Denník N

Zo spomienok na Oxford: Najmilší 75-ročný Škót v celom Oxforde

Už som doma na Slovensku. Po náročnom prvom trimestri mám teraz konečne čas na chvíľu sa zastaviť a spracovať všetko to, čo som zažila za posledné mesiace. Každý deň mi prichádza na um nejaký zaujímavý zážitok alebo pekná skúsenosť na ktoré som v zaneprázdnenosti môjho štúdia takmer zabudla. No a liekom na zabúdanie je písanie.

Bol začiatok semestra a ja som pracovala na jednom z mojich prvých zadaní. Mala som vyriešiť asi 12 štatistických úloh a odoslať ich môjmu tútorovi pred naším úvodným stretnutím. V rámci odpovedí na otázky som musela rysovať asi 6 grafov. Tak som sa rozhodla, že ich všetky spravím v Exceli. Aj som tak spravila. Pár dní po odoslaní mojich riešení som dostala takýto mail:  Dear Pauline, Thanks for sending exercises promptly. You seem to be good at drawing graphs by Computer.“ (Milá Paulíne, ďakujem za rýchle zaslanie cvičení. Zdá sa, že si dobrá v rysovaní grafov na počítači.)

Ako sa ukázalo na našom prvom stretnutí, William, môj tútor štatistiky, má 75 rokov. Technológie nie sú jeho silnou stránkou. Excel používať nevie a všetko si vždy tlačí, lebo sa mu lepšie pracuje s papierom. Zato je to ale jeden z najmilších ľudí, ktorých som v Oxforde stretla. Vidno, že učenie matematiky je jeho pravá vášeň. Každý štvrtok 13 hodín cestuje vlakom zo Škótska, len aby s nami mohol mať v piatok tutoriál. Takéto veľké odhodlanie naozaj obdivujem.

Na svoju pozíciu učiteľa na Oxforde je William patrične hrdý.  Ako nám sám svojim škótskym prízvukom povedal: „Už učím takmer 50 rokov na rôznych univerzitách a môžem povedať, že táto je z nich najlepšia.“ Mali ste vidieť jeho nadšenie z toho, že zo štvrtka na piatok môže bývať v jednom z historických collegov, kde mu udelili členstvo.

William sa nás na každom stretnutí pýta, ako sa máme. Hneď sa napríklad zaujímal o to, ako sa mi páči v Anglicku. Túto otázku som dostala od mnohých ľudí v rámci príslovečného anglického small talku. Na Williamovom spôsobe pýtania sa ale bolo niečo iné. Takmer to znelo, ako keby vravel: „Ja som tu tiež cudzinec. Kľudne mi povedz, čo sa ti nepáči.“  Ani si nepamätám, čo som odpovedala, ale viem, že Williamova empatickosť mi v ten deň zlepšila náladu.

William sa už od začiatku semestra snaží naučiť naše mená. Na tomto tutoriáli je nás šesť. Ak mám byť úprimná, sama si ešte poriadne nepamätám kto je kto, lebo sa nevidíme veľmi často. Moje meno si ale William zapamätal. Asi preto, že nie je tradičné anglické. Doteraz si pamätám jeho reakciu, keď som sa mu predstavila.  Takmer neveriacim hlasom sa ma spýtal: „Are you really an Italian?“ (Si skutočne Talianka?) Akokeby Taliani patrili k nejakému ohrozenému druhu rastlín. Tak som mu pekne vysvetlila, že som zo Slovenska a že Slovensko je taká malá krajina v strednej Európe.  Doteraz sa vždy zasmejem, keď si na tom spomeniem.

Najveselší ale bol náš posledný tutoriál, ktorý prebiehal online. William s nami komunikoval cez svoj iPad. Tento iPad vždy nosí so sebou, ale toto bol prvý krát, čo som ho videla používať ho. Podľa toho, že iPad je ružový usudzujem, že ho má od niekoho požičaný. William mal na tomto iPade nejako tak nastavenú kameru, že sa pohla vždy, keď sa pohol on. Čiže bol stále v strede obrazu. William sa ale hýbal stále, lebo rýchlosťou blesku písal príklady kriedou na tabulu. No a kamera sa hýbala s ním, takže obraz pred očami nám stále tancoval a veľa sme toho nevideli. William sa to snažil nejako opraviť, ale nešlo mu to. Tak sme sa presunuli do spôsobu učenia v ktorom William  sedel, ani sa nepohol a pýtal sa nás otázky.

Musím povedať, že William je veľmi dobrý učiteľ. Stále si overuje, či všetko rozumieme a má pre nás vždy pripravené jeho vlastné príklady. Taktiež nám dáva detailné komentáre na naše riešenia zadaní, ktoré mu posielame pred tutoriálmi. Samozrejme, tieto komentáre nám vždy odovzdáva ručne napísané na papieri.  Už som si zvykla, že aj ja mu odosielam všetko ručne napísané a naskenované. No a keď ide o grafy, nuž, tak tie tiež rysujem ručne. Aspoň si trochu precvičím jemnú motoriku.

Teraz najčítanejšie

Paulína Vicenová

Vďaka štedrým Slovákom, ktorí podporujú mojú verejnú zbierku môžem už druhý rok študovať biomedicínu na Oxfordskej Univerzite.  Cez tento blog  postupne dokumentujem môj študentský život na jednej z najlepších univerzít sveta. Aj takýmto spôsobom chcem zostať v kontakte s mojimi podporovateľmi a ukázať im, ako sú ich finančné dary využité. Zároveň dúfam, že sa mi podarí aspoň trošku pomôcť Slovákom, ktorí by radi šli na kvalitnú školu v zahraničí, ale sú na pochybách, čo všetko to obnáša : ).