Denník N

Zákon proti vzteklým babizňam

Je 9. marec 1913, spisovateľka Ľudmila Podjavorinská v Turčianskom Svätom Martine predniesla svoju prednášku Drobnosti o ženách. Po vystúpení ju zastavila skupinka žien na čele so spisovateľkou Hanou Gregorovou, sú nespokojné s jej poňatím ženskej otázky a sľubujú odvetu.

Hana Gregorová bola žena, ktorá sa nebála v 1. polovici 20. storočia ukázať svoju nespokojnosť a nahlas vyjadriť kritické názory na postavenie žien vo vtedajšej spoločnosti. Vzbudila tým nemalý rozruch a rozhorčené reakcie, ktoré sa objavovali najmä na stránkach konzervatívnych Národných novín, pričom boli skôr osobnou urážkou ako objektívnym pohľadom na otázku ženskej emancipácie. Jednou z jej najznámejších prednášok je tá s názvom O ženách z roku 1912, ktorú ako dvadsaťsedemročná predniesla na večierku v Turčianskom Svätom Martine oblečená v šarišskom kroji. V prvom ženskom časopise Dennica bola následne na jej vystúpenie uverejnená pozitívna reakcia: „Pani Hana Gregorová je prvá slovenská žena, ktorá verejne osmelila sa prehovoriť o ženskej otázke. O tej otázke, ktorá má mnoho nepriateľov medzi samotnými ženami a menovite u mužských. Práca p. Gregorovej u mnohých žien vzbudila záujem a potešenie, ale mnohé ju nepochopily a aj dosť málo sa ich dotkla.“ Po ďalších nielen Haniných prejavoch nespokojnosti pribúdalo negatívnych reakcií a „ženská otázka“ sa stala citlivou témou, ktorej odporcovia zachádzali do osobných urážok (spisovateľ Vajanský si údajne pred Hanou odpľul), uchyľovali sa ku karikatúrnym opisom žien usilujúcich sa o osamostatnenie a neopovrhli ani silným bodyshamingom. V článku Ktorú nasledovať z roku 1913 uverejnenom v Národných novinách sa napríklad dočítame o tom, ako takúto ženu vníma jeho autorka M. Kupčoková: „Áno, áno,“ skočím mu do reči, „len to je chyba, že ste sa mi nespýtali, čo má za ušima!“ „Čo by inakšie ako rozum…“ „Mýlite sa, blato, blato…“ Odskočili všetci traja ku skupine, kde debatovala, a náležite si ju obzreli. „Slečna, máte pravdu; toľko blata, že repu jej možno zasiať za ušima,“ oznamovali všetci naraz.

Národné noviny reagovali článkom s názvom Klebety aj na Hanino vystúpenie v Plzni, kde prednášala o ženskej otázke na Slovensku. Písali, že Hana generalizuje situáciu na Slovensku, ona tvrdila, že hovorí o väčšinovom stave. „Prestrelila“ najmä kritikou žien evanjelických farárov, o ktorých v Plzni tvrdila, že sa nezaujímajú o nič iné ako o domácnosť, hoci ako jedny z mála by mohli mať ľahký prístup k vzdelaniu a osobnostnému rozvoju. Národné noviny následne vymenovali niekoľko významných žien, ktoré pochádzali z rodín farárov a zároveň boli vzdelanými ženami: „Slovenské fary, jestli v nich národovci žili, vo veľkej väčšine bývaly útulky vzdelanosti a pekného ducha, z nich vyšli i nedávno Elena Šoltésová, Terézia Vansová, Timrava, Marína Horváthová, (Ľudmila Podjavorinská je zo školy pri fare utúlenej), (…) farárka bola mať slovenských martýrov Šulekovcov, mať tretieho martýra Holubyho i mať Jozefa M. Hurbana (…), i mnohých iných, drahých nám v slovenskej histórii.“ Hana vo svojich spomienkach argumentuje tým, že noviny udávali príklady z minulosti, no ona vo svojej prednáške reflektovala súčasnú situáciu. Argument však neobstojí napríklad pri menách Šoltésová či Vansová, obe boli dcérami evanjelických kňazov a Vansová sa za evanjelického kňaza aj vydala. Vansová bola redaktorkou prvého ženského časopisu Dennica a Šoltésová dlho redigovala ženský časopis Živena. Gregorová ich poznala a spolupracovala s nimi.

