Najlepšia životná filozofia a myslenie pre život /Mackov Kredenc – Znalostné Centrum/

Ale aká je najlepšia, ktoré vám vždy a najlepšie jasne ukáže a povie, podľa akého myslenia možno v živote najlepšie riešiť prekážky a nadobudnúť najlepšie žitie? A to v akejkoľvek dobe, na akomkoľvek mieste a v akomkoľvek bytí v čase a v histórii? Je možné vôbec niečo také? Existuje vôbec niečo také? Existuje najlepšie myslenie a konanie, od ktorého je možné vyriešiť každý problém a vyriešiť čokoľvek? Áno existuje. V tomto úryvku/blogu sa dozviete, aké je to najlepšie myslenie a najlepšia životná filozofia. Ako som k nemu v roku 2021 došiel. Ako som ho formuloval. A ako v roku 2022 ho budem chcieť koncentrovať na jednom mieste, aby pozdvihlo všetko a všetkých.

Tu je ten príbeh.

Hrdina, ako na to veľmi výstižne poukázal Joseph Campbell, na to, aby priniesol nejaké správne myslenie a aby sa stal hrdinom v danej dobe, musí prejsť nejaké veľké prekážky. Musí prekonať nejakú stenu, či nejakú priepasť. V tom sa prejavuje veľkosť hrdinu, ktorá prináša pre iných nejaký obsah poznania. Doplnil by som Josepha Campbella – nie hrdina, každý človek musí prejsť prekážky, cez stenu, či nejakú priepasť – v tom sa prejavuje človek a samá podstata, čo ho robí človekom, len takou cestou zisťuje, aký je pre neho najsprávnejší život.

Ku koncu roka 2021 prebehla v spoločnosti diskusia o Dostojevskom, dokonca aj na sociálnych sieťach. A to, nie je hocičo. Ak sa v spoločnosti začne diskutovať o Dostojevskom i na sociálnych sieťach, tak sa celkom iste v spoločnosti niečo deje. No a mne to celkom prišlo vhod na popis niečoho, čo je pre nájdenie najlepšieho myslenia dosť podstatné. A to niečo – je človek. Človek, (ako sa celkom výstižne píše na počiatku knihy Genesis v Biblii), je Tehom – priepasť/hlbina. Človek je hlbšia hlbina ako vesmír. A to nielen z obsahovej stránky, môže obsiahnuť naozaj čokoľvek a čokoľvek i zároveň s protikladom niečoho iného – veď i história nám to jasne ukazuje. Ale platí to aj z fyziologickej stránky. Len taká maličkosť – spoje neurónov každého človeka v mozgu  sú tak rozsiahle, že sú to zložitejšie kombinácie, ako samotný vesmír. A my vieme, aký obsiahly vesmír je s miliardami miliárd spojov. Verte, či nie, mozog je ešte zložitejší a hlbinnejší. A to je len mozog – a čo iné časti tela, či duša? Aké sú tie obsiahlejšie od vesmíru.  Tak to je. Človek, môže obsiahnuť všetku biedu, ale aj všetku krásu a to aj navzájom zároveň. A Dostojevskij si toho všimol. Dostojevskij pomerne mladý v podstate prežil svoju smrť. Bol totiž odsúdený na trest smrti zastrelením – za revolučnú činnosť. V poslednej chvíli, keď na neho mierili pušky, prišiel príkaz od cára, aby zmenili jeho trest, miesto smrti, na vyhnanstvo na Sibír. Prečo to spomínam a aký to má súvis s človekom? K tejto svojej životnej udalosti si napísal do svojich poznámok a denníka niečo v tomto zmysle: V tej chvíli, keď som bol tak blízko smrti, ma prenikla obrovská túžba žiť a obsiahnuť všetko, čo obsahuje ten pojem – človek. Táto jeho myšlienka je úplne kľúčová pre pochopenie Dostojevského. Na Sibíri spoznal množstvo ľudí a príbehov, ktoré zobrazil v svojich knihách. A hľadal v nich samotnú podstatu človeka nielen navonok, ale aj dovnútra – s jeho psychológiou, krásou, ale aj démonmi, pretože to chcel – zájsť až k samotnému bytiu podstaty človeka, jeho žitia – a to ešte umocnenom prostredím Ruska, kde ako vieme existuje okrídlené, ale veľmi pravdivé úslovie – v Rusku neexistuje logika. Z poddanstva sa prebudilo do revolucionizmu, z revolucionizmu sa prebudilo do komunizmu, z komunizmu sa prebudilo do socializmu, zo socializmu sa prebudilo do kapitalizmu, z kapitalizmu sa prebudilo do terajšieho socialistického kapitalizmu, znásobeného ešte aj nacionalizmom – v Rusku jednoducho neexistuje logika.

Na čo vlastne prišiel Dostojevskij a ako nám to pomôže na identifikovanie, aké životné myslenie je pre náš život najlepšie? No áno, tu prichádzame k pointe tej diskusie o Dostojevskom a či je toxický, on, alebo jeho dielo. No viete Dostojevskij, ktorý zašiel naozaj k podstate človeka postrehol aj niečo iné v podstate človeka. A pozorný čitateľ si to všimne, keďže vieme, že Dostojevskij bol aj majster formy, nielen majster obsahu a nikdy nerobil súdy nad ľuďmi, či postavami, nechal ich nech to, čo hlásajú a ako žijú, preverí sám život, čo je dobré. Dostojevskij postrehol v podstate človeka niečo, čo robí človeka pána tvorstva, niečo, čo je zároveň úplne kľúčové, znepokojujúce, šokujúce, ale zároveň aj tak krásne.

