Denník N

Stokrát opakovaná lož sa pravdou nestane. Stane sa len lžou prijímanou väčšinou ľudí.

Významné udalosti uplynulého roku hodnotia mnohí rôzne. Čo je prirodzené.

Skúsení  právnici, ktorí sa zúčastnili viacerých výsluchov svedkov v rámci procesu dokazovania, potvrdia, že viacerí ľudia, ktorí sú očitými svedkami tej istej udalosti, ju interpretujú odlišne. Každý zdôrazní to, čo upútalo jeho pozornosť v prvom rade. A to čo upúta vašu pozornosť obvykle súvisí  s tým, aký ste vy, aké sú vaše životné skúsenosti, čo máte a čo nemáte radi, čo sa vám páči a čo naopak nie, čo vás dráždi, čo odmietate a naopak, čo považujete za správne a žiadúce. Zjednodušene to možno ilustrovať na príklade, že na otázku, či si svedok všimol auto páchateľa, svedok, ktorý má záľubu v autách vie povedať jeho značku, ale aj model,  farbu, možno aj rok výroby, zatiaľ čo iný vám povie jeho farbu, a ďalší len to, či bolo tmavé alebo svetlé, veľké alebo malé. Každý kto opíše udalosť tak, ako si ju pamätá, hovorí zo svojho pohľadu pravdu. A pritom sa môže mýliť. Môžu ho klamať jeho zmysly, môžu sa mu zmiešať rôzne spomienky.

Pristavme sa. Viete čo ste robili 23.marca 2021 večer o 18. 00 hodine ? Viete, aký účes mala osoba v pokladni ( ak ste nevyužili samoobslužný stojan), keď ste naposledy kupovali potraviny ?

Pre mňa bol na udalosti rušný rok 2021 pozadím pre  zaujímavý posun v ponímaní otázok slobody prejavu. Nemôžem povedať, že by priniesol až toľko noviniek. Skôr vyšli do popredia  roky prehliadané problémy a zanedbané celospoločenské otázky, ktorých neriešenie a nezodpovedanie je príčinou toho, čoho sme svedkami a čo nás má „trápiť“ ako nežiadúca zmena, posun verejného diskurzu nesprávnym smerom.

Spôsoby riešenia vážnych problémov, ktoré sa mali objaviť na poli slobodného šírenia informácií čo je súčasťou jedného zo základných ľudských práv, za ktoré sme ho označili v dôsledku historického vývoja my všetci, by som prirovnala k „vyliečeniu“ ťažkej choroby usmrtením pacienta.

Prezidentka sa v koncoročnom rozhovore s novinárkou denníka N vyjadrila v tom smere, že vypnutie sociálnych sietí je jej srdcu blízke. Nie je to samoúčelný výrok. Vidí v tom riešenie na problém šírenia nežiadúcich informácií, ale aj urážok, útokov, ktoré vedú k rozdeľovaniu spoločnosti. Pri tomto výroku tiež nezaúradovalo kritické myslenie, ktoré by autorku výroku, po analýze faktov muselo priviesť k záveru, že za svoj  volebný úspech vďačí vo veľkej miere práve užívateľom sociálnych sietí, ktoré chce vypnúť.

Súčasne sa stáva súčasťou riešenia problému vzdelávacia činnosť s cieľom podpory kritického myslenia, ktoré sa má prejavovať v schopnosti rozoznať,  fakty od (ne?)faktov, overených informácií od informácií neoverených.

Európsky súd pre ľudské práva, ale aj náš ústavný súd, pritom opakovane rozhodol, že súčasťou slobody prejavu je aj právo šíriť informácie a názory, ktoré vyvolávajú pobúrenie, pohoršenie u časti populácie, nesúhlas a odmietanie.

Ďalším riešením tohto veľkého problému je trestanie, teda aj zastrašovanie spoločnosti, lebo každý trest má aj odstrašujúci účinok.

