Zákaz vychádzania

Jozef Mrkvička, povolaním korektor. Jednoducho zúfalec.

Mrkvička bol hrdý na to, že od 1. septembra až po ten osudný deň udržiaval nepretrhnutú reťaz 117 dní s aspoň 10 000 prejdenými krokmi za deň. Cítil, že s každým dňom, o ktorý reťaz predĺžil, mu akoby myseľ fungovala ešte lepšie, čerstvejšie než predtým.

Mrkvičku prekvapovalo, že mu čínsky fitnesnáramok každý deň oznamoval, že s reťazou 117 takto aktívnych dní je lepší „len“ ako 70 % celosvetových používateľov náramku. Mrkvička by bol očakával, že s takou štatistikou už bude lepší než minimálne 9 z desiatich ľudí. „Nuž ale, Ázijci sú motorové myši,“ usúdil politicky nekorektne Mrkvička.

„Ktovie, na koľko dní budem musieť predĺžiť reťaz, aby som bol lepší než 99 % majiteľov náramku?“ hútal Mrkvička.

V ten osudný deň – pondelok 27. decembra 2021 – Mrkvičku opäť pohltila práca. Cez deň sa mu preto počas vychádzky bratislavským korzom podarilo prejsť len 6000 krokov namiesto požadovaných 10 000.

„Nevadí, vykompenzujem to večer, ale pre istotu ešte pred ôsmou,“ chlácholil sa Mrkvička.

Vzhľadom na pohrúženosť do práce (už týždne neúspešne pracoval na spúšťaní nových webstránok a komunikácia so zahraničným webdizajnérom zlyhávala) len okrajovo registroval neustále sa meniace, chaotické vládne príkazy a zákazy súvisiace s kolujúcim vírusom.

„Chvíľu je ‚zákaz vychádzania‘ cez deň a povolené je chodiť po vonku od jednej do piatej v noci,“ hundral Mrkvička. „Ale zrazu, z ničoho nič, je to na ďalší týždeň už presne naopak: zakázané vyjsť v noci, povolené cez deň. Kto sa má v tom vyznať a kto má detaily týchto zmien neustále sledovať?“

Mrkvičku však tešilo, že predsa len už aj slovenská vláda – čuduj sa svete! – dostala rozum a počas vianočného obdobia 2021 už neuplatňuje také drakonické a zdravému rozumu sa priečiace „zákazy vychádzania“ ako ešte na jar toho istého roka. O porovnaní s celkom pomätenými zákazmi (zahŕňajúcimi aj zákaz sólopohybu v prírode) vydávanými v panike na jar 2020 ani nehovoriac.

„Predsa len, premiér Heger nie je až taký šialený ako expremiér Matovič,“ zdôvodňoval si to Mrkvička. „Heger sa pochvalne vyjadroval o Nealovi Donaldovi Walschovi. Kto číta Walscha, celkom vyšinutý byť nemôže!“

Mrkvička už dva roky závidel Rakúšanom ich logdam. Zdanlivo tvrdý, ale v skutočnosti racionálny, na rozdiel od slovenského logdamu. Rakúsky zákaz vychádzania totiž vždy obsahoval aj výnimky vrátane tej, ktorú Mrkvička považoval za kľúčovú pre zachovanie svojho duševného zdravia. Mrkvička si tieto rakúske výnimky minulý mesiac dokonca aj odložil na svojom mobile ako screenshot z rakúskeho teletextu:

Körperliche und psychische Erholung! To je ono – to je presne to, čo každodenne potrebuje Mrkvička pri svojom sedavom zamestnaní! Telesné a psychické zotavenie pomocou individuálneho pobytu na čerstvom vzduchu – preň v Rakúsku vždy platila výnimka zo zákazu vychádzania. Ach, tí inteligentní Rakúšania! Vidno, že za sebou nemajú dedičstvo 40 rokov komunistického režimu, ktorý sa v obmedzovaní slobody občanov vyžíval: zakázané, zakázané a zakázané! Našťastie, na jeseň a Vianoce 2021 už aj slovenská vláda začína po dvoch rokoch chaosu dostávať rozum. Možno si vzali príklad od Rakúšanov!

A naozaj – Mrkvička si minulý mesiac, v novembri 2021, prečítal v novinách, že už aj na Slovensku platí rovnaká výnimka zo zákazu vychádzania ako v Rakúsku:

Hurá! No napriek všetkému Mrkvička hmlisto tušil, že lepšie bude „nedráždiť hada bosou nohou“ a napriek tolerantnej výnimke radšej z domu po ôsmej nevychádzať.

Akokoľvek sa v osudný deň – pondelok 27. decembra 2021 – Mrkvička snažil (ani len neobedoval…), prácu ukončil až o štvrť na deväť večer.

