Denník N

Sulíkova kritika Merkelovej je postavená na vode

Merkelová Dublinské nariadenie ani nemeckú ústavu neporušila a Európu neohrozila – práve naopak.

Pokračujúc vo svojej zúfalej snahe dostať preferencie takzvanej Slobody a Solidarity z nezvoliteľných troch percent, Sulík najnovšie prišiel s tvrdením, že Merkelová svojím rozhodnutím vyňať Sýrčanov z takzvanej dublinskej procedúry „porušila“ nariadenie Európskej únie a nemeckú ústavu a že tým ohrozila Európu. Svoj komentár na stránkach Hospodárskych novín Sulík neskôr s miernou úpravou publikoval aj na stránkach Denníka N. Ako aj v predošlých prípadoch, keď sa Sulík vyjadroval o práve na azyl (pozri moje predošlé blogy tu), jedná sa opäť o nezmysly.

Merkelová Dublinské nariadenie neporušila

Nariadenie Európskej únie známe ako Dublin III Sulík nedokázal ani len nalinkovať a zjavne ho ani nepozná. Zjednodušene povedané, jedná sa o nariadenie, ktoré prideľuje zodpovednosť za posudzovanie žiadostí o azyl medzi šengenské štáty tak, že za posúdenie je spravidla zodpovedný ten štát, ktorý žiadateľa prvý zaregistruje, či už predošlým udelením víz alebo odobraním odtlačkov do spoločnej európskej databázy Eurodac. Píšem „spravidla“, pretože takzvaná „hierarchia kritérií“, podľa ktorých sa zodpovednosť štátom za posúdenie žiadostí o azyl prideľuje, je vcelku zložitá a má viacero výnimiek. Deti bez doprovodu a osoby, ktoré majú v poslednej cieľovej krajine najbližších rodinných príslušníkov, sa naspäť do prvej krajiny registrácie za účelom posúdenia žiadosti netransportujú a za posúdenie ich žiadostí ostáva zodpovednosť na poslednom štáte. V skutočnosti je to ale celé ešte o čosi zložitejšie.

Už vo svojej predošlej verzii, známej ako Dublin II, malo toto nariadenie takzvanú klauzulu suverenity (v angličtine „sovereignty clause“). Text tejto klauzuly sa nachádzal v článku 3(2) nariadenia Dublin II a dnes jej identický text nájdeme v Dublin III pod článkom 17(1). Táto klauzula jasne stanovuje, že každý členský štát sa môže rozhodnúť posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu „dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie“. Ako si všimol aj Súdny dvor Európskej únie v prípade Halaf, účelom tejto klauzuly bolo povoliť každému členskému štátu sa takto rozhodnúť „suverénne, z politických, humanitárnych alebo praktických dôvodov“ (pozri odsek 37 rozhodnutia).

Je teda viac než zjavné, že Merkelová svojím rozhodnutím nariadenie Európskej únie známe ako Dublin III nijako neporušila. Každý členský štát sa môže, ak to uzná za vhodné, odvolať na klauzulu suverenity a posúdiť žiadosť o azyl, aj keď mu táto povinnosť priamo z hierarchie kritérií uvedených v nariadení nevyplýva. Za určitých okolností, ktoré popisujem nižšie, štát tak z právneho hľadiska dokonca musí urobiť.

Merkelová neporušila ani nemeckú ústavu

Sulíkovo ďalšie tvrdenie, že Merkelová svojím rozhodnutím porušila nemeckú ústavu, je taktiež nezmysel. Sulík sa vo svojom komentári odvoláva na článok nemeckej ústavy 16a(2), ktorý hovorí, že právo na azyl v Nemecku nemá ten, kto „aus einem Mitgliedstaat der Europäischen Gemeinschaften oder aus einem anderen Drittstaat einreist, in dem die Anwendung des Abkommens über die Rechtsstellung der Flüchtlinge und der Konvention zum Schutze der Menschenrechte und Grundfreiheiten sichergestellt ist“ (kto do neho vstúpi z členskej krajiny Európskeho spoločenstva alebo inej tretej krajiny, kde je aplikácia Dohovoru o právnom postavení utečencov a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv zaručená).

