Závery a poučenia z dejín I.

Jeden z priekopníkov novovekej historiografie, vedy skúmajúcej ako pristupovať k dejinám, bol francúzsky osvietenec Voltaire. Hoci nie je známy v prvom rade ako historik, ako predstaviteľ osvietenstva prispel ku kritickejšiemu nahliadaniu na minulosť, aj keď i sám sa nevyhol chybným úsudkom.

Voltaire kladie požiadavku, ktorá sa dnes už zdá samozrejmá, aby sme rozlišovali medzi legendami a historickými faktami. Legendy majú svoju očarujúcu moc, no veriť je potrebné iba faktom. Tento problém bol zjavný napríklad v nemeckej Tretej ríši, ktorá mytologizovala nemecké dejiny, ale objavuje sa i v našom kultúrnom kontexte, keď sa hovorí o akejsi slovanskej mravnej nadradenosti a čistote. Objektivitu a vedeckú kritickosť Voltaire formuluje takto: „Verme udalostiam, ktoré potvrdili verejné zápisy a súhlas súčasníkov, ktorí žili v hlavnom meste, vzájomne sa poučovali a písali v dohľade vodcov národa.“ Kľúčovou je teda vzájomná kontrola pri popise udalostí a snaha zachytiť ich čo najbezprostrednejšie, bez skresľujúcich faktorov. Písanie v dohľade vodcov neznamená pracovanie v ich prospech, ale naopak, malo by ísť o kritický dohľad nad ich prácou. Voltaire bol jeden z prvých, ktorý si všimol a pomáhal nárastu racionality, ktorej plody užívame dodnes.

Jedným z dôvodov Voltairovho boja proti náboženstvu a Cirkvi bol ich vplyv na správanie ľudí. Podľa jeho názoru, najmä katolícka Cirkev, dávala prednosť dogmám pred morálkou. V novovekom Francúzsku bol tento rozpor vyjadrený i sporom medzi jansenitmi a jezuitmi. Ešte i Stendhal v románe Červený a čierny reflektuje na tú skutočnosť, že niektorí kňazi v mene náboženstva podnecujú ľudí k nesprávnym činom, keď jedna z postáv románu konštatuje: „K akému hroznému činu ma primälo náboženstvo! Pokladám sa napriek tomu za zbožnú. Verím úprimne v Boha.“ Postoj francúzskeho osvietenca voči náboženstvu bol vyslovené pragmatický a schvaľoval jedine jeho mravné poslanie a mravné jadro, ktoré by malo náboženstvo mať: „Po celom svete bolo náboženstvo zneužívané k páchaniu zla, ale všade bolo ustanovené preto, aby viedlo k dobru; ako dogma prinesie fanatizmus a vojnu, morálka všade inšpiruje k zhode.“ Tento názor možno vnímať v kontexte snahy o budovanie tolerantnej, rôznorodej spoločnosti, založenej na všeobecne prijímaných pravidlách a zákonoch.

Voltaire odmieta idealizovanie dejín a nahliada na ich dovtedajší vývoj skôr pesimisticky: „Preto je potrebné priznať, opakujeme, že celá história dohromady je kopou zločinov, bláznovstiev a pohrôm, medzi ktorými je možné zahliadnuť niekoľko cností, niekoľko šťastných období.“ Medzi tieto obdobia Voltaire zaraďuje 5. až 4. storočie pred Kristom, teda obdobie kráľov Filipa II. Macedónskeho a Alexandra Veľkého, štátnikov ako Perikles a Demostenes, filozofov Platona a Aristotela, a umelcov ako Apelles či Praxiteles. Druhé šťastné obdobie je prelom letopočtov a čo sa týka osobností, opäť ide o zmes politikov, mysliteľov a umelcov. Voltaire obdivuje vojvodcu a štátnika Júlia Caesara, cisára Augusta a politika či filozofa Cicera. Ďalej spomína historika Tita Livia, básnikov Vergília, Horatia, Ovídia, či polyhistora Varra a architekta Vitruvia. Zaujímavosťou je, že francúzsky mysliteľ nespomína život a pôsobenie Ježiša. Tretím obdobím je 15. a 16. storočie, storočia talianskej renesancie, storočia mimoriadnych osobností. Posledným šťastným obdobím bolo 17. storočie vo Francúzsku, storočie Ľudovíta XIV., počas ktorého absolutistickej vlády došlo, podľa Voltaira, k rozvoju celej Európy. Všetky tieto šťastné obdobia sa samozrejme nevyhli vojnám a utrpeniu, a preto Voltaire konštatuje: „Zdá sa, že politika a zbrane sú, žiaľ, najprirodzenejšími povolaniami človeka; stále sa musí buď vyjednávať, alebo bojovať.“ Napriek tomu, k týmto obdobiam tento osvietenec vzhliada a i pre nás by mohli v istých súvislostiach predstavovať inšpiráciu k tvorbe lepšej prítomnosti i budúcnosti.

Ani mysleniu Voltaira sa nevyhli dobové obmedzenia či predsudky, ktoré môžeme napríklad pri jeho rasizme: „U nás nakupujeme ako otrokov pre domácnosť iba černochov. Tento obchod sa nám vyčíta; ale ľud, ktorý so svojimi deťmi obchoduje, si zasluhuje väčšie výčitky ako ten, ktorý ich kupuje. Takéto obchody dokazujú našu nadradenosť: kto si pána nad sebou robí, zasluhuje si ho.“ Voltaire nepriamo vyzdvihuje európsku civilizáciu i vtedy, keď sa pýta, prečo ako jediná dosiahla takú kultúrnu úroveň, ktorá je pre ostatné civilizácie nedosiahnuteľná. Toto jeho konštatovanie je samozrejmé sporné. Spolu s jeho viacerými súčasníkmi však vidí za rozvojom európskeho ducha tri faktory: podnebie, typ vlády a náboženstvo. Napriek všetkým výhradám voči kresťanstvu v ňom teda vidí jeden z pilierov západnej civilizácie. Podľa Voltaira je ľudská prirodzenosť rovnaká (čo je pomerne pokrokový názor), avšak je formovaná zvykmi vychádzajúcimi z troch vyššie uvedených faktorov. Oprávnenosť tohto náhľadu je dodnes predmetom skúmania historikov.

Voltaire nám teda ponúka kritický pohľad na dejiny, ktorý spochybňuje dovtedy prijímané samozrejmé výklady minulosti a prináša nové postupy, ktoré by mali pomôcť nielen k objektívnejšiemu zhodnoteniu dejín, ale i k poučeniu sa z nich. Jednotlivec je často bezbranný voči udalostiam doby v ktorej žije a jeho život, pokiaľ nie je niečím výnimočný, zaujíma iba jeho najbližších. Rovnako nespravodlivá je i historiografia, ktorá určuje, čo ostane uchované v kolektívnej pamäti ľudstva: „Tisíce okolností zaujímavých pre súčasníkov sa tratí spred očí budúceho pokolenia a zaniká, zostávajú len veľké udalosti, ktoré určovali osud ríše.“

 * * *

Voltaire napísal viacero diel k dejinám či filozofii dejín. Slovenskému čitateľovi sú prístupné dva monumentálne spisy Vláda Karola XII. a Storočie Ľudovíta XIV. v preklade Márie Flochovej a Zuzany Mrlianovej, ktoré  vyšli v jednom zväzku v roku 1988 vo vydavateľstve Tatran. V českom výbere z Voltairovho diela, ktorý vyšiel v druhom vydaní v roku 1989 vo vydavateľstve Svoboda, sa nachádza záverečná kapitola z práce Esej o mravoch a duchu národov.