Čo to je?

Poviem to takto:

Existuje základná – fundamentálna – otázka každého človeka, od zodpovedania ktorej si človek odvodzuje všetky svoje odpovede, ktoré dá, či už svojmu životu, alebo životu miesta , v ktorom existuje. A ktorýkoľvek človek, či už žije v džungli, alebo v spletitej mestskej spoločnosti si na ňu musí odpovedať, či si to už uvedomuje, alebo neuvedomuje, chce, alebo nechce. A je to vážení, v samej podstate, otázka náboženská – a veľkým paradoxom sveta je, že sa zodpovedaním tejto otázky musí zaoberať každý, či už uznáva nejaké náboženstvo, alebo nie. A nie je to vážení občania otázka, či Boh existuje, alebo neexistuje – to vonkoncom nie je kľúčová otázka. V samom jadre náboženstva a filozofie je otázka, ktorú paradoxne náboženstvá a filozofie nemajú až tak v zornom uhle, skôr sa sústreďujú na rôzne prejavy svojich predom určených učení.

Tou najväčšou otázkou je, ako sa človek postaví k svojmu bytiu, k svojmu životu a k bytiu a životu iných, ako aj k bytiu a životu miesta – priestoru, v ktorom existuje. Postaví sa k bytiu a k životu, ako k niečomu, čo je krásne a treba to naplniť, ako k niečomu, čo aj napriek všetkému zlému, čo vás môže stretnúť, považujete ako dar zlepšovať svoj život a život svojho miesta alebo život iných. Alebo svoje bytie a život považuje za niečo zlé, nenávistné, čo nenávidí, niečo, čo slúži len na uplatnenie svojej svojvôle a ničenie iných, využívanie iných a miesto, v ktorom existuje, len na ničenie bytia, žitia a miesta, v ktorom človek existuje.

„Byť, či nebyť?“ – ako sa pýta Shakespeare. Prijať bytie a život, ako príležitosť ku kráse? Alebo nebyť, ničiť, devastovať, robiť život horším, priam neznesiteľným, nenávistným, nenávidieť bytie, do ktorého ste sa narodili. Volíte si v sebe, v svojom živote, v mieste svojho života, v ktorom existujete a k životom iných, napriek všetkého, čo v vás v živote zlé a útrpné môže stretnúť, skôr spásu – život v kráse, alebo peklo – život v zaostalosti, hlúposti, nenávisti? Otázka otázok je, či váš život je pre svet spása, záchrana, zlepšenie, vykúpenie, – alebo peklo, zneužitie, nenávisť, prekliatie, otroctvo, zaostalosť, ničenie a zlo všetkých ziel hlúposť?

A u Dostojevského je táto otázka brilantne rozobratá na živote ľudí. U Dostojevského je duša človeka miestom boja medzi týmito dvomi princípmi bytím spásy, vykúpenia, naplnenia zmyslu, alebo peklom, nenávisťou, ničením, životom bez zmyslu. A prechádza to úplnou podstatou človeka – jeho dušou, mysľou, ale aj samotným konaním človeka.

Teraz by sa Ivan Karamazov spýtal: A stojí to za to? Stojí za to, taký svet a taký život, ktorý je vystavaný na tomto rozhodnutí a balanse každého človeka medzi svojím životom, ako spásou, vykúpením pre svet, alebo peklom pre svet? Odo mňa je na to jednoznačná odpoveď.

Samozrejme, jednoznačne áno. Stojí to za to. Život je predovšetkým príležitosť na vytvorenie niečoho krásneho, napriek tomu, že vám sa krásy nedostalo. Existuje taká prastará, priam už ľudová príhoda: čo je šťastie, čo je nešťastie. V tej príhode príde náhodne jedného dňa, do jednej rodiny, na okraji lesa, kôň. Rodina ho príjme a udomácni a kôň im začne pomáhať pri práci. A iní ľudia rečnili: „Aké šťastie vás postihlo“.  Jedného dňa však kôň pri práci zranil chlapca tej rodiny a chlapcovi navždy sa pokrivila jedna noha. A iní ľudia rečnili: „Aké nešťastie vás postihlo“. Neskôr však úrady začali mužov povolávať na vojnu a samozrejme muža, ktorý kríval na vojnu nezobrali. A iní ľudia rečnili: „Aké šťastie vás postihlo“.  A zase neskôr kôň jedného dňa ušiel. A iní ľudia rečnili: „Aké nešťastie vás postihlo“.

Život sa neposudzuje podľa vnímaného šťastia alebo utrpenia, ktoré vás v živote môže stretnúť alebo navštíviť. Život a bytie sú predovšetkým príležitosť. Príležitosť na vaše riešenia, ako naložíte so životom, aký mu dáte zmysel, ako obrátite i to, čo sa vám stane zlé, na príležitosť zlepšiť život. V samej podstate života nie problémy prinášajú problémy v živote, ale problémy prinášajú riešenia, ktorým odpovedajú ľudia na problémy, ktoré riešia. Nie to je najpodstatnejšie, čo sa vám stane v živote, ale ako zareagujete na to, čo sa vám stane.

Dávnejšie sa v USA stalo toto. Spýtali sa, nezávisle od seba, dvoch dospelých dvojčiat takúto otázku: „Prečo ste sa v živote stali tým, kým ste sa stali?“.