Sulíkov omyl spočíva v prvom rade v laickej neschopnosti rozlíšiť práva žiadateľov o azyl od práv nemeckej exekutívy. Článok 16a(2) upravuje práva žiadateľov, nie práva exekutívnej moci. Suverénne právo exekutívy posúdiť žiadosť a udeliť azyl na svojom území komu len chce tento článok nemeckej ústavy nijak neobmedzuje. Okrem toho, že toto právo exekutívy vychádza zo samotného Dublinského nariadenia, tento princíp je nespochybniteľný aj v rámci všeobecného medzinárodného práva (tu je výnimkou len poskytnutie takzvaného diplomatického azylu na ambasádach, ktoré sú síce nedotknuteľné, ale z hľadiska diplomatického práva v skutočnosti ambasády nie sú územím hosťovského štátu).

Do nemeckej ústavy bol článok 16a(2) pridaný preto, aby sa Nemecko mohlo podieľať na dublinskej spolupráci; nie kvôli akémusi predošlému „masívnemu zneužívaniu“ práva na azyl, ako nesprávne uvádza vo svojom komentári Sulík (o legislatívnej histórii článku 16a pozri napríklad tu alebo tu). Sulík si v tomto ohľade mýli druhý odsek s tretím odsekom, ktorý z bežného azylového konania vylučuje občanov krajín, v ktorých sa prenasledovanie alebo iné riziko smrti či mučenia nepredpokladá (tento právny predpoklad je samozrejme v individuálnych prípadoch vyvrátiteľný). Dnes je tento tretí odsek v praxi relevantný najmä pre občanov balkánskych krajín, vrátane Srbska či Macedónska. Tu len pripomeniem, že viaceré krajiny, vrátane Nemecka, v takýchto prípadoch ani neaplikujú Dublinské nariadenie, ale žiadosti vybavujú aj s vyhostením priamo do domoviny behom pár dní, pretože je to rýchlejšie a lacnejšie (pozri kapitolu 2.1.3 štúdie ešte z roku 2006). Napríklad Nórske úrady a polícia zvládajú celú zrýchlenú procedúru normálne do 48 hodín (pre porovnanie, vybavenie dublin transferu bežne zaberie aj niekoľko mesiacov).

Treba zdôrazniť, že článok 16a(2) nemeckej ústavy nevylučuje z azylového konania v Nemecku každého žiadateľa čo prejde cez okolité štáty, ale len takých žiadateľov, pri ktorých je možné zabezpečiť, že krajina – ktorá ich predtým zaregistrovala – ich aj príjme naspäť, či už na základe Dublinského nariadenia alebo inej medzinárodnej dohody. Nemecko sa navyše musí uistiť, že ich žiadosť o azyl takáto krajina následne aj spravodlivo posúdi. V opačnom prípade by sa Nemecko zabránením prístupu k azylovému konaniu dopustilo porušenia Medzinárodného dohovoru o právnom postavení utečencov (Ženevský dohovor) a potenciálne aj článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Zhrnuté a podčiarknuté, tak ako Dublinské nariadenie, ani nemecká ústava nijako právne nestála v ceste tomu, aby Merkelová rozhodla, že Sýrčania – ktorí majú nad slnko jasný právny nárok na medzinárodnú ochranu – neboli ďalej administratívne trápení ďalším zbytočným presúvaním. Treba si taktiež uvedomiť, že o zaručenej aplikácii medzinárodného utečeneckého práva a ľudských práv žiadateľov o azyl – tak ako to článok 16a(2) nemeckej ústavy predpokladá – sa už dlhšie pri niektorých vstupných krajinách ako Grécko, Taliansko, Malta, Maďarsko a Bulharsko dá hovoriť len s ťažkosťami alebo vôbec.

Dublinský systém je neudržateľný

Pri príležitosti výročnej konferencie Európskej asociácie pre medzinárodné právo (ESIL) v Osle v septembri tohto roku podpísalo otvorený list adresovaný Európe a jej reprezentantom 674 medzinárodných právnikov pôsobiacich v prestížnych inštitúciách a univerzitách, ako napríklad Univerzita v Oxforde, Cambridge, Harvard či Yale – vrátane vedúcich expertov na medzinárodné utečenecké právo. V tomto liste vyzývajú okrem iného „okamžite suspendovať dublinské transfery žiadateľov o azyl do prvých krajín vstupu“ a nahradiť dublinský systém takým, ktorý by bral do úvahy „medzinárodné a intra-európske zdieľanie zodpovednosti“. Len pripomeniem, že dublinský systém bol už dlho kritizovaný Úradom vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) ako aj inými odborníkmi (pozri tutu).

Striktná aplikácia dublinských kritérií je nezodpovedná ako z bezpečnostného tak i z právneho hľadiska. Dôvody sú všeobecne známe. Po prvé, tento systém protirečí myšlienke o zdieľaní bremena vyjadrenej v preambule Ženevského dohovoru. V rámci Európy sú žiadatelia o azyl rozdelení extrémne nerovnomerne.

