Denník N

Helmut Kohl – Európa sa (opäť) nachádza na križovatke dejín

Bývalý nemecký kancelár Helmut Kohl napísal pred časom útlu knihu s názvom „Z obavy o Európu“ a podtitulom „Výzva“ („Aus Sorge um Europa“, „Ein Apell“). Vydalo ju nemecké nakladateľstvo Droemer Verlag.

Autor úvodom knihy podčiarkuje, že „celá debata, ktorá v posledných rokoch prebieha naprieč Európou, je desivá – desivo nesmelá, desivo obrátená do minulosti, desivo nehistorická. Smeruje k tomu, že sa znižuje význam projektu Európa a že sa ohrozujú jeho základy.“

Následne si kladie celý ohňostroj rečníckych otázok: „Zabudli sme my Nemci a s nami celá Európa a tiež naši americkí priatelia a spojenci, zabudli sme my všetci, za čo všetko vďačíme európskemu zjednocovaciemu procesu, ktorý sme – s pomocou americkej prezieravosti a pomoci – naštartovali po roku 1945, v hodine nula; zabudli sme, že (…) už vyše 70 rokov vládne v západnej Európe mier a sloboda s demokraciou, ľudskými právami, právnym štátom a sčasti značným blahobytom a sociálnou stabilitou; zabudli sme už, že v uplynulých 25 rokoch sme na východe nášho kontinentu mnoho dosiahli; zabudli sme, že smerujeme správnou cestou? Zabudli sme, kde sa svet nachádzal v roku 1945, a koľko dobrého a koľko šťastia sme odvtedy zažili v Nemecku a Európe – samozrejme v dôsledku nášho vlastného snaženia, ale nielen neho? Zabudli sme, že mier a sloboda nie sú – a to je rozhodujúce poučenie z histórie! – nijakou samozrejmosťou? Zabudli sme, že musíme byť vďační za dosiahnuté a že súčasne si nesmieme pohodlne sadnúť do kresla a odpočívať na dosiahnutom, ale že z tohto všetkého pre nás vyplýva zodpovednosť a povinnosť zachovať mier a slobodu a robiť všetko pre to, aby sme postupovali napred na ceste k zjednotenej Európe? V krátkosti: Zbláznili sme sa všetci, stratili sme rozum – a spolu s ním našu zodpovednosť?“

Podľa Helmuta Kohla (ročník 1930 so silnými negatívnymi spomienkami na druhú svetovú vojnu, ktoré ťažiskovo formovali jeho zástoj počas celej jeho dlhoročnej politickej dráhy) pohľad do minulosti čoraz jasnejšie ozrejmuje, že „čím ďalej je za nami druhá svetová vojna a s ňou súvisiaca hodina nula, o to menej pamätníkov týchto strašných rokov sa nachádza medzi nami, a čím sme blahobytnejšími a pohodlnejšími, o to ľahšie strácame povedomie o tom, aká dôležitá pre nás a pre celý svet je zjednotená Európa zasadená do transatlantického partnerstva so Spojenými štátmi a Kanadou, čo táto Európa znamená a ako funguje.“

Prečo potrebujeme Európu? Táto otázka je v očiach Helmuta Kohla legitímna a ľahko zodpovedateľná: „Potrebujeme Európu, lebo Európa je otázkou vojny a mieru.“

Ex-kancelár prízvukuje, že „mier bez slobody nie je ozajstným mierom, ozajstný mier je možný iba vtedy, keď je vsadený do slobody“. Dodáva, že mier a sloboda sú zase „predpokladom pre všetko ostatné: demokraciu, ľudské práva, právny štát, sociálnu stabilitu a blahobyt“.