Odpovedali oddelene, ale každý odpovedal rovnako. Každý odpovedal: „A kým iným som sa mohol v živote stať, keď som zažil to, čo som zažil v svojom živote“.

Čo je na tom najzaujímavejšie je, že obidvaja dostali v živote rovnaké rodinné zázemie (vyrastali v rodine opilca a kriminálnika), dostali rovnaký genetický materiál (boli dvojčatá), dostali rovnakú výchovu a sociálne zabezpečenie, dostali rovnakú otázku na život, odpovedali rovnako na položenú otázku, ale život, ktorý zo seba vytvorili, kým sa stali v živote bol úplne odlišný.  Z jedného sa stal rovnaký kriminálnik. Z druhého sa stal úspešný človek, ktorý zachraňuje životy iných. Jeden rezignoval a to, čo zažil použil na výhovorku pre seba, na život (bytie) v úpadku, v kriminalite a opilstve – čiže v pekle. Druhý všetko, čo prežil obrátil na zlepšenie života (bytia) nielen svojho, ale aj iných – život sa pre neho stal vykúpením (spásou), ako pre neho, tak aj pre iných. Všimnite si to, to, čo ich odlišuje, je riešenie, ktorým odpovedajú na to, čo zažili, na život, na bytie, ako také.

Nepýtajte sa, prečo vám niečo zlé prichádza do života (taký život jednoducho je, prináša dobré, aj zlé), ale sústreďte sa na ale, na riešenie života, ktoré všetko, čo v živote zažijete, premieňa na príležitosť život zlepšiť k lepšiemu. Byť nositeľom riešenia, krásy, vykúpenia – nie nositeľom pekla, skazy, úpadku, nenávisti a úpadku. Ak dostaneš do života kyslý citrón, čo urobíš? Urobíš si z neho citronádu. Hovorí staré ľudové poučenie. (Inak u mňa sú citrón a cesnak kľúčové potraviny,.)

Napokon mi aj poznáme jednu z najpodstatnejších myšlienok 20 storočia, ktorej formulovaním a tvorcom bol Viktor Frankl, ktorá znie: „Napriek všetkému, čo vás v živote stretne, povedať životu a bytiu áno“. A mohli by sme dodať – a obrátiť to, čo v živote zažijete alebo vás stretne, v niečo lepšie a krajšie. Napríklad, ako Viktor Frankl, ktorý aj potom, ako prežil koncentrák nerezignoval na bytie človeka a snažil sa zlepšiť životy ľudí v psychologickej praxi. Dokonca vytvoril najpodstatnejšiu odpoveď človeka 20 storočia na svoje bytie vo svete.

A tu prichádzame k niečomu, čo takýmto prístupom k životu a bytiu u človeka môže vytvoriť niečo také, čo Aristoteles nazval „megalopsychos“ – veľkomyseľnosť. V ponímaní, ako taká veľká myseľ, alebo taká veľká duša, ktorá tak stelesňuje výnimočnosť, že dokáže obrátiť aj všetko zlé, čo sa mu stane na dobré pre život a bytie.

Dávnejšie sa ma raz spýtal jeden starší človek s chorobami, ktorého zrejme myšlienky na smrť priviedli k otázke: „Aké to bude po smrti? Mám sa toho obávať?“ Povedal som mu niečo v tom zmysle, aby sa skôr sústredil na tento život, svoj život a krásu v tomto živote, ktorý má v moci ešte okolo seba vytvárať. Že to je najpodstatnejšie. Pretože ja viem, že „megalopsychos“, človek veľkomyseľný, ktorý má dostatočnú veľkú myseľ a dostatočne veľkú dušu, aby obracal čokoľvek, čo sa mu stane na lepší, krajší život jeho, či iných, sa nemusí ničoho obávať ani v tomto živote, ani v hocijakom inom živote. „Megalopsychos“ je in vivo, in vitro, in situ  (in silico) – to je v každom prostredí, na každom mieste úspešné a užitočné. „Megalopsychos“ nie je len videri, je esse. Veľkomyseľnosť nie je len byť tak vnímaný, ako človek. (Čo robia napríklad sociálne siete.) Veľkomyseľnosť je najhlbšie žitie a prežívanie bytia, je aj naozaj byť človekom – byť esse. (Čo možno byť naozaj len v skutočnosti.)

V tom sa pripodobňuje život k zdolávaniu hôr a chodeniu po horách a v prírode. Chodenie po horách je najväčší šport, ktorý najviac pripodobňuje život a jeho bytie. V tom, ako riešite prekážky, ako sa vysporiadate so samým sebou, s okolím, s inými, to ako si budujete mentalitu, svoju myseľ, svoju dušu i telo na prekonávanie prekážok, ako poznávate cestu, okolie, a zároveň svoj zmysel na tejto ceste, v tom ako budujete svoj náhľad na tento zmysel vášho života na tejto horskej ceste je vlastne tá najväčšia kontemplácia o živote človeka na zemi a jeho zmysle. A nikdy sa vám nemôže stať, keď sa vrátite z tejto kontemplácie v horách a prírode, aby sa vám v živote, do ktorého sa vrátite myslelo alebo konalo horšie, lebo budujete istú dávku „megalopsychos“ – veľkomyseľnosti – vysporiadať sa so všetkým a obrátiť aj všetko zlé, čo sa vám stane na zlepšenie života, či bytia.