Hana Gregorová

Drobnosti o ženách a ženská otázka

Hana spolu s priateľkami organizovala v Martine poučno-zábavné večierky, na ktoré si pozývali významné osobnosti, aby s nimi zdieľali dôležité myšlienky aj v duchu úsilia žien o osamostatnenie sa. Na jeden z nich si pozvali aj vtedy štyridsaťročnú spisovateľku Ľudmilu Podjavorinskú. Hostka si však pripravila prednášku, ktorá emancipačné snahy žien skôr znevažovala, ako podporovala. Hana vo svojich spomienkach opisuje, ako išli pred stretnutím čakať Ľudmilu na stanicu do Žiliny a tešili sa na povzbudivé slová, ktoré prednesie: „Prosili sme Ľudmilu Podjavorinskú, aby nám prednášala. Chceli sme sa stretnúť s našou spisovateľkou „v znamení moderného ducha“, (…) na dôkaz pozornosti sme ju išli vítať do Žiliny. Tešili sme sa na jej slová o žene a dúfali sme, že pokrokové, ale aké bolo naše sklamanie…“

Ľudmila svoju prednášku začala sľubne určite aj v očiach Hany Gregorovej a jej priateliek: „Chcem vravieť o Eve a musím začať od Adama. Aká irónia, aký smutný fakt pre nás, ktoré chceme, aby sa o nás hovorilo ako o samostatných.“ Za úvodom však prichádza zlom a zvyšok prednášky sa tiahne v rétorike, ktorá nie je v súlade s názorovými hodnotami hostiteliek. Z publika sa častejšie ozýva mrmlanie či smiech. Podjavorinská hovorí o žene (Eve), ktorá bola v počiatkoch samostatným, aktívnejším a poznania chtivejším tvorom, ale svoju samostatnosť využila k „nedobrým“ veciam a odhryzla z rajského jablka, následne sa ako tvor rozumný podriadila „novému poriadku“: „Milovala, trpela, kolísala a chystala Adamovi pokrmy chutné. (…) Ako pribývalo jej detí, tak úžil sa jej obzor, tak tratil sa jej záujem pre svet živší. Mizla i jej sila telesná nahrádzaná nežnosťou. Smrť prvorodeného, ako následok jej hriechu, zlomila posledné čutie jej sebadôvery. Slovom: stala sa ženou v spôsobe, v akom čiste ženskú a žensky krásnu nachodíme ju i dnes.“ Pri tejto časti určite zabehol vzteklým babizňam (rétorikou Národných novín) nejeden čajový keksík.

Ľudmila Podjavorinská

Vo svojej reči ďalej nadovšetko vyzdvihuje ženu v úlohe matky a v tomto bode sa názorovo na okamih približuje k ideám Hany, ktorá láskavosť a obetavosť matiek rovnako kládla na piedestál. Pri téme vzdelania hovorí spisovateľka o tzv. „ženskej vzdelanosti“, teda vzdelanosti iba do istej miery, a to takej, ktorá pomôže dosiahnuť národné ciele a vďaka ktorej budú môcť ženy „kvalitnejšie“ vychovávať svoje deti k národnej uvedomelosti. Platená práca žien je podľa nej prípustná, ale je skôr potrebná pre ženy slobodné či vdovy, pretože v ostatných prípadoch ide na úkor rodiny. Veľká časť jej prejavu sa zaoberá súvislosťou medzi nezávislosťou žien a úpadkom ich mravov. Ženská cnosť je podľa nej v priamom rozpore s emancipačnými snahami. Vôbec všetky emancipačné snahy žien pripúšťa iba do takej miery, aby sa zachovalo tradičné a „národu vyhovujúce“ poňatie ženskosti: „Vcelku ani my pre seba, pre náš národ, nemôžeme si žiadať iných žien, len ako zobrazujú ich Príslovia (pozn. časť Starého zákona). Ženu i dobro muža na pamäti majúcu. Pracujúcu v dome i na poli národnom činnú. Ženu bedlivú i spravodlivú. Telesne silnú, duševne krásnu. Múdru a dobrotivú, čiže žensky vzdelanú. Matku, ktorú chváli výchova synov. Ženu, vystupujúcu navonok v skutkoch dobrých…“