Európa zostáva podľa Helmuta Kohla „mierovým projektom, na ktorom musíme denne pracovať a v ktorom musíme napredovať. Kto balamúti ľudí opakom, ten sa zahráva s našou budúcnosťou a ohrozuje mier a slobodu.“

Otcovia-zakladatelia Európy podľa neho „zdieľali – dovedna s našimi americkými priateľmi – spoločnú víziu: víziu zjednotenej Európy, teda čoraz užšieho spoločenstva na našom kontinente, spojeného so zrieknutím sa národnej suverenity v prospech Európy a súčasne zachovávajúceho rozličnosť európskych národov“.

Kohl, ktorý bol kancelárom v rokoch 1982 až 1998, zdôrazňuje, že nie je v stave „rozoznať, kde a že vôbec by mali jestvovať prekážky, ktoré by zabraňovali tomu, aby sa Európa nemohla vrátiť na správnu cestu a pokračovať v nej“.

Kriticky sa vyjadruje o vývoji po roku 1998 (keď prehral všeobecné parlamentné voľby): „Projekt Európa sa nepopoháňal s náležitou vážnosťou a elánom, do popredia sa intenzívnejšie dostávali národné záujmy; Európa sa stávala opäť vo zvýšenej miere obetným baránkom potrebných národných reformných snáh, úzke transatlantické partnerstvo dostalo trhliny, ešte stále mladé partnerstvo s Ruskom sa zanedbávalo a nesprávne sa odhadovali duševné rozpoloženia.“ Nemôže sa pritom zbaviť pocitu, že v posledných rokoch sa „stratil pohľad pre veľký celok“, teda že z politickej scény sa akosi vytratil európsky nadhľad.

Ohľadom konkrétnych európskych problémových okruhov Helmut Kohl zdôrazňuje, že „musíme rozlišovať medzi nastolením problému, príčinou, účinkom a riešením. Ak to neurobíme, potom nemôžeme podniknúť správne opatrenia do budúcnosti; a okrem toho vzniká nebezpečenstvo, že ohrozíme to, čo sme v Európe medzičasom dosiahli, a teda upadneme dozadu namiesto toho, aby sme kráčali vpred“.

Príčinou mnohých problémov nie je podľa neho „ani zjednotená Európa ani euro, ako teraz môžeme počuť opäť a znovu; Európa a euro sú pre nás osudovo rozhodujúce a tým časťou riešenia. Riešením nie je pritom krok späť k národnému štátu či regionálne sólové akcie, ale – naopak – boli by problémom.“

K tematickej oblasti „Grécko“ a „Grexit“ Helmut Kohl uvádza, že „Grécko bolo prijaté do eurozóny  bez toho, aby bolo bývalo splnilo vstupné kritériá pre zavedenie eura. Tým, že bolo privčas prijaté, upustilo sa od osvedčenej zásady „reformný kurz je prístupový kurz“, t.j. najskôr reformy a potom prístup. Následne rezolútne vyhlasuje: „Prijatie Grécka do eurozóny nemalo byť nikdy odsúhlasené vo vtedajšej konkrétnej situácii, ktorá musela byť zjavná každému, čo sa pozornejšie díval, a varovaní bolo tiež dosť. Ak by som bol býval kancelárom, Nemecko by v takejto dôležitej otázke nikdy nedalo súhlas a bol by som príslušne vplýval na Brusel a svojich európskych kolegov.“

Euro nie je podľa Helmuta Kohla „ani univerzálnym riešením ani všeliekom. Nemôže nahradiť potrebné štrukturálne reformy tej či onej krajiny. Svoje domáce úlohy si musí každá krajina plniť sama“. A dodáva, že „euro obnažuje deficity v konkurencieschopnosti a stabilite členskej krajiny eurozóny a zosilňuje potrebu konať“.

Pohľad do minulosti podľa neho jasne hovorí o tom, že „Pakt stability pre dodržiavanie rozpočtovej disciplíny v euroštátoch sa nesmel po zavedení  eura spochybňovať, porušiť a napokon zmierňovať. Pre mňa je dodnes iba ťažko pochopiteľné, že k tomu došlo na čele s Nemeckom, ako bývalým stabilizačným pilierom, a Francúzskom, teda krajinami, ktoré boli dlhoročným skutočným motorom európskej integrácie. Čo sa stalo, je ozaj hanbou nemeckej politiky. (…) Išlo o porušenie práva a narušenie dôvery a súčasne pôsobilo ako pretrhnutie hrádze, priam ako výzva na robenie dlhov“.