Čiže v prvom rade, ak chcete najlepšie zvládať život postavte sa k životu ako k príležitosti a kráse nadobudnúť „megolopsychos“ dostatočne veľkú myseľ a veľkú dušu, ktorá je pre vás, pre iných, ale aj pre miesto, v ktorom existujete požehnaním vykúpením a nie peklom a prekliatím.

Toto je základ. Ale v modernom súčasnom svete to ešte nestačí. Myslenie človeka je totiž niečo podobné ako cibuľa. Je to vrstva za vrstvou, ktoré navzájom súvisia a na seba vplývajú. To, s čím sa stretávate väčšinou v súčasnom svete, pod vplyvom najmä „bulvarizácie“ médií a neregulovaných sociálnych sieti, je len kritika. A na mieste, ktoré ponúka len kritiku, bulvár, či len zviditeľňovanie a reklamovanie neschopných a neznalých, danej praktickej stránky problému (vrátane neschopných politikov a neschopných inštitúcií) si len poškodíte myslenie. Nikdy si tam totiž nemôžete (už z podstaty veci, ako to tam funguje) nájsť riešenia na svoje problémy a svoj život. Myslenie nie je len kritika, myslenie je viac. Vždy rozmýšľate a hľadáte riešenie z viacerých rovín (vrstiev), tým vo vás môže vznikať aj viacero osôb – môžete uvažovať o riešení, ako vrstve z pracovného náhľadu, ako o vrstve z rodinného náhľadu, ako o vrstve z podnikateľského náhľadu, ako o vrstve z občianskeho náhľadu, ako o vrstve zo zážitkového náhľadu, ako o vrstve z politického náhľadu a mnoho ďalších vrstiev – možností je množstvo. A to ešte k tomu treba prirátať stred vášho myslenie, o čom sme hovorili vyššie, ako nahliadate na život a bytie vôbec, cez svoj životný prístup k samému životu a bytiu. To je v našom pripodobnení s cibuľou stred cibule, z ktorého vychádza a rastie všetko ostatné. K správnemu mysleniu a konaniu potrebujete vrstvy, náhľady na život, aj na ten každodenný a na riešenia v ňom, okrem mnohých vrstiev a náhľadov aj ten najlepší princíp, ktorý spája tieto viaceré vrstvy a tmelí ich do kompaktného celku, ktorý zveľaďuje život a vytvára tie najlepšie plody pre život.

V modernom svete je potrebné k „megalopsychos“, ktorá je pre vás i iných vykúpením,  ešte niečo, ešte nejaký princíp, ktorý stmeľuje a zjednocuje myslenie a konanie, aby sa z nich stali najlepšie možnosti pre váš život.

Čo to je?

Poďme na to, ako na životosprávu. (Životospráva je otázkou predovšetkým, čo nejesť, nepiť a čoho sa vyvarovať a až potom toho, čo jesť a čo piť.) Najprv vylúčme, čo, to nie je, a potom sa dostane i k tomu, čo to je, a čo je ešte potrebné.

Nie je, nie je potrebné k správnosti, treba sa tomu vyvarovať:

Neverím v poddanstvo a otroctvo – spoločnosť a miesto, kde sa praktizuje poddanstvo a otroctvo, tam sa znižuje úroveň ľudí na veci, ktoré sa môžu akokoľvek zle zničiť, či využiť a potom aj ako veci odhodiť.

Neverím vo feudalizmus a v šľachtu – v spoločnosť a miesto, kde sa ako princíp rozhodovanie používa nadradené právo privilegovanej vrstvy, či urodzenej vrstvy – a to nie podľa schopností tejto vrstvy, ale podľa moci, ktoré vlastnia tieto vrstvy alebo v modernej dobe podľa ich obrazu v spoločnosti, ktorý o sebe vytvárajú.

Neverím vo fašizmus a nacionalizmus – neverím v spoločnosť a miesto, kde vládne vrstva nadradenej rasy. Je to vrcholne neprirodzené a nebezpečné pre spoločnosť, úplne to rozvracia spoločnosť a ľudí – lebo to ide proti samej prirodzenosti usporiadania sveta a prírody. V prírode neexistuje niečo také, že vládne nadradená rasa medveďov – v prvom rade preto, že v prírode neexistuje niečo také, ako čistá rasa a v prírode neexistuje niečo také ako vláda bez schopností – medveď hoci by si aj myslel, že je nadradený nad ostatnými, ak by nemal schopnosti, tak nemá šancu obstáť v živote a prežiť v prírode. Fašizmus úplne rozvracia ľudskú osobu a vzájomnú spoluprácu a hodnoty spoločnosti na temné zníženie ničenia iných ľudí alebo iné štáty, podľa predstavy, že nadradenosť rasy, či národa môže všetkým a všetko nanútiť. Súčasne nacionalistické Rusko je toho jasnou ukážkou.

