16 rokov v Tokiu. Výchova detí v cudzej kultúre…ako na to?

Pri výchove detí v Japonsku som bola konfrontovaná s rozdielnymi postojmi k výchove od samého začiatku.
Moja jednoduchá zásada bola, kým dieťa spucuješ a vyhrešíš, skús zistiť, prečo sa správa ako sa správa. A úplne najťažšie, skús cítiť, čo cíti dieťa.
Hovoríme, že deti milujeme nadovšetko, niekedy by sme ich však najradšej roztrhali v zuboch a nevieme ako ďalej. Buďme úprimní. Občas sa nám to stane každému.
Tento postoj – skús sa vcítiť, až potom súď a reaguj, ma posúval dopredu relatívne rýchlo.
Nestretol sa však s najsrdečnejším prijatím a pochopením môjho inokultúrneho japonského prostredia.
Príklad:
Ak dieťa začne plakať v reštaurácii, neriešim prečo plače. (Z mojho pohľadu: či nie je unavené, úplne v nevhodnom prostredí pre dieťa a podobne.) Plač treba, čo najrýchlejšie a najúčinnejšie zastaviť.
Môj postoj – problém bude vyriešený, ak nepotlačím potreby dieťaťa.
Postoj mojich japonských súputníkov – problém bude vyriešený, ak dieťa nebude plačom obťažovať okolie.
Hmm. Bolo to pre mňa ťažké. Držať sa svojich výchovných zásad a zároveň ostávať v mieri so svojim okolím.
Dala som prednosť svojim zásadám. A tomu, čo som považovala za správne.
Dopadlo to tak, že sme do roka boli od svokrovcov odsťahovaní.

Bývanie v spoločnom rodinnom dome bolo lacné, nemali sme výdavky na bývanie a väčšinou ani za stravu. Cenou za to ale bolo podriadenie sa pravidlám rodiny. Samozrejme a pochopiteľné.
Boli sme dospelí a dostatočne vyspelí na to, aby sme svoj svet riešili podľa seba.

Krásna kvetinka ťahaním zo zeme nevyrastie.

Celkom bez problémom pokračoval môj „boj“ na základnej škole.
Bola som presvedčená, že tlačením do učenia syna k láske k štúdiu nenaučím.
Do úloh som ho nenútila. Vedela som, že do školy ide nepripravený a na každom individuálnom stretnutí s triednou učiteľkou sme rozoberali dokola to isté – nepripravenosť môjho syna.
Z pohľadu väčšiny rodičov a učiteľov totálna nezodpovednosť a zlyhanie rodičov.
Nevadí. Vedela som, čo robím. Bola som presvedčená, že nerobím chybu.
Namiesto úloh sme strávili so synom hodiny rozhovorov, odpovedí a otázok na veci, ktoré ho zajímali.
Vysvetľovala som mu, prečo sa oplatí pripraviť sa do školy. A do školy som ho poslala znovu a znovu nepripraveného.
Hovorili sme o tom, aké možnosti má so vzdelaním a aké bez vzdelania.
Aké zaujímavé možnosti má, ak bude ovládať pravidlá fyziky a matematiky.
Aký problémom je pre planétu stále sa míňajúce zásoby energie a aké dôležité budú alternatívne zdroje. Možno ich objaví aj on. Ak chceme prežiť, niekto ich objaviť musí.
Ale musí vedieť čítať, počítať, musí mať vedomosti z biológie, fyziky, chémie…a musí v tom byť najlepší. Vo všetkom, čo robí.
Prvé tri roky na základnej škole sme len prerozprávali. Úlohám sme nevenovali veľkú pozornosť. Vedome.

A potom to prišlo. Klik!

Syn sa do učiva doslova zažral. V štvrtom ročníku hltal všetko, čo mu prišlo pod ruku a patril k najlepším v ročníku. Pokračovalo to aj na Junior High School.

Syna som do úloh a učenia stále nenútila. Len som ho ako vždy pozorovala z diaľky.

Výborné výsledky, aj keď klasicky s pomalým časom rozletu, keď sa vyhrabával z blamáže s nový jazykom a prostredím, má syn na škole aj tu na Slovensku.

Nikdy som syna nenútila učiť sa. Vždy som ho len učila CHCIEŤ sa učiť.

Staré čínske príslovie hovorí, že krásnu kvetinku silou-mocou ťahaním nevypestujete.
Potrebuje ochranu a pozornosť – veľa blahodarnej vody a vhodné podmienky.
To je všetko. Ostatné dokáže kvetinka sama, bez akejkoľvek pomoci.

Trochu s tým mám problém tu na Slovensku.
Nemám šancu čokoľvek učiteľke môjho mladšieho syna vysvetliť. Povedať jej, že hodnotenie, známky a jeho počiatočný nezáujem o úlohy, ktorý bude možno trvať aj 3-4 roky so záverečným výsledkom vôbec nesúvisí.
Že nútením ho nikdy nenaučím CHCIEŤ sa učiť.

Môj „boj“ na Slovensku bude chcieť oveľa viac trpezlivosti ako tomu bolo v Japonsku, kde triedna učiteľka pri zbytočnom neťahaní peknej kvetinky zo zeme spolupracovala.
Možno som na učiteľov v Japonsku mala len šťastie…

(Pokračovanie v pripravovanej knihe.)