Tento pomerne tvrdý zástoj ex-kancelára je vysvetliteľný na pozadí skutočnosti, že Helmut Kohl si bol „vždy vedomý toho, že rozhodnutie vymeniť nemeckú marku za spoločnú európsku menu by v referende  nebolo získalo väčšinu nemeckého obyvateľstva. O to dôležitejšie bolo urobiť všetko pre to, aby bolo euro také stabilné ako bývala stabilná nemecká marka“.

Bývalý kancelár a v rokoch 1973 až 1998 predseda Kresťansko-demokratickej únie je ohľadom zavedenia eura „pevne presvedčený, že čas na využitie príležitostí v 90tych rokoch minulého storočia bol jedinečný. Keby sme sa vtedy nepodujali k tomuto kroku, keby sme nástojili na Politickej únii ako na podmienke zavedenia eura (okrem dosiahnutých poistiek a pokrokov), tak by sme nezaviedli euro ani vtedy a ani nikdy potom. Nemali by sme ho ešte ani dnes, a keď sa pozerám na dnešnú Európu, tak mám pochybnosti, či by sa ešte raz naskytla taká  vhodná príležitosť pre jeho zavedenie“.

Dnes nie je situácia ružová, skôr naopak. K tomu autor podotýka, že „príčinou aktuálneho chybného vývoja eura a „opice“ v Európe nie sú – ako to niektorí zariekajú – údajné „chyby v konštrukcii“  eura alebo pri stavbe európskeho domu, teda nie nedostatočný právny stav, ani nie nedostatočné vzdanie sa suverenity na národnej úrovni v niektorých oblastiach v prospech európskej úrovne, napr. v rámci ešte nezavŕšeného politického zjednotenia. Ale: jednoducho chýbala čestnosť a dodržiavanie právnych predpisov jestvujúcich európskych zmlúv a dohôd, a takisto vládol nedostatok zodpovednosti a serióznosti a azda aj chápania a porozumenia toho, čo Európa pre nás znamená, ako funguje a čo nám hrozí, že stratíme – najmä na pozadí toho, čo sme v 20. storočí dosiahli. Kde chýba vôľa, tam nepomáhajú ani nijaké normy, predpisy a zákony.“

Niektorí súčasní politici radi vyzdvihujú výnimočnosť terajšej všeobecnej politickej a hospodárskej situácie. Helmut Kohl však pri pohľade na takéto dôvodenia prízvukuje: „Je omylom domnievať sa, že výzvy sa stali ťažšími a zložitejšími, ako tomu bolo kedysi. Politické konanie počas Studenej vojny s rozpolteným svetom na slobodnú a neslobodnú polovicu, s rozdelenou vlasťou /rozdeleným Nemeckom, pozn. aut./ a neustálymi neistotami a hrozbami až po reálne nebezpečenstvo opätovnej svetovej vojny nebolo jednoduchšie, menej zložité a výzvy neboli menšie ako je tomu dnes. Hovorím to z vlastných zážitkov. Takmer polovicu svojho 16-ročného pôsobenia ako nemecký spolkový kancelár som zažil pred znovuzjednotením Nemecka a druhú polovicu po ňom, a tým pred a po Studenej vojne, ako aj v bipolárnom a multipolárnom svete, a to na čele našej krajiny v politickej zodpovednosti.“

Z takéhoto pohľadu potom „zmeny vo svete, ktoré sú bezosporu veľké a dotýkajú sa nás všetkých v Európe, podobne ako chybný vývoj, ku ktorému bezosporu dochádza, ako aj chyby, ktoré sa prosto jednoducho stali, všetko toto nemôže byť ospravedlnením toho, že sme v uplynulých rokoch takmer nenapredovali na ceste k zjednotenej Európe a že EÚ sa so všetkými svojimi inštitúciami a jednotlivými štátmi priveľmi zaoberala sama sebou, pričom jej hrozí pád späť a rozpad.

Kohlov medzisúčet je logický: „Európa opäť stojí na križovatke dejín. Podobne ako v rokoch 1982/83, keď na Starom kontinente prevládala „euroskleróza“, musí sa Európa teraz, v prvej polovici 21. storočia, rozhodnúť, či sa po rokoch paralyzujúcej debaty, nezriedka zameranej do minulosti, pokúsime o nový rozbeh Európy a vykročíme vpred (…) alebo či chceme nechať túto šancu storočia ležať ladom a premárniť dosiahnuté.“

Samozrejme, všetko má svoje hranice, aj projekt európskeho zjednotenia: „Európa nesmie byť európskym superštátom, ani centrálnym štátom. (…) Na európskej pôde nechceme čosi podobné ako Spojené štáty americké. Chceme zjednotenú, demokratickú Európu blízku občanom a schopnú konať. Chceme Európu, ktorá si zachová a bude ochraňovať svoju pluralitu zasadenú do princípu „jednota v rôznorodosti“. Nikto nemôže mať záujem o to, aby sa stierali rozdiely medzi národmi a aby zmizli ich svojráznosti, národné tradície a osobitosti. Európske zjednotenie nie je synonymom pre rovnostárstvo, ale pre Európu, ktorá si váži národnú identitu a kultúru. Chceme Európu, ktorá sleduje princíp subsidiarity, a v ktorej sa rozhoduje na tej úrovni – od Bruselu až po komunálnu úroveň –, kde sa riadiť dá najlepšie, Európu, ktorá nestratí zo zorného uhla, že ju nesú občania – a nie znášajú. Chceme Európu vlastí. (…) Chceme zostať Nemcami, Talianmi, Francúzmi, Holanďanmi, Poliakmi a Maďarmi – a súčasne byť Európanmi.“

Jedným z ťažiskových názorových pilierov ex-kancelára bola a je nenahraditeľnosť transatlantického partnerstva, pričom pozitívny náhľad naň sa upevnil aj počas jeho pôsobenia ako krajinský ministerský predseda v Porýní-Falcku v rokoch 1969 až 1976, kde sa počas Studenej vojny nachádzalo mnoho amerických vojenských zariadení: „Európsky dom musí poskytovať trvalé právo na pobyt našim americkým a kanadským priateľom. Mierový a stabilný poriadok pre náš kontinent bude trvalý iba vtedy, keď budeme naďalej pevne stáť vedľa Spojených štátov amerických a keď – naopak – Američania budú pevne stáť na našej strane. O tejto zásade nemôže a nesmie vyvstať nijaká pochybnosť.“

V rámci európskeho zjednocovacieho procesu musí každý partner bojovať o čo najširšie presadenie svojich legitímnych národných záujmov. Výsledkom je potom kompromis, v ktorom sa zohľadňujú zástoje všetkých zainteresovaných strán. Nikto sa v EÚ násilne nepresadzuje, nikto nedominuje, nikto nič nikomu neoktrojuje. Slovami skúseného Európana: „Priateľstvo a partnerstvo znamenajú, že človek povie svoju mienku priateľovi, a síce aj to, čo tento nerád počuje.“ (…) „Je omylom veriť, že človek si získa sympatie a úctu, keď nevyjadruje svoje záujmy, či lepšie povedané, záujmy svojej krajiny, a keď ich nezastáva. Opak je pravdou. Túto skúsenosť som získal počas môjho dlhoročného politického života. Dôveryhodná spolupráca si vyžaduje spoľahlivosť a predvídateľnosť. A k spoľahlivosti a predvídateľnosti patrí, že človek háji svoje životne dôležité záujmy – nie radikálne a krátkozrako, ale čestne a úplne samozrejme, bez pýchy a namyslenosti, s prezieravosťou, zasadené do veľkého celku a s porozumením pre spoločnú záujmovú situáciu a pre rozpoloženie ostatných. Toto očakávame od našich partnerov a toto očakávajú naši partneri od nás.“