„Teraz už je to jedno,“ pomyslel si rezignovane Mrkvička. „Koľko mi to chýba do požadovaných 10 000 krokov? 4000? Áááá… tak aby sa človek nestresoval, pri 4000 chýbajúcich krokoch stačí vyjsť z domu 40 minút pred polnocou.“

Medzitým Mrkvička hútal, čo s načatým večerom. Spomenul si, že už minulý mesiac – v novembri – začal pozerať Oscarom ovenčený taliansky film z roku 1970, Vyšetrovanie občana mimo akéhokoľvek podozrenia (Indagine su un cittadino al di sopra di ogni sospetto). Ale stihol vtedy len prvých 15 minút – zvyšnú hodinu a pol bolo ešte treba dopozerať.

Hlavným hrdinom filmu je šéf polície, z ktorého sa však hneď v úvodných minútach vykľuje najväčší zloduch.

„Ako to zapadá do nedávnych slovenských reálií!“ uchechtol sa Mrkvička.

Mrkvička bol fanúšikom nového šéfa slovenskej polície Hamrana. Hamran Mrkvičkovi pripomínal jeho obľúbeného literárneho detektíva Phila Marlowa.

„Hrdina proti svojej vôli!“ škľabil sa Mrkvička. „Veď si len predstavme, keby sa vyvrheľ a etický ‚rytier bez bázne a hany‘ ako Phil Marlowe stal šéfom polície v Los Angeles! Ale na Slovensku je všetko možné.“

Mrkvička sa dokonca kolegom v práci chvastal, že ak by ho raz – z akéhokoľvek dôvodu – pristavili policajti, povie im: „Prosím vás, ja občas korigujem vyjadrenia vášho prezidenta pána Hamrana. Budete takí láskaví a môžem ísť ďalej?“

Mrkvičkovi zišli na um aj rôzne oplzlé repliky, ktoré by sa, v štýle detektíva Marlowa, dali použiť v konverzácii s dotieravými policajtmi, no Mrkvička preferoval slušný dialóg. Veď už sme v 21. storočí, na civilizovanom Slovensku, v Európskej únii – nie v Amerike divokých 20. až 40. rokov minulého storočia, kde mafiánske kolty dymili za každým rohom.

Mrkvička si nastavil na hodinkách alarm na 23.10, aby sa za 10 minút stihol obliecť a – ako to plánoval – o 23.20 mohol začať pochodovať (ako zvykol nazývať svoju rezkú chôdzu) tak, aby chýbajúcich 4000 krokov pred polnocou stihol bez stresu.

Lepšie to už Mrkvička načasovať nemohol: záverečné titulky filmu sa začali pretáčať o 23.10 a súčasne s tým mu začal vibrovať alarm na ľavom zápästí – najvyšší čas vyraziť na „pochod“!

Mrkvička sa urýchlene obliekol a na odchode v predsieni si do ľavého ucha zasunul čínske bluetoothové sóloslúchadlo: ideálne na počúvanie podcastov, ktoré Mrkvička tak obľuboval konzumovať v chôdzi – veď pri počúvaní podcastov stereo alebo mono nehrá žiadnu rolu a aspoň človek voľným uchom počuje ruchy z okolia a nie je celkom izolovaný.

Mrkvička preskúmal zoznam 367 podcastov, ktoré mal už stiahnuté na mobile a pripravené na počúvanie.

„Čo to bude tentoraz?“ hútal Mrkvička.

„Á, tu je to!“ zaradoval sa. „Keď už mám dnes ‚policajný večer‘, tento podcast z Aktualít z minulej stredy som si už veľa dní chcel vypočuť, ale nie a nie sa k nemu dostať. Potrebujem teraz urobiť 4000 krokov, čo je zhruba 40 minút – podcast má 45 minút; ideálne, ideálne!“

Podcast bol o slovenskej policajnej mafii. Akoby bol plynulým pokračovaním oscarového talianskeho filmu z roku 1970.

Mrkvička veselo vykročil po opustenej ulici smerom k svojej obľúbenej Kuchajde.

„Veľmi rodinne založený človek!“ zahlásil Mrkvičkovi do ľavého ucha bývalý vicešéf finančnej polície Lutter o svojom bývalom nadriadenom Slobodníkovi.

Po prvých prejdených 600 metroch pribrzdilo na krajnici pri Mrkvičkovi policajné auto. Na prednom sedadle dvaja príslušníci, vzadu príslušníčka.

„Pane!“ primiešalo sa do slov exvyšetrovateľa Luttera zvolanie policajta na sedadle spolujazdca, ktorý zroloval okienko na svojej strane. „Kam idete?“

„Kto stál za týmto pokynom?“ spýtal sa novinár Vagovič.

