Denník N

Menšina v menšine

Martin Karen mi svoj výnimočný príbeh porozprával v jedno slnečné augustové popoludnie na záhradke Amnesty International na Karpatskej 11. Vyzdvihol som ho z bratislavskej Hlavnej stanice po dlhej ceste z jeho rodných Košíc. Spoznať Martina v dave bolo ľahké nielen kvôli jeho výnimočnému zjavu – chýba mu takmer polovica horných končatín a jedna noha, namiesto ktorej má protézu, ale aj vďaka štýlovému blond melíru.

Martin sa sám označuje za „menšinu v menšine.“ „Patrím do LGBT komunity, som gej, ale ľudí to absolútne nezaujíma, keď vidia, že nemám ruky.“

Narodený s hendikepom

Na jednej strane by Martin chcel nejaké vysvetlenie, prečo sa práve on narodil so zdravotným znevýhodnením, ale na druhej si uvedomuje, že to musí prijať. „Prečo mám hendikep – neviem. Bolo to v 1986-om, lekárske záznamy hovoria o infekčnej chorobe. Mal som nejaké boje sám so sebou, keď som sa chcel porozprávať s pani doktorkou, prečo to nejako dopustila, že to nedala vedieť skôr, ale potom sme si s mamou povedali, že to nemá význam – roky to nevráti. Kedysi by som bol toho schopný, išiel by som a vyslovene natvrdo by som to povedal, ale tadiaľ cesta nevedie, človek musí ísť ďalej.“

Martin bol do ústavnej starostlivosti pridelený súdom, no trvalo mu istý čas, kým to svojej mame prestal vyčítať. Na svoje detstvo sa Martin s odstupom času nepozerá čierno-bielo: „Jediné čo ma mrzelo bolo, že som vyrastal v ústave, čo bolo podľa mňa úplne zbytočné, zas na druhej strane moja mama potrebovala nejakú pomoc, sama predtým nebola v styku s hendikepovanými, nevedela ako sa o mňa postarať, dala ma síce do toho ústavu, ale starala sa o mňa… Najprv som jej to samozrejme neveril, lebo som bol v tínedžerskom veku a to čo nám povedia rodičia alebo dospeláci musíme odbojkotovať kompletne.“

Martin si musel nájsť cestu nielen k vlastnému sebaprijatiu, ale aj k svojej mame: „No ja som potom stretol po 20-tich rokoch jednu pani sestričku a ona mi to celé potvrdila, že mama tam chodila a vtedy som si povedal, že už by bolo asi načase tej mame trošku dôverovať a prestať ju obviňovať z niečoho, za čo ona vlastne ani nemôže – stravuje sa dobre, nefajčí, nepije, ona bola príkladom ženy, ktorá sa chová zodpovedne, aby to dieťa prišlo na svet čo najzdravšie… a to čo sa stalo, sa stalo.“

Martin

Detstvo v ústave

Na svoje detstvo napriek všetkému spomína Martin v dobrom: „Vyrastal som v ústave a bolo to tam celkom v pohode, teraz to tak vnímam, lebo ma tam naučili postarať sa o seba, rozumel som si so sestričkami a vychovávateľkami, dokonca som chodieval k nim domov… boli tam decká, ktoré nemali šancu nikam ísť a ja som chodil k mojej mame aj do iných rodín, tak ja som trochu spoznal ten rodinný život, ako to celé funguje a bolo to fajn, ale samozrejme, že som to bojkotoval takisto… nenávidel som celý svet okolo seba, neznášal som seba samého, prečo ja nemám ruky, a to nie je iba to že nemám ruky, mne dokonca chýba jedna noha – mám protézu.“

„Raz do mesiaca som chodieval domov na víkend. Vždy v nedeľu som sa vrátil do ústavu napríklad s grankom. To boli maličkosti, ktoré si mama mohla dovoliť, keďže nebolo veľa financií a je rozvedená, ale snažila sa nejako mi ten život spríjemniť, zvykla mi dať 400 korún, čo vtedy bolo veľa peňazí.“

Rebelovanie v škole, „rehabky“ a koniec plaveckej kariéry

Martin spomína na školu s nostalgiou: „V triede to nebolo nič nezvyčajné, akurát nás nebolo 30, ale len 15, keďže sa nám bolo treba individuálnejšie venovať. Učitelia sa k nám správali ako k normálnym deckám, ale tým, že tých deciek bolo menej, sa puto medzi nami vytvorilo snáď ešte silnejšie.“

