Denník N

Ako “úspešne” pohorieť v konkurze na riaditeľa Slovenskej filharmónie

V stredu sa uskutočnilo vypočutie štyroch kandidátov na funkciu nového generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie. Každý, kto si dal námahu a pozrel si celú šesť hodinovú verejnú časť výberového konania streamovanú naživo na stránke Ministerstva kultúry, musel dospieť k presvedčeniu, že štyria rozdielni kandidáti sa zhodnú len málokedy.

Každý mal iné nápady, iné názory a iný prístup k riešeniu situácie (čo je nakoniec aj dobre).

Dvaja kandidáti sa vybrali cestou pomenovávania problémov, tak ako ich oni vidia a cítia, ďalší ich skôr len diplomaticky naznačoval a jeden kandidát sa za celý čas nevyjadril vôbec k ničomu, čo by nejako súviselo s témou.

Pôvodne som chcel písať o všetkých štyroch prezentáciách, mal som ku každej z nich mnoho pripomienok a poznámok “na okraj”. Avšak jedna prezentácia bola natoľko absurdná, že som sa nakoniec rozhodol napísať len o nej.

O prezentácii kandidáta Antona Popoviča.

Na rozdiel od svojich konkurentov vystúpenie viedol pomerne nekonkrétne. To je však jeho vec. Zarazil ma ale jazyk, ktorý pritom používal. Respektíve jednotlivé prednášané floskuly.

Ako keď napríklad uviedol, že sa chce zasadzovať o „zavádzanie koncepčných a organizačných zásad do praxe”. Veta ako vystrihnutá z niektorej frazeologickej príručky o tom, ako hovoriť a nič nepovedať.

Ktoré koncepčné zásady má na mysli? A organizačné? Nedozvedeli sme sa.

Už z predloženého Popovičovho projektu bolo možné vycítiť, ako jeho formulačný jazyk bude vyzerať – vybral som na ilustráciu len jeden krátky úsek, na ktorom je možné vykonať jednoduchý test. Najprv si ho ale prečítajte:

Nástup nového vedenia SF je príležitosťou k pomenovaniu jej spoločenskej pozície a miery jej kultúrno – spoločenského vplyvu, vyplývajúceho z pôsobenia konzervatívnej inštitúcie v modernom dynamicky sa rozvíjajúcom svete, s prihliadnutím na atribúty aktuálneho rozvoja kultúrnej, duchovnej, intelektuálnej a civilizačnej kontinuity života a rozvoja spoločenstva občanov. Podstatou činnosti nového vedenia bude dôsledné uvádzanie koncepčných a organizačných zásad do praxe. Na jednej strane budú teoretické koncepcie a opatrenia, na strane druhej manažérske nástroje nového vedenia, prostredníctvom ktorých budú pracovné zásady systematicky a dôsledne vnášané do praxe”.

Tak, a teraz zavrite oči a skúste prečítaný text čo najpodrobnejšie prerozprávať vlastnými slovami bez toho, aby ste sa čo len raz pozreli do originálu. Platí poučka, že ak mal odstavec obsah, tak ho – možno inými slovami – ale predsalen viete obsahovo voľne prerozprávať. Ak však máte problém text zopakovať, tak to s jeho obsažnosťou bude asi problematickejšie.

Čitateľ si môže utvoriť názor sám. Čo som nečakal, bolo zistenie, že tento štýl Popovič prenesie aj do ústnej časti prezentácie. Dokázal celých päť minút rozprávať o tom, čo sa dá zhrnúť do dvoch krátkych viet.

Navyše na otázky komisie neodpovedal takmer vôbec, namiesto názorov týkajúcich sa budúcnosti filharmónie sa vyjadroval o všetkom možnom nesúvisiacom a predovšetkým o ňom samotnom.

„Akým spôsobom by mala Slovenská filharmónia oslovovať nové publikum?“ – pýta sa člen komisie Andrej Šuba.

„Ľudia, ktorí formovali moju umeleckú dráhu, vždy zdôrazňovali …” – začal hneď z ostra frázou o sebe a formovaní svojej umeleckej dráhy.

„Môžem využiť desiatky mojich prác v oblasti audiovizuálnej praxe,” – pokračuje na inom mieste znovu o sebe. A taktiež jeho veta: ”Dá sa čerpať z mojich profesionálnych a manažérskych skúseností,” – patrí do rovnakého súdka samochvály.

”V Slovenskej filharmónii bolo mnoho významných osobností a mal som možnosť študovať u mnohých z nich,” – hovorí opäť o sebe. A v časti debaty o nevhodnom osvetlení koncertov uvádza: „Karajan vytvoril normy, ktoré sa dodnes realizujú, tu si to vyžaduje práve tvorivú prácu s profesionálmi v tejto oblasti a toto robím už veľmi dlhý čas…” Tentokrát to síce na chvíľu vyznelo, akoby to bolo o Karajanovi, ale nie – v skutočnosti znovu hovorí o sebe.