Neverím v komunizmus a socializmus – v prvom rade nie je medzi nimi rozdiel. A taktiež nemajú žiadnu oporu v prírode. Také niečo, ako rovnaká odmena za každú vykonanú prácu, ale prerozdeľovanie bohatstva, tovarov a služieb podľa toho, ako sa vopred určí, kto najviac potrebuje a kto najmenej potrebuje. Predstavte si takéto niečo v prírode. Medveď so svojimi najbližšími straníckymi komplicmi by vopred na začiatku leta určil, že kto dostane naviac rýb a kto dostane len jednu rybu týždenne, nehľadiac na to, kto má aké schopnosti a výsledky práce. To vždy a všade vedie ku kolapsu takej spoločnosti. To v prírode jednoducho neexistuje. V prírode má každý rovnaké príležitosti na uplatnenie svojich schopností a rovnaké možnosti na dosiahnutie výsledkov zo svojej práce. Ja osobne komunizmus a socializmus považujem za najväčšie svinstvo, aké mohol človek vymyslieť. Je úplne jasné, že takýto chybný systém časom vytvára privilegovanú stranícku vrstvu, ktorá zhromažďuje celkový kapitál a všetky ostatné vrstvy to vidia, ale nemôžu to meniť reformovať – čo vyúsťuje do revolúcie s požiadavkou na trhové hospodárstvo, ktoré dáva isté možnosti na uplatnenie schopností, podľa ponuky a dopytu. Práve preto sa prehnali svojho času väčšinou štátov v komunizme a socializme revolúcie, bolo to nevyhnutné a predpokladateľné. Spoločnosť môže fungovať jedine vtedy, ak sa kapitál prerozdeľuje na trhu, ktorý je riadený ponukou a dopytom. Z hľadiska vývoja k tomu muselo dôjsť, socialistické štáty v dvadsiatom storočí sa mohli jedine úplne rozpadnúť, alebo sa transformovať na trhové hospodárstvo a na kapitalistickú spoločnosť. A na tej transformácii sa museli, tieto štáty, na svojej ceste stretnúť i s dobou mafiánskeho štátu a gaunerského štátu, kde sa na kapitál vrhnú najmä jednotlivci, či skupiny cez korupciu, vplyv v politike, regulácie, vplyv na spravodlivosť,  atď., každý to vníma. Keďže aj Slovensko si tým prechádza, ako každý štát východnej Európy. Tak to je, žijeme v gaunerskom štáte, kde gauneri, politické napodobeniny strán, tmári, mafia, nefunkčná štátna správa a iné formy úpadku v spoločnosti sa priživujú na kapitalizme a majú väčšie práva a odmeny v rámci prerozdelenia štátneho bohatstva, ako ľudia, ktorí majú schopnosti, snažia sa žiť podľa práva a majú aj výsledky.

Neverím gaunerstvu a mafiánskemu štátu. Aké sú prezentované politikmi na Slovensku. Ľuďom je podsúvaný len akýsi plagiát života, plný manipulácie a propagačných sloganov. V podstate je tento plagiát vlastne nefunkčný a neefektívny štát. Náš štát je ako nejaký úpadkový príbeh z nejakej knihy Petra Pišťaneka a nič lepšie nevystihuje úroveň našej spoločnosti a nášho štátu, ako pojem, ktorý Pišťanek zaviedol do literatúry – „kľukojeb“. Taká je žiaľ realita. Treba sa postaviť pred radikálnu pravdu, čo sa týka úrovne nášho štátu a spoločnosti.

Neverím v plutokraciu (spoločnosti, kde je hlavný a najpodstatnejší cieľ najvyššie postavenie a najvyššie bohatstvo), neverím v nepotizmus (spoločnosť, kde sa rozhoduje na základe toho, kto do akej rodiny patrí), neverím v oligarchiu a rodinkárstvo, neverím v gerontokraciu a jej odnoží (spoločnosť, kde sa riadi podľa toho, ako to preferujú skupiny ľudí podľa veku).

Neverím v humanizmus – učenie, že všetko je pre človeka a človek je mierou všetkých vecí, podľa ľubovôle jeho pocitov a názorov a vnemov. Občania, tento svet, vesmír a Zem tu boli dávno pred človekom a nebudú mať problém s tým, ak tu človek vytvorí neobývateľné miesto. Hej, hej ľudia môžu štekať o humanizme, ale vesmír si pôjde ďalej svojou cestou, či už s ľuďmi, alebo bez ľudí. Je preto aj najvyšší čas stimulovať ľudí k ochrane krásy miesta, v ktorom žije. Humanizmu ani zďaleka nie je taká dobrá filozofia, ako sa hlása.

