Viac kultúr = bohatší život

Narodila som sa a vyrastala na Hornej Nitre, kde práve kvôli napätým politickým vzťahom medzi Slovákmi a slovenskými Maďarmi bolo moje maďarské priezvisko vždy tak trochu exotické. Ale aj urážlivé pre “pravých” Slovákov. To je pravdepodobne dôvod pre ktorý som nikdy skutočne neprebádala svoj dvojkultúrny pôvod. Ale história sa opakuje a život v zahraničí ponúka možnosti ako umožniť našim deťom preskúmať ten ich dvojkultúrny pôvod.

Musím sa priznať, že zbožňujem Maďarsko. Nehovorím o politike, ktorá je čím ďalej – tým viac absurdná, ale hovorím o Maďarsku – o ľuďoch, histórii, víne a kuchyni :) Budapešť je jedno z mojich najobľúbenejších miest v Európe. Aj počas komunizmu mi Maďari a Maďarky pripadali štýloví. Všetko trošku “západniarske” sa dalo s trochou šťastia kúpiť na trhu v Budapešti. Maďari a Maďarky sú podľa mňa jedni z najatraktívnejších ľudí na svete. A tá plnokrvnosť, vášeň a temperament tak nejako vyrastajú z bohatej histórie, dobrého vína a pikantných jedál.

Vždy som ľutovala, že som sa nenaučila jazyk. Aj keď nadávať viem celkom slušne. Môj dedko bol silný astmatik a vždy ako stúpal hore po schodoch, počuli sme už len: “Kuťafás”, alebo iné šťavnaté maďarské slová.

Pravdou ale je, že byť Maďarom bolo (a pravdepodobne ešte stále je) vnímané medzi Slovákmi ako čosi menej, čosi negatívne. Moji starí rodičia boli nútené presídlení po prijatí Benešových dekrétov, ale nikdy nazatratili svoju slovenskú identitu. Pretože boli slovenskí Maďari. Nie Slováci, ani Maďari. Ale ľudia oboch kultúrnych identít. Po tom, čo sa presťahovali naspäť do vtedajšieho Československa sa môj dedko zamestnal ako baník v okolí Prievidze a starká zostala v domácnosti. So svojími maďarskými príbuznými, ktorí žili na južnom Slovensku som sa stýkala málo. Vlastne len na svadbách a pohreboch. Ťažko som s nimi mohla nadviazať kontakt práve kvôli jazykovej bariére. Keď som sa raz pýtala rodičov, prečo sa neučím po maďarsky, odpoveď bola niečo v duchu, že na čo mi to bude.

Moja vlastná maďarská identita bola potlačená. Nikdy sme o tom v rodine nehovorili a ako vášne proti maďarskej minorite rástli (hlavne v 90.-tych rokoch), tak sme podľa mňa o tom nehovorili aj z dôvodu aby bol tak nejak kľud a nevzbudzovali sme príliš veľa pozornosti. Stačilo už len to, že naše priezvisko nevedel nikdy nikto poriadne prečítať a nie to sa ešte hlásiť k maďarskej kultúre a národnosti.

Moje deti vyrastajú taktiež v dvoch kultúrach. Sú Slováci? Sú Fíni? Mne to pripradá, že budú aj – aj. Len možno nebudú dosť slovenskí pre Slovákov a ani dosť fínski pre Fínov. A pretože stále cítim, že môj kultúrny pôvod mi bol odopretý, nechcem aby sa to isté stalo mojim deťom. Ale situácia je aj vo Fínsku presne taká istá ako na Slovensku: mať odlišný kultúrny pôvod nie je vnímané ako niečo vzácne, čo si treba pestovať a preskúmavať to. Samozrejme, že všetci chceme zapadnúť. Pre deti to snáď platí dvojnásobne. Poznám rodiny, ktoré vôbec nechcú aby ich deti používali ich materinský jazyk. Poznám rodiny, kde deti samy nechcú aby rodičia na verejnosti na nich hovorili ich materinským jazykom. A poznám aj rodiny, ktoré si svoju viac kultúrnosť cenia a snažia sa v tomto smere podporovať aj svoje deti.

Naše deti asi budú stále oslavovať nezávislosť Fínska, ktorá je 6.12. A nie tú slovenskú, 1.1. Pravdepodobne budú vedieť oveľa viac z histórie Fínska ako Slovenska, ale to je v poriadku. Naša zodpovednosť je v tom byť k dispozícii ak prídu otázky, alebo ak nastane vhodná príležitosť. A tiež v tom, nepredstierať že sme niečo, čo nie sme. Pretože pre nás, dospelých, je už neskoro stať sa Fínmi.

Či chceme alebo nie, náš kultúrny pôvod formuje kým sme a je dobré to neignorovať. Zmeškali by sme tak možnosť poriadne náš kultúrny pôvod preskúmať a prijať ho ako časť našej identity a osobnosti. Stále verím, že byť súčasťou viacerých kultúr obohacuje náš život. A ak sa vieme s ladnosťou pohybovať medzi týmito kultúrami prináša to veľa nám aj tým, ktorí sú okolo nás…