Hallstatt

Hallstatt je maličká malebná dedinka asi s 800 obyvateľmi nachádzajúca sa v Rakúsku, učupená na brehu Hallstattského jazera  pod okolitými kopcami. Byť učupená je pre ňu svojím spôsobom nutnosť. Nič iné jej nezostáva, veľa pľacu na rozťahovanie sa nemá. Tiahne sa pozdĺž jazera a pripomína trošku prerastený slíž. Možno až taký šúľanec. Zrejme preto zaujal ázijských, hlavne však čínskych turistov až tak, že sa rozhodli postaviť si svoj vlastný Hallstatt v Číne.

Poobkresľovali, poodpisovali, pofotili. Zaznačili každú jednu jamu, každú jednu vypuklinu či priehlbinu. Každý jeden fľak na fasáde. V Číne našli vyhovujúce miesto, upravili les, napustili vodu, upravili breh a začali stavať. Na otvorení mesta sa zúčastnila aj hallstattská delegácia, ktorá bola z toho ľahko rozčarovaná. Na jednej strane bola hrdá, že si vybrali práve ich mesto, na strane druhej nasratá, že sa ani len nespýtali na ich názor. Otázkou zostáva, či by Číňania akceptovali „nie“, a či by teda mala nejaká otázka vôbec dáky zmysel.

Možno sa zdá čudné, že si dá niekto tú námahu, aby skopíroval celé mesto, kto však videl, ten určite pochopí. Alebo sa aspoň bude snažiť pochopiť. Celá dedinka je vybudovaná tak, ako keby ani vybudovaná nebola. Ako keby sa tam jednoducho len zjavila alebo ako keby ju vytvorila samotná príroda spolu s horami, stromami, potokom a celým jazerom pri jednom veľkom tresku. Obyvatelia pod Alpami si chronicky potrpia na čistotu, a to pravdepodobne, nielen tela, ale aj svojho okolia, čím sa podstatne odlišujú od nás Slovákov, ktorí sa síce zdržujeme vo svojich kúpeľniach priemerne tridsať minút denne, ale nemáme žiadny problém vyhodiť špak, žuvačku, plastovú fľašu alebo iné svinstvo na zem, trávnik, prípadne pred dom. Najlepšie susedov. A preto to v Hallstatte vyzerá tak, ako to vyzerá. Upravené uličky, upravené domy, upravené balkóny. Všade čisto, poriadok. I napriek slovenským turistom.

Nič nepôsobí rušivo, všetko je v súlade so všetkým. Ľudia akceptujú prírodu, príroda akceptuje ľudí. Zdalo by sa, že pokojný život domácich nemôže ohroziť nikto a nič. V roku 2013 sa však stalo niečo, s čím sa zrejme v pokojnom Hallstatte pravdepodobne ani nerátalo, hoci bola len otázka času, kedy sa to stane. Nad dedinkou sa nachádza malý vodopád a tečie ňou potôčik. Po prudkých dažďoch sa do dedinky vovalila zo všetkých strán veľká voda a bahno, celá masa vody a blata sa doslova prehnala hotelom, ktorý je v podstate rovno pod vodopádom, vtrhla na námestie, kde vytrhala dlažobné kocky a zastavila sa až v jazere. Už aj s kockami a hotelovým vybavením. Našťastie bez domácich i bez turistov.

Dnes už je všetko v najlepšom poriadku a dedinka je pripravená vítať stále ďalších a ďalších ľudí, motorizovaných, peších i tých na bicykloch. Všade po okolí vedľa ciest pre autá sa vinú cyklochodníky, a nie je preto problém celé okolie preskúmať i zo sedla bicykla.