A neverím ani v socialistický kapitalizmus, kde kapitál ovláda a rozdeľuje socialistická strana, alebo oligarchia. Socialistický kapitalizmus je najväčšou hrozbou súčasnosti. Pretože štáty, v ktorých sa uplatňuje, majú veľkú moc a vplyv, znásobený aj médiami a sociálnymi sieťami. To sú štáty Ruska a Číny. Socialistický kapitalizmus so silnými prejavmi ešte aj nacionalizmu má na svedomí tie najhoršie zločiny dneška, či už zotročovaním, alebo manipulovaním vlastných obyvateľov, alebo presadzovaním chybného systému pre spoločnosť a násilným presadzovaním tohto zvráteného systému do okolitých štátov. Okrem toho ešte vypustením Čínskeho vírusu, spôsobil socialistický kapitalizmus  jednu z najhorších celosvetových pohrôm ľudstva moderných dejín. A chybný je aj prístup tohto režimu k objasneniu vzniku Čínskeho vírusu. Tým, že zatajuje a manipuluje s informáciami o vzniku Čínskeho vírusu nielen zahmlieva fakt, že zvieratá, ktoré sa používali na biologický výskum, boli predávané na trhovisku pre ľudí, ale aj vzbudzuje podozrenia o aký vlastne biologický výskum išlo? Armádny, či medicínsky? Nikdy by respiračný Čínsky vírus nemohol, tak rýchlo zmutovať, za dva roky, že by dokázal obísť imunitu, čo, že vraj nové mutácie dokážu. Tam je silné podozrenie na zodpovednosť Číny na vzniku vírusu. Vie sa predsa veľmi dobre, že v Číne sa robia biologické experimenty na ľuďoch, označených, ako nepriateľov režimu, alebo čínskej socialistickej národnosti. Rusko a Čína by mali byť ekonomicky izolované od zvyšku sveta, čím skôr, tým lepšie. Nie sú to až také silné štáty a ekonomiky, ako sa javia. Živia ich v podstate len obchodné vzťahy so západom. Ak príde k prerušeniu ekonomických vzťahov so Západom, tak sa časom tieto štáty rozpadnú, keďže im chýba vo vnútri štátu princíp neustáleho sa zlepšovania. Priživujú sa jedine na tom, ako parazitujú z obchodu so Západom, takisto je potrebné zmraziť Ruský a Čínsky kapitál na Západe. A Západ by to mal urobiť skôr, ako Putin napadne Ukrajinu. Čo Putin určite v pláne má. Putin je priehľadný kalkulátor. Veď už teraz vedie vojnu s Ukrajinou, za účelom destabilizácie Ukrajiny, destabilizácie Západného sveta, vydierania, schválenia a zväčšenia obchodu a kapitálu zo Západu do Ruska. Navyše socialistický kapitalizmus v Rusku a Číne robí niečo, k čomu sa ešte žiadny režim neodvážil – a to reality šou dopadov svojho socialistického kapitalizmu. Ako je napríklad znásilnenie športovkyne, najprv jej tela, potom jej duše a myslenia za výrazného sledovania celého sveta a najmä športovej obce, alebo také sledovanie reality šou s Navaľnyjm, ako sa o neho režim v Rusku stará o jeho nápravu. Západ by si mal dobre uvedomiť a zapamätať, že na Čínu a Rusko a ich skorumpované ideologické systému môže platiť jedine hrubá ekonomická sila a ekonomická izolácia – izolácia toho, na čom sa priživuje ich socializmus, na kapitalizme.

Kapitalizmus a demokracia sú potrebné v dobre spravovanej spoločnosti. Regulovaný kapitalizmus (na základe trhového hospodárstva) zabezpečuje základnú obehovú sústavu spoločnosti. Demokracia je najlepšia cesta k tomu, aby sa spoločnosť obnovovala výberom najlepších ľudí do vedenia štátu. Má svoje chyby, lebo demokracia je založená na preferenciách, ktoré udeľujú občania, ktorí môžu byť ovplyvnení pri udeľovaní svojich preferencii všetkým možným – od sociálnych sieti až po svoj pocit. To je však už úloha štátu – udržať zákonnú voľbu občanov. Každopádne demokracia je najlepší spôsob, ako sa má občianska spoločnosť mierovo obmieňať na neustále lepšiu formu vlády. No ale kapitalizmus a demokracia pre svet a spoločnosť nestačia. A doba to jasne ukazuje.

Najlepší životný princíp, ktorý by si mal človek a spoločnosti začať budovať je racionálne myslenie, racionálne konanie a meritokratický prístup k životu a spoločnosti.

Predovšetkým je dosť klamlivé tvrdenie, že rozvinuté západné štáty boli a sú racionálne a meritokratické. Neboli a nie sú.

V USA (mimochodom stále najvyspelejšia demokracia) prevláda topokratický kapitalizmus zmiešaný s technokratizmom (technokratizmus je uplatňovanie pravidiel, aby bolo všetko správne po technicko-odbornej stránke – funkčná, účelová a schopnostná stránka sú druhoradé, topokracia je moc a bohatstvo dosahované a rozdeľované na základe toho, kto má, aké postavenie, pozíciu alebo kariérne miesto).

Vo Veľkej Británii prevláda šľachtický kapitalizmus takisto miešaný s technokratizmom. (Šľachtický kapitalizmus je moc a bohatstvo dosahované a rozdeľované na základe toho, kto má aké privilégiá, tituly, pozície, postavenie, príslušnosť k politickej skupine, kariérne miesto.)

EU je vystavaná na technokratizme. A nestačí to.

Je potrebné na kapitalizme a demokracii vystavať racionálne myslenie, racionálne konanie a najmä meritokratický prístup riadenia spoločnosti. Stimulovať racionálne konanie zlepšujúce život jednotlivca i celej spoločnosti, ako aj stimulovať odmeňovanie na základe dosiahnutých schopností s konkrétnymi výstupmi a výsledkami.  Je to najlepšia cesta k posunu jednotlivcov i celej spoločnosti o level na vyššiu úroveň. Na to je ale v spoločnosti potrebný fungujúci vzdelávací systém, fungujúci zdravotný systém, fungujúci regionálny rozvoj, fungujúci sociálny systém fungujúci právny a spravodlivý systém, a aj rovnako dôležitú vysokú úroveň znalostnej a schopnostnej štátom šírenej znalostnej a schopnostnej kultúry – všetko to, čo napríklad momentálne Slovensko nemá.

