Som pamätníkom socializmu. Môžem sa síce spoliehať iba na pamäť dieťaťa, no napriek tomu patrím k poslednej generácii, ktorá ešte stihla zažiť pokus režimu o indoktrináciu prostredníctvom ideológie, rituálov a mýtov sovietskeho systému. V období normalizácie boli každému československému pionierovi  v rámci propagandy prezentované akési dejiny pokroku, ktorým dominovali najmä dva revolučné medzníky, a to boľševická Veľká októbrová socialistická revolúcia (1917) a potom československý Víťazný február (1948).

V oboch prípadoch bol však masám, deťom a mládeži nevynímajúc, ponúkaný už iba mytologicko-propagandistický vývar predmetných udalostí, zbavený nánosov krvi a násilia, pričom obidve udalosti boli prezentované ako svetlé počiatky svetových a štátnych dejín. Komunistická, či už sovietska alebo domáca historiografia sa z ideologických dôvodov samozrejme nesnažila objasniť komplexnú a objektívnu pravdu o týchto dejinných udalostiach, pričom jej prominenti sa nedokázali názorovo zjednotiť dokonca ani v otázke datovania konca októbrovej revolúcie.

Po páde komunistických režimov a otvorení archívov sme sa možno dopracovali k objektívnej pravde, napriek tomu sa však otvárajú stále nové historické kontexty, determinované aj pohľadom zvonka, a to najmä od nezainteresovaných bádateľov s výhodou historicko-geografického odstupu. Jedným z nich je aj britský historik Orlando Figes (1959), špecializujúci sa na moderné ruské dejiny, autor siedmich kníh preložených do takmer tridsiatich jazykov.

Prvým prekladom Figesovej knihy do slovenčiny je však až jeho monografia Revolučné Rusko 1891 – 1991, ktorá je zaujímavou syntézou o sovietskom totalitnom systéme. Figesov pohľad je novátorský aj v tom, že na ruskú socialistickú revolúciu nenazerá ako na jednotlivú a konkrétnu udalosť, ale vníma ju ako storočný cyklus násilia a honby za utopickými snami.

Zatiaľ čo iní historici sa vždy zameriavali iba na bezprostredné príčiny VOSR (1917) a jej záver spájali s koncom občianskej vojny (1921), alebo porážkou Trockého opozície (1927), či dokonca až tzv. Veľkým terorom (1937-38), Figes jej začiatok datuje do hladomorom sužovaného roku 1891, pričom storočný revolučný proces podľa neho zhasol až kolapsom ZSSR v roku 1991.

Autor delí túto storočnicu do troch základných fáz, ktoré v knihe pokrýva 20 kapitol. Prvá fáza zodpovedá dĺžke života starých boľševikov s Leninom na čele, z ktorých väčšina sa narodila v 70. a 80. rokoch 19. storočia a ak neumreli do rozpútania Veľkého teroru, padli mu väčšinou za obeť. Napriek tomu práve títo boľševici prišli s revolučnou a násilnou deštrukciou všetkého starého.

Po víťaznej občianskej vojne sa z krvavého a bratovražedného bojiska vydali na cestu budovania novej spoločnosti, no nakoniec ich zožrala vlastná revolúcia, akási „revolúcia zhora“, ktorú paradoxne reprezentovala stalinistická generácia pochádzajúca z nižších tried.

Táto druhá fáza revolúcie sa podľa Figesa začala budovateľskou päťročnicou 1928-32, ktorá bola mobilizačným faktorom celého nového pokolenia sfanatizovaných nadšencov a Stalinových prívržencov, ktorí aj vďaka jeho čistkám postupne zaujali miesta niekdajšej elity. Bolo to obdobie násilnej kolektivizácie a dynamickej industrializácie, ktorej výsledkom bol na jednej strane sociálny holokaust, na druhej strane zrod veľmoci s utvrdenou legitimitou, víťazstvom v druhej svetovej vojne.

Tretiu fázu podľa Figesa spustil Chruščovov prejav odhaľujúci kult osobnosti a demaskujúci Stalina ako zločinca. Podľa britského historika bol práve toto začiatok konca, pretože nasledujúcich 30 rokov boli sovietske komunistické špičky rozdelené najmä v otázke, nakoľko možno stavať na Stalinovom dedičstve. Hlavným cieľom sa stala snaha udržať vieru verejnosti v komunistický pokrok, a to v situácii, keď sa aj samotná októbrová revolúcia menila na čoraz viac vzdialenejšiu dejinnú udalosť.

Udalosť, ktorá stála za zrodom novej ideológie, bola paradoxne jednou z najdeformovanejších epizód ľudských dejín. Všeobecné vnímanie boľševického povstania ako akéhosi hrdinského zápasu revolučných más sa totižto zakladá viac na mytológii, ako na historických faktoch. VOSR, ako ju poznali nielen v ZSSR, ale aj v celom socialistickom tábore, v skutočnosti predstavovala akciu takých malých rozmerov, že významná väčšina obyvateľov Petrohradu ju ani nezaregistrovala.

Figes dokonca uvádza, že legendárne dobytie Zimného paláca pripomínalo skôr zatknutie v dome podozrivej osoby, a že samotná akcia zanechala na paláci menej škôd, než nakrúcanie propagandistického filmu o tejto udalosti z roku 1927, ktorého režisérom bol tiež legendárny Sergej Ejzenštejn. Napriek svojej pôvodne okrajovej bezvýznamnosti sa však 25. október 1917 nadlho stal pre veľkú časť sveta začiatkom akéhosi nového letopočtu a zrodom politickej filozofie a mocenskej politiky zároveň.

Autor brilantne popisuje príčiny, politické mechanizmy a propagandistické procesy, vedúce k vzniku tejto novej ideológie, v prípade ktorej sa nad jej morálnou povahou musíme ešte aj dnes (resp. práve dnes) zamýšľať spôsobom, ktorý bol v minulosti vyhradený skôr skúmaniu nacizmu. Veľmi by som si prial, aby po tejto a podobných knihách siahla nielen dnešná facebooková mladá generácia, ale aj všetci tí, ktorým imponuje súčasný líder Ruska, pripomínajúci im revolučnosť Lenina, či tvrdohlavosť  Stalina.

Nepoznajúc pravé pohnútky týchto ľudí (aj u nás doma), som často prekvapený paradoxmi, ktoré vyvolávajú ich sympatie k všetkému sovietskemu a putinovskému zároveň. Už len samotný nekritický obdiv, spojený s predstavou toho „najlepšieho“ z obdobia ZSSR v kombinácii s projekciou ruského prezidenta do štátnika s cárskym majestátom, je hrubým prejavom neznalosti histórie, pretože ešte aj tí negramotní ruskí mužíci začiatkom 20. storočia pochopili, že tragédiou cárskeho Ruska bolo samoderžavie a nevoľníctvo.

 

Orlando Figes: Revolučné Rusko 1891 – 1991, Vydavateľstvo: Premedia, 2015, Preklad: Igor Slobodník