 

Skúsme teda používať kritické myslenie, ku ktorému nás všetci nabádajú. Ak poviem, že nerada používam plastové vidličky, súčasne tým aj nabádam ku kritickému, možno nenávistnému prístupu k  plastovým vidličkám. Šírim nenávisť, ktorá môže viesť k odmietnutiu plastového príboru.

Riešenie, ktoré sa navrhuje skôr evokuje dojem, že myslenie je synonymom len pre ten  proces, ktorý  nás privedie k  výsledku uznanému za správny. Kritickí môžeme byť len voči veciam, ktoré sú označené za nesprávne, lebo rok 2021 odhalil, že ak ste kritickí k veciam označeným za správne, dostávate sa do ohrozenia. Ak ste kritický tam, kde nemáte byť, je tolerované, ak sa na vašu adresu použijú aj hrubšie výrazy.

Vo výchove ku kritickému mysleniu sa zdôrazňuje potreba overovať si fakty. Lenže milovníci faktov často miešajú fakty s názormi.

Wikipedia k heslu fakt uvádza toto : „Fakt (lat. factum – urobené, učinené, čo sa stalo skutočnosťou) je to, čo je, alebo čo sa deje; stav vecí, skutočnosť, to, čo stojí proti myšlienke, predstave, prianiu a vzdoruje im ako vonkajší prvok. Fakt je niečo, čo je v protiklade k všetkému iluzórnemu alebo prosto vymyslenému, ale aj proti tomu, čo je podľa určitých pravidiel myslenia nevyhnutné – odtiaľto morálne a právne rozlíšenie medzi tým, čo je „de facto“ a „de iure“. S tým suvisí aj Kantovo rozlíšenie medzi tým, čo „je“, a tým, čo „má byť“.Rozlišuje sa najmä vedecký fakt od bezprostredného faktu. Pojem faktu závisí od významových útvarov, ktoré intervenujú v priebehu jeho vzniku, napr. logický alebo metodologický pojem faktu sa opiera o pojem vety a o pojem fixovania empirického poznania, podľa čoho sa hovorí, že fakt je veta, ktorá fixuje empirické poznanie alebo výsledok empirického poznávania. Logika alebo metodológia vedy potom pojem faktu kontraponuje pojmu teórie a pojmu hypotézy.“

Slabinou súčasnej propagácie schopnosti kritického myslenia je to, že sa do nej primiešavajú aj prímesi, ktoré sú základným pilierom demokracie a to sloboda vierovyznania, politický pluralizmus, právo žiť život podľa vlastných predstáv a hodnôt.

Fakty totiž nemožno hodnotiť ako dobré alebo zlé. Sú to proste dané veci. Ak je niekto mŕtvy je to fakt. Hodnotenie či je to dobré alebo zlé, ktoré závisí výlučne od osoby hodnotiaceho, už nie je faktom. Ten istý fakt môže jeden vnímať ako najvyššie dobro a iný za zlo.

Komunisti tiež nabádali ku kritickému mysleniu a tých, čo verili v existenciu boha, stvoriteľa považovali za nevzdelancov, ktorí uverili rozprávkam a nie faktom o evolučnej teórii. Ak niekto podrobil kritike evolučnú teóriu, toto neuznávali za kritické myslenie.

Myslenie, ako také, je mimoriadne dôležité, ak chceme dôstojne žiť. Nemyslím si, že kľúčom je kritické myslenie. Kľúčom je morálka, morálne hodnoty s ktorými porovnávame to, čo vidíme v okolitom svete, a podľa čoho niečo odmietame alebo prijímame a podľa toho jednáme.

Či totiž niekto niečo verejne šíri, ako pravdu, a ak sa to týka napríklad otázok súkromného života inej osoby, hoci je to lož, bezpečne nerozlíšime podľa toho, že overujeme zdroje. Lebo ak sa 10 ľudí zhodne na tom, že o vás budú šíriť klebetu, klebeta sa nestane pravdou, napriek tomu, že ste ju overili u viacerých zdrojov, ak sú tieto zdroje nemorálne.

