosťami, až po ich realizáciu. Je to jeden veľký projekt.

Zmena ako príležitosť

Na ceste zmeny sa potrebujeme obrniť trpezlivosťou. Prijať to, čo je. Dopriať si čas. Zvážiť možnosti. Poradiť sa. A ak treba, požiadať o pomoc. Klásť dôraz na svoje silné stránky. Myslieť pozitívne. Nepochybovať o sebe a byť svojim fanúšikom. A v neposlednom rade urobiť správne rozhodnutie v tom správnom čase. To všetko budeme potrebovať, aby sme zmenu dotiahli do úspešného konca. A následne prežívali pokojné obdobie, ktoré buď časom zmeníme my sami – keď sa rozhodneme posunúť ďalej, alebo opäť budeme postavení pred zmenu.

.

Knihu síce prečítate na jeden dych, ale bola by to škoda. Skladá sa z množstva zamyslení a cvičení. Jednotlivým kapitolám treba dopriať čas a aj sa k nim vracať. Je cenným sprievodcom na ceste zmeny, ale mení aj náš pohľad na zmenu. Asi nikdy nebudeme vnímať zmenu ako niečo, čo treba robiť často, na to sme dosť pohodlní. Ale rozhodne zmení náš pohľad na zmenu, ako niečo negatívne. O to viac, ak zmenu my sami podnecujeme a tak máme viac možností vo svojich rukách. Pretože ak my sami iniciujeme zmenu, potom nie sme pod takým časovým tlakom, môžeme si počkať na správny okamih a tú svoju vysnenú príležitosť a aj sa na to pripraviť. Rozhodne je to lepšia pozícia, ako byť postavený pred hotovú vec.

Tomáš Hupka

Bärbel Wardetzki pochádza z Berlína. Vyštudovala kombináciu psychológia a pedagogika. Začala sa venovať terapií v duchu gestalt terapie. Výcvik absolvovala v USA. Ako psychoterapeut pôsobila na psychosomatickej klinike v Bad Grönenbachu. Od roku 1992 má vlastnú psychoterapeutickú prax v Mníchove. Je vyhľadávaním terapeutom, často dostáva priestor aj v médiách a napísalo viacero úspešných kníh. Dnes sme si priblížili niečo z jej knihy Krize je výzva.

Zdroj fotografie:

www. cace. org

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa. Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee. O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.  Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia... Ak sa Vám moje články páčia, pozývam Vás k čítaniu Psychologie dnes, do ktorej pravidelne prispievam. Prajem príjemné čítanie! Tom