„Indivi… individuálny pohyb,“ vyjachtal Mrkvička.

„Nikdy som sa nezúčastnil vo veci Bašternáka žiadnej porady,“ povedal Lutter.

„Váš občiansky preukaz!“ povedal policajt.

Mrkvička mu ho podal. „Šport, pokiaľ viem, má výnimku.“

„Čo?!“ povedal druhý policajt za volantom. „Prísny zákaz vychádzania!“

Mrkvička stlačil tlačidlo na sóloslúchadle v ľavom uchu, aby zastavil podcast, ale zabudol vypnúť celé slúchadlo, a tak jeho modré svetielko blikalo motorizovanej policajnej hliadke do tvárí.

„Nie, Hamrana teraz určite nespomínať,“ preblyslo zbabelému Mrkvičkovi mysľou. „Hlavne treba byť slušný… slušný a nič netušiaci.“

A mysľou mu preblikol aj výrok ministra Budaja z jari tohto roka. Keď sa ho ktorýsi novinár opýtal, aký má zmysel zakazovať sólopohyb občana na čerstvom vzduchu, ak občan dodržiava odstup od všetkých ostatných, minister Budaj zareagoval približne takto: „Pokiaľ viem, ak sa nejaký občan pôjde v noci sám prejsť, žiadny policajt ho zastavovať nebude.“

„Ale viete, čo práve počú…“ mimovoľne vyhŕklo z Mrkvičku, ale hneď sa zarazil. Nie, toto rozhodne v tejto chvíli nebude optimálna konverzačná téma na nadviazanie družnej besedy s policajnou hliadkou.

„Výni… výnimka neplatí?“ zajachtal ďalej Mrkvička. „Určite taká bola… len pred pár týždňami! Ešte mám na mobile uložený aj scree…“ Mrkvička sa znova zarazil. Uvedomil si, že ak by teraz strácal čas hľadaním screenshotu na mobile, stratil by toľko drahocenných minút – a krokov – pred neúprosne sa blížiacou polnocou, že s predĺžením „pochodovej reťaze“ na 118 dní by sa musel ihneď rozlúčiť.

„Pred pár týždňami!“ povedal policajt za volantom. „Viete, aké sú teraz výnimky? Ja vám ich prečítam!“

Policajt vytiahol z vrecka lajster a v prítmí auta z neho začal Mrkvičkovi recitovať výnimky. Bol to dlhý zoznam, ale „individuálny pohyb“ v ňom na rozdiel od Mrkvičkovho screenshotu nezaznel.

„To mi je veľmi ľúto,“ povedal pravdivo Mrkvička, no ľúto mu bolo najmä ubiehajúcich prevzácnych sekúnd pred polnocou. „Ja to tuná zaznamenávam…“ A policajtovi pri otvorenom okienku podstrčil svoj mobil, na ktorom mu apka pomocou GPS zaznamenávala rýchlosť chôdze. Každou sekundou strávenou rozhovorom s policajnou hliadkou apka signalizovala, že Mrkvičkova rýchlosť dramaticky klesá.

„Ja… prosím vás,“ povedal úpenlivo Mrkvička, „kým vy si zapisujete, môžem tu pri vás chodiť? Len tu pri vás!“

„Choďte!“ povedal policajt pri okienku.

Mrkvička začal energicky pochodovať po chodníku: dvadsať krokov od policajného auta – dvadsať krokov naspäť. Dvadsať krokov od policajného auta – dvadsať krokov naspäť. Dvadsať kro…

„Pane!“ zavolal na Mrkvičku policajt od okienka. Podával mu občiansky preukaz. „Toto si vezmite a bežte domov!“

„Ďakujem… ďakujem!“ vyhŕkol Mrkvička, schmatol svoj občiansky preukaz a frenetickým tempom chôdze sa vydal na 600-metrovú cestu späť k svojmu príbytku.

Uprostred chôdze skontroloval fitnesnáramok a s hrôzou zistil, že rozhovorom s policajnou hliadkou nabral „deficit 400 krokov za minútou“, ako to Mrkvička zvykol nazývať. Znamenalo to, že do polnoci zostávalo už len 19 minút, ale bolo treba urobiť ešte 2300 krokov.

Mrkvička vyletel 5 poschodí hore schodmi do svojho bytu ako šampión. Nepomohlo to. Aj hore, keď vošiel do predsiene, bol deficit naďalej 400 krokov.

Mrkvička len zo seba napochytro zhodil zimné bagandže a zimnú bundu. Na to, aby si vyzliekol aj zimné nohavice a dva zimné svetre, už nebol čas. Každá sekunda má teraz cenu zlata!