To, že je dedinka postavená medzi kopcom a jazerom, vždy bolo a doteraz i je pre obyvateľov limitujúce. Pozemkov je tam málo, vlastne tam už ani nie sú, preto tam ani nie je už kde stavať, tí, ktorí tam chcú zostať, musia teda nehnuteľnosť zdediť, prípadne sa potlačiť viacerí v jednom dome bez toho, aby sa tam pozabíjali zať so svokrou, prípadne svokra s nevestou. Ten istý problém ako živí majú s nedostatkom miesta i mŕtvi (možno okrem toho zabíjania sa), hoci tí si to už neveľmi uvedomujú.

Preto tam dlhé roky fungovalo pochovávanie, na ktoré nie sme my Európania veľmi zvyknutí. Pochovávalo sa tam síce do zeme, ale po 15 – 20 rokoch sa mŕtvola vybrala, rakva otvorila, kosti obrali od mäsa, z mäsa uvarili guláš, pohostili ním trúchliacich hostí a kosti uložili v miestnej kostnici. Ešte predtým označili lebku symbolom, ktorý si vybral nebožtík v čase, keď bol ešte živý, a jeho menom.

Dnes sa už takéto pohreby normálne nepraktizujú, ale kto túži byť po smrti uskladnený v kostnici, môže. Stačí o to len pred smrťou požiadať. Už je to však niekoľko rokov, čo o takéto niečo prejavil obyvateľ Hallstattu záujem. Za normálnych okolností sa vykonáva kremácia.

I keď cintorín, kostnica a oba kostoly sú skutočne zaujímavé a malebné, pre niekoho môže byť toľko koncentrovaného duchovna na jednom mieste až priveľa. Vtedy stačí nájsť historické múzeum a pozrieť si jeho expozíciu. Nájdete v ňom archeologické nálezy z obdobia medzi 8. a 4. storočím pred naším letopočtom, keď v tejto oblasti prebiehal čulý obchodný ruch. Náleziská, pohrebiská a všetky nálezy dali v podstate meno celej hallstattskej kultúre. Budovu múzea nájdete pomerne jednoducho. Je to spôsobené jednak tým, že dedinka je skutočne malinká a všetko je takpovediac na hromade, a hlavne tým, že je to na nej napísané.

Nuž, a komu by ešte nestačilo a zdalo by sa mu, že má ešte stále málo, nič nie je stratené. Nad dedinkou sa nachádza najstaršia soľná baňa v Európe. Môžete sa k nej dostať dvomi spôsobmi. Buď peši, alebo lanovkou Salzbergbahn. Prehliadka trvá približne 90 minút a pri vstupe vyfasujete ochranné termokombinézy so spevnenými časťami. Hlavne so spevneným zadkom. Bude vám to možno pripadať trošku zvláštne, nemotorné, prípadne smiešne. Ten smiech vás trošku prejde, keď sa pri východe dostane k šmýkačke, po ktorej sa budete musieť spustiť, aby ste sa dostali von. Preto ten spevnený zadok. Naspodku šmýkačky stojí fotograf, ktorý vám tento zjazd zdokumentuje a vy si následne môžete svoju fotku s roztiahnutými končatinami a vypúlenými očami kúpiť a založiť do albumu. Ak máte odvahu.

V tejto chvíli by ste mali byť s prehliadkou Hallstattu a jeho blízkeho okolia pravdepodobne hotoví. Na to, že má toto mestečko takú skromnú rozlohu, ponúka naozaj veľa. Celú prehliadku stihnete možno za tri, možno za päť hodín, avšak určite stojí zato po celej prehliadke zvoľniť tempo, upokojiť sa, sadnúť si na terasu nejakej kaviarničky, prípadne na breh jazera, pozorovať ruch okolo vás a kochať sa pohľadmi na pokojnú hladinu, na ktorej sa zrkadlí nádherná panoráma malebnej dedinky i celého okolia.

Poznámka na koniec: Všetko v texte by mala byť pravda. I všetko, čo sa týka pochovávania v Hallstatte. Okrem jednej veci. Okrem toho gulášu pre trúchliacich. Hallstatt to nepotreboval a nepotrebuje. On ponúka iné chuťovky.