Denník N

Otec, opora či postrach

Je ťažké byť imúnny voči detskej bezradnosti..

Sedím vo vlaku na ceste domov. Vo vedľajšom boxe si usadajú dve slečny, moju pozornosť zaujali už pri nastupovaní, staršia asi 25 ročná mala čiapku s ušami v tvare medvedíka.  Prišlo  mi to milé, úsmevne, také spríjemnenie cestovania. Mladšia asi 12 ročná, mala na prvý pohľad smutný pohľad. Kedže ich rozhovor sa nedal prepočuť som sa dozvedala, že moje inštinkt bol správny. Ako z ich rozhovoru vyplynulo boli to sestry. Staršia radila mladšej ako zvládnuť dospievanie, hlavne nálady otca, ktorého prísnosťagresívny prejav ťažil mladšiu sestru.

 

Jej hlas bol smutný, chvíľamizúfalý, podobný tomu, ktorý vám stlačí srdce a cítite sa bezmocní, len máte chuť to dieťa pohladkať po vlasoch a sľúbiť, že to bude dobré. Medzi detskou bezradnosťou a zlomeným duchom je priepastný rozdiel. A ja mam ten pocit, že táto mladá slečna, lepšie povedané toto dieťa sa pohybuje veľmi blízko tej priepasti.
 Z vlastnej skúsenosti viem akú váhu ma pohľad rodiča plný hnevu, sklamania, jeho slová vyslovené hneve, ktoré sú horšie ako kyselina.

 

My, ženy obdivujeme mužov pre ich sílu, statočnosť, drsnosť, odvahu.  Páni, nezabúdajte prosím, že vaše dcéry sú krehké bytosti, kde sa láska a úcta k otcovi môže zmeniť na strach. Prosím, nedovoľte aby vaša dcéra musela riešiť dilemu, ako táto slečna vo vlaku.

 

Teraz najčítanejšie