Vzdelávanie ako priorita vydržalo len do začiatku lyžiarskej sezóny
„Chcem sa na prahu nového školského roka poďakovať učiteľkám a deťom, že ste to minulý rok trpezlivo zvládli, hoci ste, deti, museli byť bez svojich spolužiakov, bez krúžkov, vystavení ťažkým situáciám. Sme lepšie pripravení, máme skúsenosti (s ochorením), minister školstva nelenil, celé leto hľadal spôsoby, ako sa pripraviť na nový školský rok, aby sme vás udržali tu v škole najlepšie celý ďalší rok,“ sľuboval premiér Eduard Heger pri otvorení školského roka 2. septembra 2021 deťom na Základnej škole na Tomášikovej ulici v Bratislave – po tom, ako väčšina detí strávila mimo školy spolu takmer 10 mesiacov. A nezabudol dodať, že „školstvo je pre vládu tá najväčšia priorita. Veríme tomu, že úspešná krajina stojí na vzdelaných ľuďoch.“
O tri mesiace neskôr, v stredu 8. decembra 2021, keď vláda schválila zatvorenie škôl ako „prijateľný kompromis“ za vianočné nákupy a silvestrovské pobyty, sa už premiér pred žiakov a študentov nepostavil, aby im vysvetlil prínosy tohto výmenného obchodu, či prisľúbil, kedy sa do škôl znovu vrátia.
Presne v rovnaký deň oznámilo sprísnenie opatrení Dánsko. Skrátilo otváracie hodiny barov a reštaurácii a predĺžilo školákom prázdniny od 15.12. do 5.1. – namiesto od 17.12. do 3.1. – teda len o 4 dni, pričom vo finále budú stále kratšie ako naše prázdniny. „Nechceme zatvárať školy na dlhšiu dobu. Uvedomujeme si, aké dôležité sú otvorené školy pre zdravie a pohodu našich detí,“ povedala premiérka Mette Frederiksen. A to dánske deti chodili minulú jeseň do školy, k zatvoreniu škôl pristúpilo Dánsko až na prelome rokov, ako sa to dialo v niektorých európskych krajinách (od 7.12.2020 staršie deti, od 21.12.2020 mladšie deti, školy boli zavreté do februára 2021) a ešte predtým, na jar 2020, bolo Dánsko prvá európska krajina, ktorá deti vrátila do škôl (prvostupniari sa učili dištančne len od 16.3. do 14.4., staršie deti do 18.5.).
Pamätáte sa? Naše deti si v 1. vlne, kedy sa Slovensko chválilo ako úžasne zvládlo epidémiu, išli len posledný týždeň pre vysvedčenie. Školy sme otvárali spolu s nočnými klubmi, potom ako bolo otvorené už všetko ostatné. Otvorených škôl sa epidemiologičky v konzíliu odborníkov aj pri jednotkách pozitívnych báli ako čert kríža.
Hádzanie viny na deti
Dánsko či Slovensko pritom dnes nie sú výnimkou – väčšina európskych krajín vidí rast pozitivity detí (mapa Počet prípadov pozitivity detí/100-tis. v EÚ v jednotlivých týždňoch), no rozdiel je v tom, do akej miery „hádžu“ zodpovednosť za zlú pandemickú situáciu, či jej riešenie na deti.
WHO už druhý rok opakuje: zatváranie škôl je posledná možnosť, keď vyčerpáme všetky iné opatrenia. A tento rok hovorí ešte jasnejšie: „Ponechajte túto zimu školy otvorené. A prijímajte preventívne opatrenia… Zatváranie škôl spôsobilo veľké školy na duševnom zdraví, väčšie, ako boli prínosy tohto opatrenia…veda musí prekonať politiku a dlhodobé záujmy detí musia zostať prioritou – najmä teraz, keď množstvo krajín zaznamenáva prudký nárast prenosu.“
A krajiny neotvárajú obchody, fitness centrá či kostoly skôr ako majú v škole deti a mladých ľudí! Ba čo viac, v európskych krajinách nielenže školy nezatvárajú, ale už vôbec nikoho nenapadne označovať ich za „semenište covidu“, či ich zatváranie politicky obchodovať.