Čo teda s tým? Ako na to? Hneď k tomu prídeme, ale najprv ešte niekoľko podstatných a kľúčových vysvetlení ohľadom racionality. Na racionalite je v našich predstavách, vinou chybného vývoja filozofie na západe, chybné skreslenie, že ide o niečo, čo súvisí len s rozumom a logikou. Je to poľutovaniahodné klamlivé videnie, na ktorom stroskotala väčšina západných mysliteľských a filozofických škôl a tým aj mnoho ľudských príbehov. Celý tento problém začal René Descartesom, ktorý na tú dobu urobil niečo veľmi dobré, keď spojil racionalitu čisto s rozumom a logikou, aby tak pozdvihol rozum od doby, keď sa zvýrazňovali dogmy, povery, mýty, či tmárstvo. Problém nastal potom, keď ďalší myslitelia a filozofi vychádzali z definície racionalizmu, ktorú nastolil Descartes a nie z definície racionality, ktorá bola známa v staroveku. Aristoteles formuloval racionalitu ako „sophrosyne“ – čo v sebe zahrňovalo prezieravosť, sebaovládanie, zdržanlivosť, striedmosť, nezávislosť, sporivosť a rozumnosť. Racionalita v sebe zahŕňa oveľa viac, ako vás učili v školách, a to najmä preto, že racionalita sa okrem myslenia nutne prejavuje aj horeuvedeným konaním prezieravosti, sebaovládaním, zdržanlivosťou, striedmosťou, nezávislosťou, sporivosťou a rozumnosťou. A racionalitu (sophrosyne) zaraďovali spolu s múdrosťou ku kardinálnej vlastnosti potrebnej na kvalitný život a vôbec na prežitie človeka. Takáto „sophrosyné“ – racionalita je hlboko zakorenená v celej štruktúre prírody a vesmíru. A je kľúčom k najlepšiemu mysleniu a konaniu pre život.

Ako sa teda dostať k racionálnemu mysleniu a racionálnemu konaniu a k meritokratickému prístupu k životu jednotlivca, či spoločnosti na mieste a v čase, v ktorom nie je k tomu žiadna podpora zo strany politikov, inštitúcií, médií alebo štátu? To skôr začne v pekle mrznúť a skôr začnú čerti nosiť snehule, ako by slovenskí politici a inštitúcie niečo súdne urobili. Otázka ako zmeniť tento stav mi pripomína jednu udalosť z jesene tohto roka, ktorú som zažil v Tichej doline, keď ma zastihla skorá jesenná tma v ústí Tichej doliny a ja som sa ocitol s kolobežkou v čiernej tme, bez fungujúcich svetiel, len s hviezdami nad hlavou. Ako prejsť takú cestu. Čo by ste urobili? Ja som to vyhodnotil okamžite. Ako prejsť takú cestu? Jednoducho sa spustiť. Nič podobné som nikdy nezažil, akoby ste si zavreli oči a spustili sa divočinou. Všade tma, okolo divočina, nad hlavou celé obrazce hviezd. Pustil som sa. A spieval si pesničku:

The Impossible Dream

Snívať nesplniteľný sen

To dream the impossible dream

Bojovať s neporaziteľným nepriateľom

To fight the unbeatable foe

Znášať neznesiteľný smútok

To bear with unbearable sorrow

(Doteraz neviem, ako som sa z tej doliny skotúľal, ale stálo to za to.)

Sú chvíle a časy, keď jedinou možnosťou je, jednoducho sa do toho pustiť.

Vidím to tak, že ak chceme žiť na mieste, v ktorom rozhodujú schopnosti, znalosti, kompetencie a meritokratický prístup k životu, tak sa v súčasnom svete nedá spoliehať na niekoho, kto by to mal robiť v najväčšej miere Politici, štát a štátne inštitúcie to nie sú schopní ani len pochopiť. Treba sa do toho jednoducho pustiť.

Preto v krátkom čase vznikne projekt Mackov Kredenc – Znalostné Centrum. Bude vyhlásená zbierka, kampaň na základné sfunkčnenie tohto projektu. Už teraz hovorím, že každý jednotlivec, ako aj spoločnosť tam budú môcť nájsť svoje zlepšenie (ak budú pravda chcieť). Už teraz sa môžete pripojiť a podporiť jeho vznik, za svoju podporu môžete dostať aj rôzne odmeny, ktoré vám budú k úžitku. Tiež sa môžete prihlásiť na spoluprácu s ním.

Čo bude mať za hlavný cieľ Mackov Kredenc – Znalostné Centrum?

Bude chcieť založiť miesto (portál s podpornými službami), ktoré bude zhromažďovať kľúčové informácie, znalosti, schopnosti a bude napomáhať jednotlivcom, ako aj spoločnostiam, uplatňovať naučené znalosti a schopnosti v praxi – a to v rôznych oblastiach, a tým vytvárať spoločenské vzťahy, založené na znalostnom a funkčnom meritokratickom kapitále, ktorý vytvára najlepšie predpoklady na skvalitňovaní života.

Prečo tento projekt /Mackov Kredenc – Znalostná Centrum/ vôbec vzniká? Čo je podstatou tohto projektu?

Občania nedostávajú informácie, znalosti a schopnosti, potrebné pre kvalitne spravovaný a funkčný život. Dostáva sa im len akéhosi „plagiátu života“, na ktorom sú len útržky senzácií, propagandy ideálov, propagačných úryvkov, politických reklám, marketingových kampaní, obranných polemík, či skreslenej manipulácie, čo má byť pre nich výhodné.

Taká spoločnosť nevytvára podmienky pre kvalitný život, založený na racionálnom myslení a konaní, cez ktoré sa získavajú znalosti, schopnosti a kompetencie, potrebné pre život.