„Realizoval som prvý slovensko-holandský projekt,” – snaží sa predstaviť poradnému tímu seba ako realizátora medzinárodných projektov. „Keď som robil v reklame tak viem, že ak je produkt priemerný, tak nepomôže ani keď ho tlačíte,” – prezentuje sa o chvíľu ako odborník na reklamu. „Som dobrým priateľom (bývalého šéfdirigenta SF) Jamesa Judda – veľa sme spolu hovorili o rôznych možnostiach,” – predstavuje sa komisii ako insider poznajúci, čo všetko by sa s filharmóniou dalo dosiahnuť, keby…

„Robím pre RTVS jeden cyklus,” – oznamuje komisii a predstavuje sa ako producent tohoto projektu. Na konkrétnu otázku týkajúcu sa Slovenského filharmonického zboru odpovedá : „Ako zbormajster som dirigoval niekoľko telies,” – v tom momente chce byť v očiach komisie vnímaný aj ako zbormajster. Na opakovanú otázku (keďže na ňu predtým neodpovedal), ako teda má filharmónia osloviť mladé publikum, uvádza: „S mladým publikom som robil. Ako skladateľ som písal hudbu určenú mladému publiku,” – teraz sa teda prezentuje ako hudobný skladateľ. „Som jeden z posledných žiakov Ľudovíta Rajtera,” – že by pri tomto výroku chcel, aby sa kúsok glorioly “otca zakladateľa” SF preniesol aj na neho?

Nuž, sebaprezentáciu rozhodne nepodcenil. Avšak na otázky týkajúce sa jeho vízie o Slovenskej filharmónii odpovedá len veľmi vyhýbavo. Víziu ešte nemá vytvorenú, lebo podľa jeho slov nepozná prostredie zvnútra a najskôr sa chce zoznámiť s ľuďmi, ktorí tam pracujú a vypočuť si ich predstavy.

Tento postoj je úplne v poriadku. Mohli by sme ho pomenovať ako “opatrný prístup”. Lenže Popovičova súbežná štylizácia do pózy človeka, ktorý je tak trochu odborníkom na všetko, vytvára k opatrnému prístupu príliš veľký kontrast a nestriedma sebaprezentácia je v takejto dvojkombinácii výrazne kontraproduktívna. Asi preto Popovič nakoniec pri prezentácii vyznieva tak trochu ako barón Prášil – všade bol, všetko videl, všetko pozná, iba k ničomu, čo sa ho spýtate, nevie zaujať akékoľvek konkrétne stanovisko.

Popovič však jednu konkrétnu víziu predsa len predložil. Chce v Slovenskej filharmónii vytvoriť funkciu intendanta a obsadiť ju má Adrian Rajter. Načo to bude dobré, zdôvodňuje nasledovne: “Aby sme vedeli využiť silnú prax Adriana Rajtera”.

Teda nie je to tak, že by filharmónia nutne potrebovala vytvoriť takúto funkciu a hľadala by na ňu najlepšieho kandidáta (a tým by sa napríklad mohol stať aj Adrian Rajter), ale je to presne naopak. Teda, je to Adrian Rajter, ktorému treba pohľadať a vytvoriť nejakú funkciu na mieru. Lebo čo iné vám vyplýva z Popovičovej odpovede, ak nie práve toto? Ak máte pochybnosti, prečítajte si ju ešte raz.

Problém je potom ešte niekde inde.

Na otázku, aká bude po vytvorení funkcie intendanta nová hierarchia v doposiaľ zavedenej štruktúre (v zmysle aké budú manažérske kompetencie Adriana Rajtera vo vzťahu k už existujúcim trom funkciám manažérov orchestra, zboru a komorného orchestra) Popovič hovorí, že ešte nevie. „Bolo by nezodpovedné vymýšľať teraz koncepty, keď to nepoznám”.

Nuž ale, ak sa snažím meniť organizačnú štruktúru a prinášať namiesto pôvodnej nejakú inú, tak by som mal mať najprv predstavu, ako budú jej jednotlivé zložky navzájom fungovať.

Tu sa ale presadzuje zmena štruktúry a predstava o jej konkrétnom kompetenčnom fungovaní sa bude vytvárať až následne…

Toto rozhodne neznie ako osvedčený manažérsky prístup.

Popovič mnoho času prezentácie strávil čítaním z papierov. Keď mal odpovedať, akými zákonmi sa riadi Slovenská filharmónia, odpovedal: „Orientujem sa v tom, ale teraz vám to nepoviem, mám to v (písomnej) prezentácii”.

Mohol kľudne odpovedať, že nevie, tak ako na niektoré obdobné otázky autenticky odpovedali iní kandidáti a bolo by to úplne v poriadku. Verejná prezentácia nie je kvíz, na ktorom kandidát musí vedieť odpovedať na všetky otázky. Aj nevedieť odpoveď je ľudské. Ale on namiesto toho hovorí, že sa v tejto legislatívnej problematike orientuje, iba teraz nevie odpovedať!

Nazývať “orientovaním sa” schopnosť dokázať si potrebné dokumenty vyhľadať vo svojich papieroch (alebo hoci aj na internete) je celkom zábavné. Týmto spôsobom sa totiž v problematike filharmónie dokáže “orientovať” asi úplne každý, kto vie aspoň približne, kde sa v Bratislave nachádza budova Reduty.

Ešte šťastie, že ostatní traja kandidáti sa podobným snahám o predstieranie „odborníkov na všetko” vyhli veľkým oblúkom. Bolo to síce menej zábavné, ale o to viac prínosné.

Peter Bleha

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu