Sloboda (prejavu) nemôže byť bezhraničná
V súvislosti s udalosťami ostatných dní sa vo svete rozprúdila živá diskusia o slobode prejavu. Kým doteraz prenasledovaný autor Satanských veršov Salman Rushdie tvrdí, že sloboda prejavu musí byť absolútna, pápež František sa na margo týchto udalostí vyjadril jasne a označil ich za provokáciu. Tiež veľmi trefne poznamenal, že ak by niekto urazil jeho matku, môže očakávať úder.
Keď sme boli niekoľko desiatok rokov zatvorení za železnou oponou, vedeli sme veľmi dobre, čo je to sloboda. A keď sa nám v roku 1989 otvorili hranice, mnohí z nás sme sa správali ako býk, odtrhnutý z reťaze. Nevedeli sme, čo s tou slobodou máme robiť. Mnohí amnestovaní väzni namiesto toho, aby si vážili svoju slobodu, ktorú im priniesla amnestia, začali opäť páchať trestnú činnosť.
Drobné krádeže v Hainburgu a iných rakúskych pohraničných mestách, páchané Slovákmi, boli po otvorení hraníc takmer na dennom poriadku.
Možno si niektorí z nás spomenú na dvanásťbodové vyhlásenie Verejnosti proti násiliu z roku 1989, kde sa v druhom bode hovorí o slobode prejavu. Ani tá však nemôže byť absolútna. Taká sloboda plodí anarchiu. Presvedčili sme sa o tom opakovane aj v minulosti. Nebola to prvá provokácia moslimov, ktorá skončila takto.
Provokovať akékoľvek vierovyznanie je nielen proti viere tých, ktorých chceme provokovať, ale predovšetkým ľudskosti. Ak si ako (ne)veriaci vážim slobodu slova, mal by som si vážiť aj slobodu viery a nie sa potom čudovať, ak zosmiešnim Mohameda, či Krista, že sa dožijem buď guľky, alebo v lepšom prípade verbálnej kritiky. V konečnom dôsledku ide len o jednu a tú istú formu – protest proti hodnotám, ktoré vyznávam. S tým, že radikálny moslim v podobných prípadoch berie do rúk zbraň, mali vyznávači slobody slova počítať. Som si istý, že keby zosmiešnili Krista, ešte žijú, ale to neznamená, že by im to raz niekto nespočítal. Práve preto nie som Charlie a ani nikdy nebudem. Ale Židom kedykoľvek, aj keď som katolík.
