Učím sa od detí: „Mám sa báť?“
Zdá sa mi, že strach je hlavným faktorom dnešných čias.
Mám sa báť?
Je otázka mojej dvojročnej vnučky pri stretnutí s novým chrobákom, situáciou, napínavým príbehom. Kladie ju svojim rodičom, tete, starým rodičom, teda svojim blízkym vzťahovým osobám.
Keď uvažujem, čím sme v roku 2021 žili a čo prípadne napísať do PF-ky na ďalší rok, prišla mi táto detská otázka nesmierne múdra. Zdá sa mi, že strach je hlavným faktorom dnešných čias, ktorý si nás porcuje – ako jednotlivcov, rodiny, pracovné tímy, tak celú spoločnosť.
Udržiavať si dnes nadhľad a nádej nie je jednoduché.
Jednoduchá múdrosť detí, schopnosť položiť dobrú otázku, napríklad aj stokrát za sebou sa spýtať „prečo?” je pre mňa opakovane oslobodzujúca.
Niekedy sa báť treba, ale niekedy aj nie. A mať blízku osobu, u ktorej si môžem overiť nakoľko je zdravé báť sa, je fakt dobré. Lebo mohli by sme byť aj menej vláčení vlastnými strachmi.
A čo by mohlo byť opakom strachu? Možno tešenie sa, spokojnosť. Viem, že tešenie sa dnes nie je v móde, ale keď sa nám prihodí, tak to poteší.
Radkin Honzák, český psychiater hovorí, že má kravu radosti a tú denne kŕmi, aby ju mohol denne podojiť.
Drobné denné radosti sú liek. Vyslovenie drobného potešenia nahlas je ako rozsvietenie žiarovky v tmavej miestnosti. Tmu netreba vyháňať, len prepnúť vypínač. Prepnúť slovník. Vysloviť spokojnosť nad niečím, niekým, nad zdanlivo samozrejmou drobnosťou.
Prajeme nám, aby sme sa báli, len keď je to ozaj potrebné.
Aby sme vždy mali na blízku niekoho, u koho si overíme, či strach nie je zbytočný.
Aby sme si denne pripomínali, z čoho sa môžeme tešiť a za čo môžeme byť vďační.
A aby sme svoju vďačnosť, nádej a zmysluplnosť bytia často vyjadrovali blízkym aj vzdialeným.
Verím, že to môže byť návrat k zmysluplnosti.
Marek Roháček, predseda Návratu
