Prečo nebehať, ale radšej chodiť

Beh mi sugeruje stres (akoby sa človek niekam ponáhľal), a keďže so stresom už aj bez behu zápasím celý deň a celú noc, nebudem si stres navodzovať ešte aj behom.

Ďalej (apokryfický?) Nietzscheho citát znie: „Všetky najlepšie myšlienky prichádzajú človeku na myseľ v chôdzi.“ – nie „… v behu“. A myslím, že to môžem potvrdiť zo svojej dlhoročnej skúsenosti.

Okrem toho počas chôdze (nie vždy, ale veľmi často) počúvam „strukogramy“ (podcasty) – tie by bolo vylúčené aspoň ako-tak plnohodnotne vnímať počas behu.

Už pri chôdzi mám tú skúsenosť, že rýchlostný rozdiel medzi chôdzou, keď človek počúva podcast, a chôdzou, keď ho nepočúva, je zhruba 0,5 km/h. A to aj keď sa človek ponáhľa – jednoducho mozog určitú časť svojej kapacity venuje vnímaniu hovoreného slova a potom už nedokáže koordinovať telo tak, aby vyvinulo optimálnu rýchlosť.

No nejde len o strukogramy. Na Vianoce 2016 som pre nedostatok času zrušil písaný denník. Viesť si denník však považujem za nevyhnutnosť – a tak som prešiel na formu diktovaného audiodenníka.

A znova by bolo nehospodárnym plytvaním času, keby som len tak niekde sedel a čosi si diktoval. Nie: často to robím tak, že pochodujem po ulici, po nábreží Dunaja alebo na brehu Kuchajdy, a popritom si (cez bezdrôtový mikrofón zabudovaný do škridlofónnych „blutónových“ slúchadiel: mám aspoň 10 rôznych druhov, jednoušných aj obojušných, na rozličnej úrovni audiokvality) diktujem do audiodenníka.

Keď sa toho práve v mojom živote deje veľa, som schopný urobiť aj dve či tri kolieska okolo Kuchajdy (jedno má poldruha kilometra) a neustále pritom „mlieť hubou“, teda diktovať si do denníka. Toto by v behu nefungovalo – už z pohľadu výslednej kvality audiozáznamu.

A ešte jeden argument na záver: založil som nový žáner literárnych a filmových recenzií – „pochodujúci recenzent“. To znamená, že keď dočítam knihu alebo dopozerám film, keďže mi typicky chýba čas recenziu napísať, tak spájam „potrebné s užitočným“ a knižnú alebo filmovú recenziu diktujem do škridlofónu počas chôdze. Toto by takisto nebolo možné v behu.

Mimochodom, od hororovej predpolnočnej pondelkovej polhodinky mám zdravotné problémy: už prešli skoro 3 dni, ale naďalej mám celé telo akoby rozlámané, takisto žalúdočné problémy, ktoré sa začali hneď v utorok ráno.

„Vďaka“ patrí našej hlúpej slovenskej vláde, ktorá v komunistickom štýle zakazuje občanom to, čo by v slobodnej spoločnosti nikdy nemala mať právo zakazovať – napríklad aj sólopobyt na čerstvom vzduchu 24 hodín denne pri zachovaní odstupu od iných osôb.

Toto je obrovské zlyhanie Hegerovej vlády, ktoré jej ja osobne nikdy neodpustím, tak ako nikdy nezabudnem a neodpustím ani psychoteror, ktorý na Slovensku v panike rozpútala Matovičova vláda na jar 2020.

Plynule v ňom pokračovala počas dlhočizných mesiacov absurdného „zákazu vychádzania“ na prechode medzi rokmi 2020 a 2021. Nič na tom nezmenila ani výmena na poste predsedu vlády. Ak si dobre spomínam, až do mája tohto roka trýznili občanov našej krajiny nezmyselnými zákazmi.

Žiaľ, psychoteror sa na Slovensko vrátil aj koncom roka 2021 a Hegerova vláda ho občanom našej krajiny dala pod vianočný stromček. Matovičova aj Hegerova vláda takýmito rozhodnutiami a drakonickými zákazmi, bezdôvodne okliešťujúcimi slobodu občana, v mojich očiach stratili legitimitu.

Ukazuje sa, že ako postkomunistická krajina, kde komunisti 40 rokov vymývali národu mozog v tom zmysle, že osobná sloboda nie je dôležitá – hlavne, keď sú válovy plné, nemáme mentálnu kapacitu na zvládanie krízových situácií a volíme vždy neomylne extrémne, mantinelistické riešenia…