Mackov Kredenc – Znalostné Centrum bude znalostné miesto, kde sa bude prezentovať a preferovať kompetentnosť, schopnosti, racionálne myslenie, racionálne konanie na skvalitnenie a rozvoj života jednotlivcov, spoločností, občanov, fyzických osôb, či právnických osôb. Mackov kredenc bude znalostný portál:

• pre tých, ktorí hľadajú znalosti a skúsenosti, ako zlepšiť svoj život, svoju prácu, svoje rozhodovanie a zameranie,

• pre tých, ktorí hľadajú, ako skvalitniť život, ako nadobudnúť lepšie schopnosti, ako si uchovať zdravie, ako jednať s inštitúciami, ako zlepšiť svoje podnikanie, ako lepšie zhodnotiť svoje podnikanie, ako zlepšiť prúdenie kapitálu, ako si uplatňovať a vymáhať si svoje práva, ako sa uplatniť v súčasnom svete,

• pre tých, ktorí majú záujem o racionálne myslenie a racionálne konanie a ich uplatnenie pre kvalitnejší život, spoločnosť, svet – na miestach, v ktorých žijú,

• pre tých, ktorí majú záujem o kvalitné podporné služby, čo sa týka tvorby znalostí, schopností a kompetencií.

Mackov Kredenc – Znalostné Centrum v prvom rade vytvorí znalostný portál s podpornými službami (ako sú napríklad: komentáre, blogy, eseje, analýzy, rozhovory, podcasty, hry, knihy, filmy a mnoho ďalšieho).

Mackov Kredenc – Znalostné centrum a jeho znalostný portál zhromaždí nielen znalosti, kompetentnosť, schopnosti pre lepší život, nielen podnieti vznik a tvorbu funkčne konajúcej meritokracie, Mackov Kredenc – Znalostné centrum a jeho znalostný portál sa stane miestom a vládou najschopnejších. (Viac o tom prečo dostal taký názov, prečo sa tak často objavuje v ňom príroda a jej racionalita, prečo je podstatné, aby ste podporili jeho vznik, kto je za jeho poslaním, či aký úžitok môžete z neho mať, ako môžete prispieť, pripojiť sa na tento projekt a ako ho podporiť sa dozviete v krátkom čase.)

Aký bude hlavný prínos Mackovho Kredenca – Znalostného Centra?

V súčasnosti sa každý občan, ako aj každá spoločnosť ocitli na mieste, na ktorom im nie je umožnené nadobúdať a zveľaďovať znalosti, schopnosti a kompetencie na vytváranie kvalitnejších životov a kvalitnejšej spoločnosti. Žijeme v nezdravej spoločnosti, kde je preferovaná zaostalosť, slabomyseľnosť a chorobomyseľnosť. Štát, štátne inštitúcie, mediálny svet, ako aj internetový svet podporujú spôsoby myslenia, ktoré neumožňujú vidieť, tvoriť, zdieľať, či vymieňať si znalosti, schopnosti a kompetencie, ktoré sú potrebné a zároveň nevyhnutné pre budovanie kvalitnej, kompetentnej, zdravej, znalostnej spoločnosti.

Znalosti, kompetencie a schopnosti sú najdôležitejšie produkty bohatstva daného štátu – lebo podľa nich sa v danom štáte žije.

Znalostný portál sa stane miestom znalostí, schopností, kompetencií, potrebných pre život jednotlivcov i spoločností. Zároveň sa stane nielen miestom racionálneho myslenia, ale aj miestom racionálneho konania, kde nájdete zastúpenie a vierohodnosť pri riešeniach svojich problémov. Ste predsa tam, kde vás dovedie vaše myslenie, kompetencie, schopnosti alebo vaše učenie sa v niečom. Život človek a spoločností je závislý od zvoleného myslenia a od zvoleného konania.

Znalostný portál umožní ľuďom na základe znalostí, schopností a kompetencií nielen zlepšiť myslenie, ale aj zlepšiť svoj život, prácu, inštitúcie, voľný čas, zdravie, spoločnosť, štát, svet. Znalosti, schopnosti a kompetencie jednotlivca, či spoločností sú totiž najdôležitejšie produkty každého štátu. A znalostný portál nebude preferovať, tvoriť a šíriť znalosti, schopnosti a kompetencie na základe bulváru, sledovanosti, či populárnosti, ale na základe funkčnosti, úžitku a výhodnosti. Racionálne myslenie a racionálne konanie totiž znamenajú predovšetkým nedostať sa do systémového, či systematického krachu jednotlivcov alebo spoločností, v akom sa momentálne všetci ocitli.

Znalostný portál bude tvoriť, podporovať a šíriť systematické skvalitňovanie a zveľaďovanie funkčného i užitočného života jednotlivcov i spoločností. Nielen zhromaždí znalostné bohatstvo, ale bude aj budovať spoločenské vzťahy, zakladané na znalostiach, schopnostiach a kompetenciách a tým bude vytvárať „celospoločenský znalostný ekosystém“. Tým vlastne vytvorí – funkčne konajúci meritokratický kapitál. A tak a jedine tak sa zo spoločenskej zmluvy – akým je kapitalizmus a demokracia – vytvorí ekosystém – navzájom sa fungujúci a prosperujúci celok pre život jednotlivcov i spoločností.

Dnes – 24.12.2021 – /Mackov Kredenc – Znalostné Centrum/ si stanovilo ciele. A hneď zajtra /Mackov Kredenc – Znalostné Centrum/ začne s napĺňaním cieľov a realizácie celého projektu.

Doba je nemilosrdná. Nastal čas. A je najlepšie, a zároveň je aj nevyhnutné, schopnosťami, znalosťami a kompetenciami zachraňovať svet, aj keby vám pri tom mali dolámať krídla.

Stojí to za to.

https://www.facebook.com/mackov.kredenc/videos/589741135741534