Zaujímavý rozpor nastáva v časti, v ktorej Ľudmila hovorí o tom, že starostlivosť o domácnosť má byť pre ženy prioritou. Vo svojej neskoršej korešpondencii napríklad s Teréziou Vansovou či Elenou Maróthy-Šoltésovou totiž pravidelne poukazuje na skutočnosť, že jej starostlivosť o domácnosť bráni v tom, aby sa venovala činnostiam, ktoré ju naozaj napĺňajú: „Miesto svojho k čomu ma srdce viaže, som kuchárkou, opatrovnicou večne viazanou.“ (1922) alebo: „No vždy sa mi zdá, že už-už budem žiť sebe a svojim veciam a zase len deň za dňom pripiera ma k domácnosti“ (1922) alebo: „…ale zasa ma trápi, že som sa s písaním, tak sa zdá, rozlúčila. Som slúžkou našej domácnosti i svojej matky a ku inému mi ani sily nezbýva. (…) Gazdinské povinnosti ma denne toľko vyčerpávajú, že mozog pracovať nemôže.“ (1926) V jej prípade však išlo o obmenu situácie, ktorú opisuje vo svojej prednáške, keďže starostlivosť o domácnosť sa u nej spája so starostlivosťou o matku, nie o manžela a deti. Hana rovnako uznávala dôležitosť starostlivosti o domácnosť, ale nepovažovala ju za primárnu v živote ženy. A keďže už ako mladé dievča nemohla aj kvôli domácim prácam čítať či študovať, vnímala túto otázku veľmi citlivo. Rovnako citlivo, ako ju vnímala Ľudmila v starších rokoch, keď sa kvôli nim nemohla venovať písaniu.

Na udalosti po prednáške Ľudmila v liste Jozefovi Škultétymu spomína takto: „V prvé dni po príchode z Martina ma celá tá záležitosť veľmi mrzela. Ale osobné i listové súhlasy vážených osôb ma uspokojili. Želiem iba, že som o našich sufražetkách vopred nebola informovaná: bola by som sa lepšie pripravila a vravela priamo na adresu. Im bolo ľahko – menovite, že pani Hanka ešte i dra Šrobára sa radila i celý „štáb“ jej bol napomoci.“

Hana Gregorová síce nereagovala sľubovanou „protiprednáškou“, ale v časopise Prúdy vyšiel jej pomerne rozsiahly článok ako priama reakcia na prednášku, ktorá odznela v Martine. K tvrdeniu Podjavorinskej, že samostatnosť a nezávislosť žien vedie k úpadku ich mravov, píše: „Slobodu pre ženu vyhlasuje za nebezpečie, lebo tak sa zdá, ženu považuje za tvora inferiórneho, ktorý by svoju slobodu nevedel užiť k vyšším činom, ale slobodou dal by sa strhnúť v život nemravný. (…) Nech je presvedčená, že ženy, ktoré od rokov viedli a vedú boj za slobodu, sú duševne vyspelejšie, mravne dokonalejšie, než aby nevedely užiť práve slobody.“ O platenej práci Hana hovorí, že si ňou žena môže získať mužovu úctu a že v rodine, v ktorej zarábajú dvaja, sa deťom dostáva lepšej výchovy. Kritizuje aj Ľudmilin pohľad na ženu ako múzu, resp. iba nečinnú múzu: „Veci sa treba reálnejšie prizrieť. Uvážiť treba, že sa stáva sociálnou potrebou, aby i ženy boli činné vo verejnom živote, aby sa na ne nehľadelo ako na sentimentálne bábky akýchsi vysnívaných, básnických vlastností.“