Na strednej ho, ako každého iného žiaka, bavili najviac prestávky.  Okrem toho ho bavila matematika a prekvapivo telesná – kibicoval ostatným spolužiakom, za čo ho oni nemali radi: „Napríklad, keď mali točiť predlaktím a ja ním točiť viem, lebo pre mňa je to prirodzené, ako pre vás točiť zápästím, ale niektorým to nešlo a ja som ich provokoval a mal som z toho jednotky.“

Martin bol vždy svojrázny žiak, ktorý sa nebál rebelovať. Nemčinárke „šplechol do ksichtu“, že on sa teda nemčinu učiť nebude a slovenčinárke povedal: „Odmietam sa učiť literatúru, nebaví ma to! A pritom to bola jedna zlatá žena, rozplakala sa, že jak som jej to mohol povedať, že jej to tak odbojkotujem a ona ma mala tak rada,“ zaspomína si polovážne Martin.

Martin3

Po škole chodievali z ústavu na rehabilitácie, ktoré volali „rehabky“ alebo LP (liečba prácou). Tam sa učili základné úkony ako viazanie šnúrok na umelej topánke, natieranie chlebov alebo tam bola tabuľa, na ktorej bolo treba zapojiť žiarovky, aby sa rozsvietili.

„Kedysi som plával profesionálne, chodieval som na súťaže.“ Sebakriticky priznáva, že koniec vyhliadok na kariéru športovca prišiel po tom, ako začali s partiou chodievať na pivo. „Potom som to zanechal, čo som neskôr oľutoval, lebo tréner mi sľuboval kariéru, že som mohol byť kľudne aj na paraolympiáde a mal som na to.“ S úsmevom dodáva, že plávanie mu dalo aspoň dobrú postavu, z ktorej dodnes ťaží.

Spomína na časy, keď im postavili novú benzínovú pumpu pri napájači na Miškolc. „Tam sme sa pozoznamovali s pumpármi a pupárkami a ten čas bežal, ako keď vy zdraví ste chodievali vonku na ulicu pred blok, pred bar, tak my sme si chodievali sadnúť pred ústav.“

„Bolo to dobré obdobie, vtedy som ho síce neznášal, ale keď teraz na to spomínam, bolo to úplne najúžasnejšie obdobie, ktoré som mohol zažiť a neľutujem, že som tam bol, lebo ja som to kedysi strašne ľutoval – ale dnes viem, že to bola najlepšia škola života, ktorá ma naučila žiť v kolektíve.“

Rozlúčka s ústavom, zraniteľnosť a integrácia do spoločnosti

Martin opustil ústav keď mal 19 rokov a začalo sa obdobie náročnej integrácie. „Na jednej strane som povedal chvála pánu Bohu, zabuchol som dvere a povedal som, že sa tam v živote nevrátim, nechcel som sa ani otočiť, ale na druhej strane, keď som sa sťahoval, bol to divný pocit premiestniť všetky tie krabice – zvláštny pocit, že ide niečo nové a bojím sa toho.“

Martin sa v tom období pýtal sám seba, ako zvládne fungovať samostatne. „Ako si vybavím občiansky a ďalšie náležitosti, keďže predtým so mnou vždy niekto bol, vedel som, že vždy je tam niekto pre prípad, že by som niečomu nerozumel – človek potreboval mať takú opornú barličku a zrazu to celé prestalo… mama nemala čas, lebo musela chodiť do roboty a musela tam byť od nevidím do nevidím, aby zarobila.“

„Ja som si myslel, že ma v tom autobuse každý chce zabiť, každý po mne pozeral – „on nemá ruky… jemu trčia zuby“, „on nemá nohu“ a mňa sa to veľmi dotýkalo v tom období seba rozvoja a to človeku nepridávalo a to nepridáva ani dnes, keď sa niekto vysmieva, keďže je to nabúravanie sebavedomia, ktoré človek veľmi pracne nadobudne a niekto to šmahom ruky zhodí.“

Martin1

Živé knižnice

K Živým knižniciam sa dostal v roku 2007 ako „slepé kura ku zrnu, cez tetu mojej birmovnej dcéry a tam sa to začalo celé lámať.“ Na prvej veľkej Živej knižnici, na Zelenej Vode pri Trenčíne organizovanej IUVNETA-ou v roku 2007, sa naučil povedať svoj príbeh aj vďaka radikálnej simulácii, ktorú im predviedla Janette Maziniová. „Najprv nakričala na moju birmovnú dcéru Veroniku – Janette bola čitateľka a chcela nás pripraviť, že môžu prísť aj takí ľudia a potom urobila ďalší extrém, keď bola príliš milá.“

