Odkiaľ to tie deti vedia, s takou presnosťou vyjadriť pointu? Že by to bolo len v tom, že nemajú tie naše dospelácke nánosy toho, čo očakáva okolie?

Skúsenosť.

Také jednoduché a také dôležité zároveň. Bez nej by sme sa nič nenaučili, nepohli sa z miesta, dokonca neprežili, lebo by nás dobehla neskúsenosť. Naša nervová sústava by bez skúšania odumrela. Nervová bunka potrebuje počas celého života pravidelne, veľakrát za deň, v dostatočnom množstve a kvalite prísun podnetov = napätie a uvoľnenie, napätie a uvoľnenie, napätie … graficky to vyzerá ako pekná sínusoida.

Deti, ktoré vyrastajú bez rodiny a vzťahovej väzby, tento sínus nemajú. Kabelka nestačí, musí to byť mamina kabelka, aby malo zmysel skúmať život.

Gymnazistka Maruška chodila pravidelne do detského domova za asi desaťročným chlapcom, aby ho doučovala, reálne sa ale viac rozprávali ako učili. Po príchode domov skoro vždy zistila, že jej niečo zmizlo z kabelky. A tak vymyslela, že vždy na začiatku doučovania vysypala obsah kabelky na stôl a spolu prechádzali predmet po predmete a rozprávali sa o nich. (Obdivujem Maruškinu schopnosť porozumieť potrebe chlapca a vzťahovej finty na jej naplnenie.)

Noel má mamu, mama má kabelku, obaja majú skúsenosť jeden z druhého a my všetci tiež.

Ak nemá chlapec mamu, je dobré, keď má vnímavú Marušku.

Apoštol Pavel píše: „Všetko skúšajte a dobré podržte.”

Nech sa nám to darí.

Marek Roháček, predseda Návratu