Po Haninom článku uverejnili Národné noviny krátku správu o extrémistickom konaní sufražetiek v Anglicku, ktorá mala byť výstrahou a obrazom toho, kam až by mohli emancipačné snahy slovenských žien zájsť. Týmto zveličovaním sa pravdepodobne snažili vystrašiť prípadných sympatizantov ženskej emancipácie.

Správa, ktorá vyšla v Národných novinách, 1913

Po dvadsiatich deviatich rokoch sa Podjavorinská v liste Margite Velehrachovej, ktorá písala o živote významných osobností, vyjadrila k „martinským“ udalostiam. Uznala, že sa zmýlila a jej názor na ženskú otázku nebol správny, že ho prispôsobila ideálom národnej jednoty: „Ale uznávam, že môj názor na otázku nebol správny, že som im ublížila (…). Dlho potom mi vyčítali, že som proti ženám, že držím s mužskými. Ale ja som sa len držala zásady: všetky sily spoločne proti náporu! U nás sme sa nesmeli a nesmieme sa deliť ani dnes.“ Hana zas vo svojich neskorších spomienkach uznáva zásluhy Podjavorinskej, aj keď stále trvá na tom, že jej prednáška bola ranou pod pás: „Vtedy Podjavorinská odvádzala svoju daň dobe plnej predsudkov, sama ju však pozdejšie vedela prerásť. Dokazovala to viackrát v živote a za to jej česť.“

Ľudmila Podjavorinská a Hana Gregorová

Poznámka: V citáciách z listov a dobových periodík je zachovaný pôvodný pravopis.

POUŽITÁ LITERATÚRA

GREGOROVÁ, Hana. Spomienky. Bratislava: Tatran, 1979. Memoáre, Zv. 7.

KUPČOKOVÁ, Marienka. Ktorú nasledovať. In Národnie noviny, 1913

PODJAVORINSKÁ, Ľudmila, KOCÁK, Michal, ed. Listy Ľudmily Ríznerovej-Podjavorinskej I. Martin: Matica slovenská, 1989, 1. (1889-1918). Teoria a výskum. Séria: Monografie. Documentav Litteraria Slovaca, zv. 35. ISBN 8070900091.

PODJAVORINSKÁ, Ľudmila, KOCÁK, Michal, ed. Listy Ľudmily Ríznerovej-Podjavorinskej II. Martin: Matica slovenská, 1989, 2. (1919-1951). Teoria a výskum. Séria: Monografie. Documentav Litteraria Slovaca, zv. 35. ISBN 8070900091.

PODJAVORINSKÁ, Ľudmila. Drobnosti o ženách. In Národnie noviny, 15. 3. 1913 a 22.3.1913, roč. 44, č. 31 a 34, s. 2-4 a 3-6

GREGOROVÁ, Hana. K ženskej otázke na Slovensku. In Prúdy, 1913, roč. 4, č. 7, s. 273-280.

Klebety In Národnie noviny, 7. 6. 1913, roč. 44, č. 65, s. 3.

Úvaha o prednáške p. Hany Gregorovej In Dennica, 3. 1912, roč. XIV, č. 3, s. 67

Zdroje obrázkov

Titulná fotografia: časopis Dennica, 1913, názov rubriky

Hana Gregorová: www.prvezeny.sk

Ľudmila Podjavorinská: www.slovakiana.sk, www1.pluska.sk

Zákon proti vzteklým babizňam: Národné noviny, 1. apríla 1913, č. 37

Ľudmila Podjavorinská a Hana Gregorová: www.prvezeny.sk

 

 

Teraz najčítanejšie