Je mučenie, ponižujúce a neľudské zaobchádzanie súčasťou modernej demokracie ?
Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. ( článok 3 Dohovoru o ľudských právach)
V zbierke zákonov bolo pod číslom 209/1992 Zb. publikované oznámenie federálneho ministerstva zahraničných, že 21. februára 1991 bol v Madride podpísaný v mene Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, dojednaný v Ríme 4. novembra 1950, a tieto ďalšie zmluvné dokumenty na tento Dohovor nadväzujúce:
Dodatkový protokol, dojednaný v Paríži 20. marca 1952,
Protokol č. 2, dojednaný v Štrasburgu 6. mája 1963,
Protokol č. 4, dojednaný v Štrasburgu 16. septembra 1963,
Protokol č. 6, dojednaný v Štrasburgu 28. apríla 1983 a
Protokol č. 7, dojednaný v Štrasburgu 22. novembra 1984.
S Dohovorom vyslovilo súhlas Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky ich ratifikoval s tým, že Česká a Slovenská Federatívna Republika podľa článku 64 Dohovoru robí výhradu k článkom 5 a 6 Dohovoru v tom zmysle, že tieto ustanovenia nebránia ukladaniu disciplinárneho trestu väzenia podľa § 17 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov. Ratifikačné listiny boli uložené u generálneho tajomníka Rady Európy, depozitára Dohovoru, 18. marca 1992.
Článok 3 dohovoru pod názvom „Zákaz mučenia“, bol citovaný vyššie.
V článku 16 odsek 2) Ústavy Slovenskej republiky sa dočítame „Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“
V zbierke zákonov pod číslom 143/1988 Zb. je publikovaná VYHLÁŠKA ministra zahraničných vecí z 18. augusta 1988 o Dohovore proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu, ktorý bol dojednaný dňa 10. decembra 1984 bol v New Yorku a v mene Československej socialistickej republiky bol Dohovor podpísaný v New Yorku 8. septembra 1986. Signatári dohody vyhlásili, že ju podpisujú majúc takisto na zreteli Deklaráciu o ochrane všetkých osôb pred mučením a iným krutým, neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním alebo trestaním, prijatú Valným zhromaždením OSN 9. decembra 1975.
Ďalej vyhlasujú, že berú do úvahy, že uznávanie rovnakých a neodňateľných práv všetkých členov ľudskej spoločnosti je základom slobody, spravodlivosti a mieru vo svete, uznávajúc, že tieto práva vyplývajú z prirodzenej dôstojnosti človeka.
Na papieri by sme to teda mali. Uznávame zákaz mučenia, neľudského, ponižujúceho a nedôstojného zaobchádzania s jednotlivcom. Severná Kórea patrí k mála štátom, ktoré k dohovoru nepristúpili.
V roku 1957 bola publikovaná štúdia sociológa a bývalého zamestnanca Air Force, Alberta D. Bidermana nazvaná „Komunistické pokusy vyvolať falošné priznania vojnových zajatcov vzdušných síl.“ Založená bola na analýze praktík vyšetrovateľov, ktoré používali na väznených amerických vojakov, ktorí bojovali v kórejskej vojne.
Praktiky vedúce k vynúteniu priznania označil za nehumánne. Dôležitá nebola pravdivosť priznania, ale priznanie, ktoré bolo možné využiť na propagandistické účely.
Zo štúdie vyplynulo, že na mučenie väzňov a vynútenie priznania nebolo potrebné používať fyzické násilie. Fyzické násilie nebolo také účinné, lebo paradoxne viedlo k väčšej odolnosti väzňov, a zanechávalo nežiadúce stopy, ktoré by mohli následne spochybniť dobrovoľnosť priznania. Absencia fyzického násilia súčasne umožňovala verejne prezentovať tieto priznania ako dobrovoľné.
Na ovplyvnenie väzňa postačuje „len“ nevyhovujúce prostredie a zopár zdanlivo neškodných, nenásilných, praktík.
Priznaniu väzňa predchádza podlomenie jeho psychického stavu. Séria používaných praktík bola uznaná za mučenie. Napriek tomu, je zarážajúce, že sa tieto praktiky udomácnili u tajnej služby krajiny (ale aj u iných signatárov dohovoru), ktorá organizuje svetové summity k demokracii, a ktorá evidentne očarila aj súčasné politické elity na Slovensku.
Dôležité je navodenie strachu väzňa z vyšetrovateľa, a to napriek tomu, že tento voči väzňovi nepoužíva fyzické násilie. Strach je kľúčový, ak chcete, aby sa niekto podvolil a akceptoval správanie a zásahy voči svojej osobe, ktoré by v inom prípade rázne odmietal. Vyvolanie strachu umožňuje ľahšie ovládanie ľudí.
Úplná izolácia väzňa, pobyt na „samotke“ sa stáročia považuje za sprísnenú formu väznenia, trest „navyše“. Nemožnosť kontaktu s okolím, zákaz návštev, telefonátov, alebo ich extrémne obmedzenie, izolácia od informácií z vonkajšieho sveta, človeka zneistia a odkazujú ho na „pobyt so sebou samým“, na analýzu vlastných pocitov, myšlienok.
Aby takto izolovaná osobnosť strácala svoju integritu pridáva sa k izolácii v nepodnetnom prostredí, malej miestnosti s obmedzeným výhľadom von, navodenie spánkovej deprivácie. Zákazom spánku cez deň a sústavným budením v noci. Spánková deprivácia spôsobuje závažné a trvalé zdravotné poškodenia, a je možné ju bez debaty označiť za mučenie. Väzeň nemá prístup k dennému svetlu, ale samostatne ani k svetlu umelému, ktoré sa zapína z vonkajšej strany chodby.
Jeden z najvážnejších dôsledkov nedostatku spánku je zhoršená schopnosť koncentrácie, učenia, a celkove zníženie psychickej odolnosti. O oslabení celkovej imunity a navodení rôznych ochorení ani nehovoriac.
Nedostatok denného svetla a nedostatok pohybu tiež vedú k oslabeniu organizmu, oslabeniu imunity a celkovému vyčerpaniu organizmu.
K tomu pocit poníženia z nedôstojného odevu, zníženého štandardu hygieny, vyžadovania plnenia nelogických, šikanóznych pokynov a požiadaviek, ktoré umocňujú pocit bezmocnosti a menejcennosti väzňa.
Z izolácie väzňa vytrhne len kontakt s vyšetrovateľom, ktorý pred ním demonštruje svoju nadradenosť, všemohúcnosť, vševedúcnosť, naoko dobre mieneným radami sa väzňovi vyhráža nebezpečenstvami, ktoré hrozia jemu blízkym osobám. Za spoluprácu väzeň získa určité výhody, sprchu navyše, telefonát s blízkou osobou, a prísľub slobody a ukončenia utrpenia v prípade ochoty do spolupráce a uvedenia tej správnej výpovede alebo priznania.
Od čias pána Bidermana, nejedna štúdia dokázala, že tieto metódy sú na prinútenie väzňa k výpovedi naozaj účinné. Fungujú.
Súčasne panuje všeobecná zhoda na tom, že sú zakázané, nedovolené, pretože sú mučením, neľudským a ponižujúcim správaním.
Ak je možné, že sa používajú aj na Slovensku v 21. storočí ? V krajine, ktorá pristúpila k medzinárodným dohovorom o zákaze mučenia a zákaz mučenia zakotvila aj vo vlastnej ústave.
Alebo máme k právam garantovaným týmto dohovorom pristupovať tak, ako pristupuje naša prezidentka a vláda k ponímaniu demokracie ? Podľa vzoru USA ?