U nás znova zatvárame školy, aby sme mohli oslavovať Silvestra na horách – prístup, ktorý sme už vyskúšali minulý rok. Výsledkom bolo, že doma zostali aj prvostupniari a staršie deti sa do škôl vrátili až v apríli či máji. Rímsky filozof M. Cicero mal povedať: “Všetci robíme chyby, no len hlupáci ich opakujú stále dokola.“
Nestačí však, že sa stále znova uchyľujeme k tomu istému riešeniu – zatváraniu škôl – ešte ako bonus vyhadzujeme deťom na oči , že môžu za to, že zomierajú ľudia. Teraz expremiér Igor Matovič kričí, že školy „sú semenište covidu“, takto pred rokom, 13.11.2020 kričal, že: „posielať státisíce detí do školy je doslova smrť“ či „cesta do pekla“. Nech sú doma či v škole, hodíme to na nich, nebudú sa brániť. Nevadí, že sme na konci minulého školského roka, ktorý deti presedeli takmer celý doma, skončili ako 11. najhorší na svete v počte úmrtí na počet obyvateľov a do „pekla“ nás rozhodne nedoviedli otvorené školy, keďže sme ich neboli schopný otvoriť od októbra 2020 do mája 2021.
Načo riešiť, kde sa stali chyby, čo a ako treba zlepšiť a či netreba urobiť zmeny v konzíliách a na úradoch.
Lockdowny so školami
Situácii s vyššou incidenciou detí a mladých ľudí čelia teraz takmer všetky európske krajiny – niektoré majú dokonca viac pozitívnych detí od 0 -14 rokov na počet obyvateľov ako Slovensko – Rakúsko, Česko, Holandsko, Slovinsko…
Tieto krajiny prijali preto včas opatrenia na zníženie mobility dospelej populácie, školy ponechali otvorené a ako ukazujú dáta – zaznamenávajú už teraz výrazný pokles pozitivity. A neobetovali pritom zase deti a školy. Rakúsko a Slovinsko sú od zavedenia opatrení už na menej ako polovici dennej incidencie. Na Slovensku stačí, že sa objavujú „nejaké náznaky pozitívnych správ“ (Matej Mišík z IZA na tlačovke 8.12.2021) a otvárame – zlatý týždeň. Náznaky zlepšenia, keď aj u nás klesajú počty pozitívnych pritom prichádzajú s ešte stále otvorenými školami. Nepomohli však k tomu, aby sme deti nechali v škole posledných 5 dní pred už i tak predĺženými prázdninami. Zatvorili sme ich a naplnili nákupné centrá.
Deti nemôžu už dva týždne na tréning ani v malej skupine, ale otvárame fitká. Deti nemôžu ani len na individuálnu hodinu klavíra do ZUŠ, ale 30 ľudí môže do kostola… Mobilitu predsa treba znižovať a tak sú kompromisy potrebné. Netreba zabúdať ani na praktické aspekty – deti, rodičia, učitelia či školy nebudú pýtať kompenzácie a nečakáme, že budú podávať žaloby. Takže takéto znižovanie mobility veľa nestojí – pokiaľ ide o dnešné výdavky. Vláda sa už ani nehrá na reči o školách a deťoch ako priorite – priamo odkazuje deťom a mladým: budete doma, je to politická dohoda a kompromis za otvorené obchody a hotely.
Tretí školský rok sa medzi politikmi nenašiel nikto, kto by sa postavil za deti a za hodnoty ako je vzdelávanie. Len krátku chvíľu sa zdalo, že principiálny postoj bude zastávať minister školstva a strana SAS, ale vymeniť vzdelávanie detí za obchody a vleky bol aj pre nich nakoniec dostatočne prijateľný kompromis.
Ak sme si ešte minulý rok mohli myslieť, že dôvodmi pre zatváranie škôl je nedostatok informácií či opatrnosť, teraz sa potvrdilo, že je to mentálnym nastavením a inou hodnotovou preferenciou našich politikov a reakcia časti verejnosti definitívne ukazuje nie príliš príjemný obraz našej spoločnosti. A tak sa dnes detí nezastanú žiadni politici, kandidáti na komisára pre deti, relevantné inštitúcie, titulky médií nekričia, že taký obchod je nehoráznosť.
Uvidíme, prehodnotíme
Najsmutnejšie však nie je samotné zatvorenie škôl, to by sa dalo v skutočne zlej situácii pochopiť, obzvlášť pokiaľ by sme mohli veriť, že ide o naozaj krátkodobé opatrenie, ktoré smeruje k zlepšeniu situácie, aby sa deti čo najskôr mohli vrátiť späť.
Žalostné je to, že naše nové opatrenia ani len nedefinujú, aké sú ich ciele a k akému počtu denných prípadov či pacientov v nemocniciach sa chceme dopracovať (napr. na konci roka či zimných prázdnin). Uvidíme a podľa toho prehodnotíme. Ani sa nesnažíme tváriť, že cieľom opatrení by mohol byť návrat detí do škôl po prázdninách. Naopak, minister školstva rovno varuje, že pri vianočných a silvestrovských opatreniach nemožno zaručiť, že sa deti do škôl po prázdninách vrátia.
Budú aj tento raz aktívni odborníci na regionálnych úradoch verejného zdravotníctva? Ešte pred týždňom jeden po druhom naprieč Slovenskom plošne zatvárali školy v celých okresoch v záujme ochrany verejného zdravia. Hlavný hygienik Ján Mikas ich obraňoval: “Rozumieme snahe ministra školstva udržať prezenčné vzdelávanie na Slovensku čo najdlhšie. Pri viac ako 3400 hospitalizovaných pacientoch však musíme využiť každý dostupný a efektívny mechanizmus, aby sme šírenie ochorenia spomalili. A to okamžite.“ Už netreba konať okamžite? Možno už nie, počty hospitalizovaných v tejto chvíli klesli tesne pod 3400 (na 3342 ku dňu 11. 12. 2021). Ale kvôli zlatému týždňu minister zdravotníctva Lengvarský pre istotu zvýšil hranicu, ktorú ešte zdravotníci majú zvládnuť bez toho, aby “zatiahol ručnú brzdu“ – na 3800. Veď predsa „priority sú zdravotníctvo a školstvo“.
Kto bude teda zodpovedný za to, keď sa scenár zopakuje a deti zostanú po prázdninách doma? Slovensko je krajina, ktorá reflexiu pandemických opatrení nerobí, hlavný hygienik už priebeh druhej vlny zhodnotil slovami, že „zásadné chyby pri manažovaní pandémie sa na Slovensku podľa mňa nestali“.
A pred treťou vlnou nový minister zdravotníctva sľuboval, že v novembri nastane jej útlm, Vianoce budú bez vírusu a v nemocniciach bude maximálne polovica pacientov z druhej vlny.
Inštitúcie volajú po dôvere, ale sami dôveru podkopávajú. Čudujeme sa záujmu o alternatívne zdroje informácií? Sú „hoaxy“ príčina našej situácie alebo dôsledok dlhodobej a stále sa prehlbujúcej nedôvery v inštitúcie, lídrov a nedostatku Odborníkov na správnych miestach? Nakoniec, ani jeden covid automat či pandemický plán ešte u nás poriadne neplatil v takej podobe, ako bol schválený. Ani ten posledný, podľa ktorého mali byť práve školy ako jediné inštitúcie otvorené aj v najhoršej čiernej farbe. Neplatia podobne ako sľuby o prioritách či pandemické žolíky, no výhrady aj k servilnosti úradníkov RÚVZ, z ktorých mnohí synchronizovane precitli v rovnaký čas a zistili, že školy sú v ich okresoch najväčší problém (súvislosť s výzvou šéfa ich nadriadeného orgánu je samozrejme čisto náhodná) sa označujú za spochybňovanie odborníkov.
Politické obchody s deťmi a budúcnosťou krajiny sú u nás už dlho prijateľný kompromis. Sľuby o vzdelávaní ako priorite a o väčšej podpore učiteľov pripomínajú dnes intenzívne vláde aj učitelia v otázke zvyšovania platov.
Deti, učitelia ani rodičia nepotrebujú od premiéra ľutovanie, aké to mali ťažké minulý školský rok. Nepotrebujú prázdne reči o „školstve ako najväčšej vládnej priorite“. Ak nechceme tradíciu nedôvery v lídrov, inštitúcie a odborníkov prenášať v tejto krajine „z generácie na generáciu“ musia tieto reči a sľuby konečne odrážať reálne činy. Naozaj ide o budúcnosť krajiny.
Andrea Hajdúchová, Vladimír Settey, Iniciatíva Dajme deťom hlas
