Každý tlačíme svoj kameň
Každý tlačíme svoj kameň. Len aby sme, potom, čo vyvinieme enormné úsilie, zakrátko videli, ako padá zase dole z toho vysokého kopca. Je to neustály, nekončiaci proces. Akoby neexistovala finálna hranica spokojnosti. Akoby všetky naše ciele neboli finálnymi cieľmi. Akoby to boli len zastávky na trase životom, kedy pocítime dočasnú spokojnosť nad vytlačením toho kameňa na vysokú horu. Avšak ten kameň zase padá a padá dole, a zase sme tam, kde sme boli. Chvíľková spokojnosť z predchádzajúceho cieľa vyprchala a my opäť musíme spoznať, koľko ďalšieho blata kameň pri svojom páde nabral na seba – jednotlivé výzvy v živote sú časom stále komplexnejšie.
Kde teda hľadať trvajúcu spokojnosť, ak nespočíva v momente, kedy sme vytlačili kameň na našu horu? Zdá sa, že jedine v samotnom tlačení, v námahe. Mať na zreteli určitý cieľ je motiváciou k činnosti, a to je hlavná pointa cieľu.
Tlačiť ten kameň bude veľmi náročné,
Ale možno sa sem-tam pousmejeme,
Keď zatlačíme na tej správnej obline,
A zrazu to pôjde ľahšie ako minule.
Možno koža ruky časom jemne zhrubne.
Krvavé mozole sa trocha zahoja.
Avšak kameň sa cestou sem-tam obije,
A žiaľ takto vznikne nová ostrá hrana.
Túto nevyhnutnú ľudskú skutočnosť zrkadlí grécka báj: Mýtus o Sisyfovi. Sisyfos bol kráľ, ktorý sa spreneveril bohom, pretože neposlúchal ich rozkazy a robil si vždy po svojom. Dvakrát prekabátil smrť a vyviazol z jej spárov. Nakoniec predsa len naňho siahli ruky bohov a vytýčili mu trest za jeho „šibalstvá“.
Božské tresty v gréckych bájach sú väčšinou rafinovane ukrutné. Napríklad Prometheus, ten veľký titán, ktorý doniesol ľuďom oheň, bol odsúdený k tomu, že každý deň k nemu priletel orol a vytrhol mu pečeň z jeho tela. Toto trýznenie sa malo opakovať na veky vekov. Práve nekonečné opakovanie utrpenia je kľúčovou zložkou zlomyseľnosti, ktorou sa bohovia vŕšili na ľuďoch.
Sisyfos neobišiel inak. Jeho trestom bolo tlačiť kameň do kopca, a keď už ho konečne vytlačil dostatočne vysoko, kameň sa skotúľal naspäť a Sisyfos musel začať odznova. Každý deň musel robiť danú nezmyselnú činnosť, donekonečna.
Skúsme teraz aj my nachvíľu prijať, že ľudská skutočnosť je naozaj takto pesimistická a absurdná. Z toho vyplýva otázka: je život hodný žitia? Negatívna odpoveď so sebou často-krát nesie nasledovné:
Znechutenosť nad nezmyselnou ťarchou,
ťažkomyseľnosť nad životnou púťou,
reptanie voči vlastnému údelu
a revoltu voči svojmu okoliu.
Toto sú momenty kedy nemáme ani najmenšiu chuť „byť“, tobôž nie tlačiť ten sprostý kameň. Pýtame sa otázky ako: Prečo vôbec existujem, prečo som sa narodil bez svojho súhlasu, prečo mi bol pridelený taký nezmyselný osud…?
Druhý postoj, ktorý môžeme zaujať, je pozitívnou reakciou a prijatím nášho údelu na tejto zemi, či dokonca si môžeme obľúbiť tlačiť ten svoj kameň. Argument za „život hodný žitia“ potom bude spočívať na prijatí faktu absurdity a z toho plynúceho oslobodenia sa. Oslobodenia sa od nedosiahnuteľného idealizmu, pretože vieme, že ten kameň vždy spadne dole. Táto myšlienka nás povzbudí k tomu, aby sme neboli prehnane perfekcionistickí a aby sme nekontrolovali svoj život v premrštenej miere, pretože vieme, že ho nemáme až tak veľmi pod kontrolou.
Tento druhý postoj nás vyzýva, aby sme sa pozreli na Sisyfovu tvár a uvideli alebo si predstavili na jeho tvári jemný úsmev, ktorý môže byť vyčarovaný vďaka tomu, že práve zatlačil na to správne miesto na kameni alebo že uvidel na kameni krásnu ryhu, ktorú môže prehmatať svojou rukou či oceniť svojimi očami.
Prečo by sme teda nemohli aj my byť ako Sisyfos a rovnako sa tváriť pri prežívaní našich životov? Jemne sa pousmiať nad absurditou svojho snaženia a snažiť sa ďalej bez ohľadu na výsledok?
Poznámka: Článok bol inšpirovaný knihou „Mýtus o Sisyfovi“ od Alberta Camusa.