Po druhé, aplikácia Dublinského nariadenia viedla k znefunkčneniu azylového systému v južných krajinách únie. Toto nariadenie kladie najväčší tlak na krajiny vstupu, keďže do veľkej miery ponecháva posudzovanie žiadostí na ten členský štát, ktorý príde so žiadateľom do kontaktu ako prvý. Ostatné členské štáty posielali žiadateľov naspäť do Grécka a Talianska až do momentu, keď ich azylové systémy skolabovali a Európsky súdny dvor pre ľudské práva túto prax následne európskym exekutívam v prípade transferov do Grécka úplne znemožnil (prípad M.S.S. v. Belgicko a Grécko) a v prípade transferov do Talianska podstatne obmedzil (prípad Tarakhel v. Švajčiarsko). Navyše minulý mesiac najvyšší administratívny súd v Rakúsku (Verwaltungsgerichtshof) zastavil presun žiadateľov do Maďarska s tým, že „Die gesetzliche Vermutung, dass Ungarn für Asylwerber sicher ist, besteht derzeit nicht mehr“ (právny predpoklad, že Maďarsko je pre žiadateľov o azyl bezpečnou krajinou, momentálne neplatí). Vo viacerých prípadoch Európsky súdny dvor pre ľudské práva najnovšie začal transfery do Maďrska urýchlene pozastavovať na základe takzvaného pravidla 39.

Po tretie, dublinský systém nabáda úrady v južných krajinách prichádzajúcich utečencov a iných migrantov nijako neregistrovať a namiesto toho ich posielať nekontrolovane ďalej do zvyšku únie. Nie Merkelová, ale demagógovia ako Orbán a Fico – spolu so Sulíkom, ktorí im pri tom nadšene tlieskal – ohrozili Európsku bezpečnosť svojím neuváženým postojom proti spravodlivejšiemu zdieľaniu bremena.

Tvrdenia postavené na vode demagóga netrápia

Najsmutnejšie na Sulíkových argumentoch nie je ani tak to, že ich stavia na vode v obraznom slova zmysle, ale že ich stavia na vode aj doslova. Podľa všetkého inšpirovaný absurdnými vyjadreniami Banáša, bývalého slovenského diplomata (ktorý dnes publikuje v konšpiračnom Zem a Vek), Sulík vo svojom nedávnom článku kritizoval rozhodnutie európskych lídrov odbremeniť Grécko a Taliansko nasledovne:

Máte v byte vaňu? Predstavte si, že je plná vody a tečie. Tento problém budete riešiť tak, že vytekajúcu vodu budete rozdeľovať po celom byte. Presne toto sú utečenecké kvóty. Namiesto toho, aby sa európski lídri snažili vytekajúcu vodu zastaviť, roznášajú ju po celom byte.“

Odhliadnime teraz od toho, že podľa dát UNHCR z roku 2014 sa 86% utečencov nachádza v rozvojových krajinách, ktoré im často nie sú schopné poskytnúť ani ľudskoprávne minimum, alebo od toho, že doteraz za tento rok do Európy počet vstupov predstavuje 0.068% populácie EÚ, či od toho, že prerozdelenie 66 tisíc utečencov, ako o tom nakoniec rozhodla Rada Európskej únie, je naozaj málo (pozri výborný blog od Petra Farárika).

Prirovnanie utečencov k prúdu, ktorý treba zastaviť, je v prvom rade dehumanizujúce a zbytočne debatu posúva mimo rámec základných princípov právneho štátu. Nehovoriac už o tom, že vo svetle utopených Sýrčanov, vrátane mnohých detí, sú takéto vodné metafory jednoducho nechutné.

Záverom tak už opäť len jednou vetou: ochota šéfa takzvanej Slobody a Solidarity naháňať si politické body sťa Fico či Slota za cenu šírenia diletantských nezmyslov a krutej dehumanizácie ľudí – ktorí utekajú pred prenasledovaním a vojnou – je desivá.

Teraz najčítanejšie

Marek Linha

Autor pôsobí v Osle ako poradca pre Nórsku organizáciu pre žiadateľov o azyl. Je spoluautorom nedávnej štúdie o nórskom imigračnom detenčnom systéme, ktorá priamo viedla k úspešnej strategickej litigácii pred Nórskym najvyšším súdom. Vyštudoval medzinárodné právo (LL.M) a teóriu a prax ľudských práv (M.Phil) na Univerzite v Osle a medzinárodné vzťahy (M.A.) na Univerzite v Nikózii.