„Rozprávať svoj príbeh niekoľkokrát po sebe je veľmi náročné, keď musíš mať tú sebareflexiu 5-krát po sebe s minimálnou pauzičkou, nie je to najjednoduchšie, vždy svoj príbeh povieš troche ináč, veď nie sme stroje. Máme knižky, ktoré to nezvládajú a nie preto, že by nechceli, ale preto, že nevládzu.“

Aj preto Martin, ako momentálne najskúsenejšia živá kniha apeluje, že je potreba školiť nielen nové živé knihy, ale aj nových knihovníkov.

„Živé knižnice mi pomohli so seba prijatím, predtým som bol veľmi zakomplexovaný, zahľadený do seba, myslel som si, že všetci sa musia prispôsobovať mne. Práve Živé knižnice a projekty ma naučili, že ja sa musím prispôsobiť im a nie oni mne. Keď chcem byť so „zdravými ľuďmi“, tak nemôžem chcieť, aby sa ku mne správali spôsobom „hej ty si náš chudáčik, ty nemáš ručičky, nemáš nožičku, poďme sa k tebe správať trošičku inak, to sa nedá, to predsa nejde…“

Pracovná skúsenosť v Nemecku

Martin pracoval 10 mesiacov ako dobrovoľník v Nemecku na špeciálnej škole, kde boli deti so zlým sociálnym zázemím, s poruchami správania, hyperaktivitou a pár hendikepovaných. Takýmto spôsobom Martina nakoniec jeho stredoškolská rebélia dobehla a nemčinu sa musel učiť od úplných základov.

Skúsenosť so životom v Nemecku ho naučila veľa o globálnom vzdelávaní, o predsudkoch a stereotypoch. Dovtedy mal veľmi skreslený pohľad na iné národnosti: „Turci alebo Pakistánci, to bolo pre mňa jedno a to isté, nerozlišoval medzi Číňanmi a Japoncami, všetci boli pre mňa šikmookí… ja som pôvodne dokonca ani nechcel ísť na projekt, kde by som sa mal venovať akejkoľvek inej mešine, chcel som pracovať s úplne bežnou skupinou ľudí, žiadne zlé sociálne zázemie, nejakí hendikepovaní – tých som už mal vyše hlavy…a vtedy mi mama povedala: „Si ty normálny?“

„Niekedy ma vytočili tie decká do nepríčetnosti, niekedy boli úplne super, ale tie ich poruchy správania sa prejavovali často a niekedy som mal sto chutí vyjsť vonku, vykričať sa a v živote tam už nevojsť. Ale potom som si povedal tak ako to hovorila riaditeľka tej školy, že každý deň je nový deň a treba mu dať šancu.“

Štúdium fotografie

K štúdiu na Súkromnej strednej umeleckej škole filmovej (SSUŠF) sa Martin dostal po tom, čo sa stretol s jednou absolventkou na Živej knižnici a neskôr tam vyštudoval fotografický dizajn a video.

Aj tento nový začiatok sprevádzali obavy: „Nevedel som, či si to budem vedieť dovoliť, ako ma príjmu učitelia, ako ma prijmú žiaci a tie obavy boli nakoniec zbytočné, lebo pani riaditeľka mi vyšla v ústrety, kým som nemal vlastný fotoaparát, bol som jediný z nadstavbových študentov, ktorí si mohli požičiavať foťák aj na týždeň.“

Martin veľmi ocenil, že ho učitelia na SSUŠ nikdy nebrali ako menejcenného: „Raz sa ma učiteľ na výtvarnej pýtal, či chcem kresliť, ja som nemal náladu, tak mu hovorím, že nie. Že ja nechcem kresliť, lebo že ja to neviem. A on sa ma opýtal: „Nevieš to preto, lebo nevieš svojimi rukami kresliť alebo len preto, že si lenivý?“ ja mu hovorím, že preto, že som lenivý.  A on na to: „Nech sa páči, tam máš výkres, môžeš si ísť kresliť.“ A vtedy ma to trochu zarazilo, že veď mohol na mňa brať trochu ohľad, na druhej strane si hovorím, že, dokelu, on ma fakt berie úplne normálne. Oni úplne zabudli, že mám hendikep, oni ma zobrali ako zdravého.“