A pohľad vpred, do blízkej budúcnosti? Pre Helmuta Kohla sú priority jednoznačné: „Na ceste k zjednotenej Európe patrí medzi najnaliehavejšie úlohy EÚ, aby sme sa v eurozóne čo najrýchlejšie vrátili k spoločenstvu stability a dodržiavania právnych predpisov. Ako nadmerné zadlžovanie v niektorých členských štátoch, tak aj v súčasnosti de facto jestvujúca spoluzodpovednosť (za dlhy, pozn. autora) sa musia postupne, krok za krokom, avšak dôsledne vrátiť späť do pôvodného stavu“. (…) „Takisto sa musí Politická únia, prostredníctvom ktorej je treba politicky zabezpečiť dosiahnuté, dostať na program dňa EÚ. Treba súrne pokračovať v zjednocovacom procese napríklad v zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej, ako aj hospodárskej politike. Neviem si však predstaviť, že by v súčasnosti bol možný veľký, zmysluplný pokrok.“ (…) „V eurozóne je teraz heslom dňa: solídnosť a solidarita, vlastná zodpovednosť a „pomoc k svojpomoci“. Keď však počujem, že v eurozóne niektoré členské štáty opäť chcú opustiť konsolidačný kurz a že sa musia využiť všetky „flexibility“, aby sa neohrozoval rast, potom ma prepadáva skepsa. Kladiem si otázku, či si všetci politici v Európe uvedomujú, akú dimenziu má stabilita meny, v našom prípade stabilita spoločnej meny, a že táto otázka je predovšetkým sociálnou otázkou, ktorá sa bezprostredne dotýka života ľudí v Európe, v neposlednom rade problematiky zabezpečenia dôchodkov. Z flexibility sa príliš rýchlo stáva ľubovôľa na účet stability a bezpečnosti, o ktoré sa usilujeme.“ (…) „V prípade príliš zadlžených členských štátov pomôže len „pomoc k svojpomoci“. Hlavné bremeno konsolidácie a odbúravania dlhov spočíva na pleciach samotných členských štátov. Ide o tŕnistú cestu a je o to tŕnistejšia, o čo väčšie je priveľké zadlženie, ale je to cesta, ktorá sa opláca.“ (…) „Podľa všetkých doterajších skúseností by opätovné zmäkčenie konsolidačného kurzu predstavovalo nesprávny signál a nezodpovedné posunutie nutných reforiem do budúcnosti na účet ostatných členských štátov, zjednotenej Európy a ľudí v Európe, predovšetkým budúcich, nasledujúcich generácií. Takýto vývoj by postavil eurozónu a tým EÚ pred zaťažkávaciu skúšku.“ (…) „Pravdou je, hocako trpko to môže znieť: pri priveľkom zadlžení sa musí sporiť. Zdravé štátne financie a stabilná mena sú ešte stále najlepšou rastovou a sociálnou politikou.“

Záverom knihy nositeľ vzácneho ocenenia „čestný občan Európy“ sumarizuje: „Cieľom musí byť zjednotená Európa orientujúca sa podľa princípu subsidiarity, Európa blízka občanom, demokratická a akcieschopná Európa na federálnom základe. Nikto nechce všeobsiahlu, centralistickú, byrokratickú mamutiu inštitúciu, ktorá sa pozvoľna vzďaľuje od členských štátov a občanov Európy, a ktorá sa postupne od nich osamostatňuje.“

A ako postoj občanov k európskemu zjednocovaciemu procesu Helmut Kohl odporúča pritom slová bývalého francúzskeho prezidenta Françoisa Mitterranda: „Európu budujeme, svoju vlasť milujeme“.

(Autor pracuje v Európskej komisii. Príspevok vyjadruje jeho osobný postoj.)

Teraz najčítanejšie