Mrkvička začal horúčkovito kráčať zo záchoda cez kuchyňu a predsieň do obývačky a znova naspäť. No celkom rovná trasa to nebola a Mrkvička sa cítil ako Petra Vlhová medzi slalomovými bránkami. Áno, dá sa chodiť aj po byte – ale to je nanajvýš bežné tempo chôdze; deficit „400 krokov za minútou“ sa tým zlikvidovať rozhodne nepodarí.

14 minút do polnoci. Mrkvička beznádejne zastal uprostred vykúrenej obývačky: v zimných nohaviciach a dvoch svetroch; pot sa z neho lial.

Mrkvička si spomenul, že občas fitnesnáramok mylne interpretuje prudké pohyby rukou ako kroky. Žeby ho toto spasilo?

Mrkvička začal energicky rozpažovať ako na telocviku: doprava, doprava; a doľava, doľava; a znova doprava, doprava…

Áno, deficit sa začal znižovať! Ale nie dostatočne rýchlo. 12 minút do polnoci – a ešte treba urobiť 1450 krokov. Týmto tempom, iba rozpažovaním, to nestihne.

Mrkvička položil na obývačkový stôl pred seba mobil na stojanček a sledoval na ňom každý pribúdajúci „krok“; kútikom pravého oka zároveň monitoroval ubiehajúce sekundy pred polnocou na meteostanici pri televízore.

Mrkvička začal zúrivo krútiť rukami, akoby boli vrtuľami veterného mlyna. Možno toto zaberie…? Nie… Je to to isté ako s rozpažovaním: deficit sa znižuje, ale príliš pomaly.

9 minút do polnoci. A ešte stále chýba 1080 krokov.

Mrkvička v zúfalstve uprel zrak k nebesiam, zakrytým plafónom jeho obývačky a šiestym poschodím.

„Nech mi je odpustené, že sa reťaz po 117 dňoch pretrhne,“ povedal sám sebe plačlivo Mrkvička. „Zasiahla vyššia moc!“

A vtom si Mrkvička spomenul, že aj vtedy, keď občas pobehne na električku, ktorá sa už-už chystá zavrieť dvere, fitnesnáramok jeho poklus mylne interpretuje ako kroky.

„Toto je moja posledná šanca!“ Mrkvička sa pustil do poklusu: na mieste, uprostred vykúrenej obývačky, v zimných nohaviciach a dvoch zimných svetroch. Z minulej neblahej skúsenosti Mrkvička vedel, že nesmie bežať naplno: vtedy by sa totiž náramok z režimu chôdza automaticky prepol na režim beh a reťaz chôdze by sa zničila. Musí klusať čo najrýchlejšie, ale iba klusať – nie bežať.

Pot sa Mrkvičkovi rinul po hlave, tiekol mu na sklíčka okuliarov, ktoré mal už aj bez toho zahmlené.

Áno! Toto konečne funguje! Deficit sa konečne začal znižovať rapídne.

5 minút pred polnocou nastala tá slávnostná chvíľa. Mrkvička zlikvidoval aj posledné zvyšky deficitu a náramok s mobilom mu ukazovali, že stačí urobiť posledných 500 „krokov“.

„Už to mám vo vrecku!“ potešil sa Mrkvička. „Teraz už by som mohol normálne chodiť po byte a už by sa to podarilo.“

Mrkvička sa však zaťal. „Keď som mohol klusať doteraz, budem klusať naďalej!“ A tak aj urobil.

Minútu a 20 sekúnd pred polnocou začal náramok na Mrkvičkovom pravom zápästí gratulačne vibrovať. (Na ľavom zápästí Mrkvička súbežne nosí desaťnásobne drahšie samsungovské hodinky, ktoré však treba každú chvíľu nabíjať, a tak sa, paradoxne, na záznam celodenných zdravotných štatistík nehodia tak dobre ako desaťnásobne lacnejší čínsky náramok.)

„Pochodová“ reťaz bola zachránená a 118. želiezko od 1. septembra neprerušenej reťaze aj dnes úspešne ukuté!

„Keď som klusal doteraz, budem až do polnoci,“ povedal si blažený Mrkvička. Na meteostanici sledoval ubúdanie posledných 80 sekúnd dramatického pondelka a pokračoval v relaxačnom nehybnom pokluse uprostred obývačky.

Keď na meteostanici naskočilo päť núl, Mrkvička sa zvrtol, zatrielil do spálne a v zimných nohaviciach, v dvoch zimných svetroch, s posledným výdychom a zachripením sa hodil do postele a oddal sa liečivej sile spánku.