Martin2

Plány do budúcnosti

Martin fotí na projektoch, aj keď to nie je úplne jeho šálka kávy. Radšej by chcel fotiť ľudí, ísť do aktov alebo portrétov. Momentálne si buduje webstránku a portfólio. Okrem toho ho baví aj práca v neziskových spoločnostiach, s ktorými spolupracuje už nejaký ten rok. „Nepotrebujem si zarobiť na veľký dom, a na… dobre, ale na Jaguár áno.“

Pýtam sa ho, či si môže so svojím zdravotným znevýhodnením urobiť vodičský preukaz, na čo odpovedá kladne, avšak vraj sa, až na jednu výnimku, ešte nenašla dobrá duša, ktorá by ho nechala si šoférovanie vyskúšať.

Martin by si rád skúsil život v zahraničí. „Tu na Slovensku je strašne málo možností, ľudia sú zakomplexovaní, nedajú šancu. Niekde prídeš na pohovor a keď uvidia mňa a vozíčkara, tak zoberú radšej vozíčkara, lebo si budú myslieť, že vozíčkar dokáže na počítači napísať čokoľvek, ale ja nemám ruky, tak to nebudem vedieť urobiť. Lenže ja mám certifikáty, že som sa tomu venoval…. bol som na pohovore v Košiciach, vo firme, ktorá sa venovala počítačovej technike, mali internetový obchod a chceli, aby som išiel pracovať na sekciu fotoaparátov a kamier, spravovať ich Youtube kanál, natáčať to a dať tomu jednotnú formu. Páčilo sa mi to, lebo je to niečo, čo ma baví a asi by som tým ľuďom vedel poradiť, ale nakoniec sa vyjadrili, že majú na moje miesto niekoho iného – asi som bol pre nich až príliš hendikepovaný.“

Som veľmi vďačný, že sa vďaka projektu Živých knižníc môžeme stretávať s tak silnými a inšpiratívnymi ľuďmi ako je Martin. Napriek tomu, že svoj príbeh hovoril už vyše 500 krát, je stále plný emócii a človek má pocit, že to s ním všetko nejakým spôsobom prežil tiež. Martinovi želám, jeho vlastnými slovami, „nech dostane šancu“  na naplňujúcu prácu a dobrého partnera.

Autor: Juraj Šott

Blogy nemusia nevyhnutne reprezentovať názory, postoje alebo politiky Amnesty International.


amnesty-banner

Živé knižnice majú silu sprostredkovať príbehy menšín, ako je aj ten Martinov, a to všetkým tým, ktorí by sa s nimi vo svojom živote možno ani nestretli a ich názor by bol vytváraný len na základe skreslených informácií z médií. Na to, aby sme mohli pomocou Živých knižnice naďalej pomáhať búrať predsudky na školách a vo verejných priestoroch však potrebujeme aj Vašu podporu. Prispejte na organizáciu Živých knižníc TU:

https://www.dobrakrajina.sk/sk/projekt/precitaj-zivu-knizku-a-buraj-predsudky


Projekt Neposudzuj knihu podľa obalu  bol podporený sumou 4049,55 eur z Fondu pre mimovládne organizácie, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2009-2014. Správcom Fondu je Nadácia otvorenej spoločnosti – Open Society Foundation. Cieľom projektu Neposudzuj knihu podľa obalu je Posilnenie aktívneho občianstva.

LOGOSFinal_Page_1 2nadacia otvorenej spolocnosti 2

Teraz najčítanejšie

Amnesty Slovensko

Chceli by ste žiť v krajine, kde sú si všetci ľudia rovní a kde vládne ľudskosť a dôstojnosť? My rozhodne. Preto v Amnesty International bojujeme za ľudské práva pre všetkých. V tomto blogu sa dozviete viac o našich projektoch, ľuďoch, ktorých podporujeme alebo ktorí podporujú nás a mnoho ďalšieho. A ak chcete nášmu zápasu pomôcť, môžete nás podporiť svojím podpisom na www.pripady.amnesty.sk alebo si môžete zaobstarať Pas do Krajiny ľudskosti, aby sa vám ľahšie cestovalo https://darujme.sk/2405/ Blogy vyjadrujú osobný názor autorov a autoriek a nutne nereprezentujú stanovisko celej organizácie.