Stokrát opakovaná lož sa pravdou nestane. Stane sa len lžou prijímanou väčšinou ľudí. A to, že väčšina ľudí sa už viackrát rozhodla žiť v lži, namiesto pravdy, je overený fakt, dokazuje ho história, spomeňte si na životný príbeh Galilea Galileiho.

V rámci kurzu kritického myslenia si môžete vyhradiť čas a vyhľadať si spôsob akým sa vo verejnom priestore vyjadrovali médiá, osoby na sociálnych sieťach, blogery o súčasnej opozícii, napríklad o strane Smer a jej predstaviteľoch, v čase, kedy boli títo pri moci. Pre tých, ktorí boli pri moci neboli až také typické nenávistné prejavy, aj keď sa vyskytli aj tie, skôr bolo typické mocenské správanie, ktoré bolo terčom aj oprávnenej kritiky.

Nemyslím si, že by nenávistné prejavy vznikli len s príchodom terajšej vlády. Spomeňme si na dlhoročné účinkovanie a spôsoby súčasného ministra financií v parlamente a jeho štýl prejavov.

Hrubo nenávistné prejavy sú tu už dávnejšie. Čo tu predtým nebolo, nebol spôsob, akým sa chcú paušálne potláčať.

Ale ani ich potláčanie nezačalo s príchodom súčasnej vlády. Prejavy a prístupy označené za nesprávne, šírenie konšpirácií a urážanie nezačali byť trestnoprávne postihované s príchodom vlády Igora Matoviča. Začalo to už za vlády Róberta Fica a Petra Pelegriniho. Spomeniem mediálne známe prípady pánov Daňa, Vaskyho a Rostasa. Aj v čase, keď bol šéfom polície zosnulý generál Lučanský a v tomto čase začali aj iné procesy. Niektorí hovoria, že pánovi Lučanskému vďačíme za vyšetrenie vraždy novinára a jeho priateľky. To máme podľa hlavného prúdu, ktorý už mnohí vnímajú ako to, čo je žiadúce si myslieť, vnímať pozitívne. Osobu pána Lučanského však pozitívne vnímať nemáme, lebo ako povedala ministerka spravodlivosti nebol hrdinom ako Kuciak a Palach.

Použijem nie kritické myslenie, ale slušnosť a zdvorilosť, a toto prirovnanie hodnotiť nebudem. Určite nepatrí medzi fakty, ale skôr hodnotiace úsudky, ktoré málo vypovedajú o predmete, ktorého sa týkajú, ale o to viac o ich autorovi.

Ak máme používať kritické myslenie, ale najmä, ak chceme žiť slušne a dôstojne, musíme sa naučiť vnímať názory, len ako názory. Nestotožňovať ich nevyhnutne s osobou, ktorá ich vyslovila.

Všímam si, že vo verejných diskusiách inklinujeme k tomu, že ak niekto vysloví názor, s ktorým sa stotožňujeme, spojíme ho s touto osobou, ktorú začneme uznávať a očakávame, že každý ňou vyslovený názor, bude taký ako náš a môžeme ho prevziať. Problém nastane, ak sa vysloví o nejakej záležitosti spôsobom, s ktorým nesúhlasíme. Nezavrhneme názor, ale osobu, vrátane všetkých názorov, s ktorými sme súhlasili. A začneme hľadať ďalšieho, ktorý nás nesklamal, ktorý bude mať presne také názory ako my sami.

Ale zabúdame pritom na to, že totožné názory s vami budete mať len vy sami.

Ak nebudeme schopní prekonať tento, podľa mňa psychologický a sociologický problém, sme odsúdení na rozdelenú spoločnosť, rozdelenú politickú scénu. A ak nad nami nebude stáť niekto silnejší, ktorého sa bojíme, alebo  koho nekriticky poslúchame, protestovať nebude ani živá duša a to ani vtedy, ak by po uliciach tiekli potoky krvi nevinných ľudí.

Záverom blogu, ale aj roku 2021 lakonicky konštatujem, že je veľkým šťastím (nielen) súčasnej vlády, ale aj prezidentského paláca, že Slováci skutočné myslenie až tak nezapájajú.

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..