Denník N

5 dôvodov, prečo buď radšej ticho

zdroj: http://xkcd.com/386/
zdroj: http://xkcd.com/386/

Téma “sloboda prejavu” sa v internetovom veku stala spoľahlivý lakmusový papierik fungovania spoločnosti. Čím viac ľudí kvôli nej trpí, tým je na tom spoločnosť horšie, čím viac ľudí sa tvári, že kvôli nej trpí, tým je na tom spoločnosť samozrejme lepšie.

Príšerným následkom spornografizovania slobody prejavu je to, koľko ľudí si ju mýli s povinnosťou prejavu. Delia sa. So všetkými, všade a v čo najväčšej miere.

Diskusný príspevok absolventa Google univerzity má rovnakú veľkosť písma ako príspevok odborníka. A nekonečný počet znakov k dispozícii.

Výsledkom je, že nikto už nikoho nepočúva, oba tábory si myslia to, čo si mysleli aj predtým a najviac počuť tých najvulgárnejších, pretože okrem toho, že VŠETKO PREKRIČIA, pre ich oponentov sú ich insitné príspevky najjednoduchšie na citovanie, vyvracanie a zosmiešňovanie.

Práve teraz u nás zúri paralelne islamizácia a ochromenie rodiny, časom sa vrátia Rómovia, Európska únia, konšpiračné teórie, Maďari, Fico.

Ale čo ak sa to “navrch” v spoločenských internetových diskusiách dá dosiahnuť inak než kobercovým spamovaním debát jednoodstavcovými dojmologickými traktátmi? Čo ak by to mohlo fungovať presne naopak? Pretože:

1. Argumentovanie je veda

Určite to poznáš v súvislosti s politikou, umením, grafickým dizajnom, či futbalom. Vidíš, ako to robí niekto iný a zrazu máš pocit, že tomu rozumieš a dokázal by si to tiež a lepšie.

Nedokázal. Určite nie tvárou v tvár niekomu, kto sa tomu rozumie naozaj. Čo často spoznáš podľa toho, že na rozdiel od teba za to dostáva peniaze.

Futbalový prenos z Ligy majstrov má výhodu, že keď ho milióny divákov dopozerajú, nenasleduje pásmo domáceho videa, na ktorom nejaký hrdina z bežného ľudu v telocvični prekľučkoval pár kamošov a zavesil ukážkovú šupu do vinkla.

Napriek tomu si stále kopec ľudí ktovieprečo myslí, že ak práve dočítali nejaký šokujúco nesprávny názor odborníka na zahraničnú politiku, logickým krokom je kliknúť na diskusiu a vyvrátiť ho vlastnou gučou dojmov, prípadne napísať o tom vlastný blog.

Vieš, čo sa hovorí o umení. Dokázal by si to aj ty, akurát si to nedokázal. Dobre argumentovať je fakt zložitejšie, než si myslíš. Taký Chmelár sa to učí dodnes a stále to nevie.

2. Niekto iný to už napísal lepšie

Poznáš to. Práve si dočítal text Sama Marca, Michala Havrana mladšieho alebo Pavla Hardoša. Alebo kohokoľvek iného, koho považuješ za prvotriednu publicistickú kapacitu, či len niekoho, kto dokáže písať obyčajné veci fakt výstižne. Máš chuť zvolať: “Áno! Toto! Takto!”

Potom si spomenieš na svoju osobnú skúsenosť s tématikou a máš pocit, že by sa to k tomu hodilo doplniť.

Šérovať článok na svojej sociálnej sieti a prihodiť tú skúsenosť ako krátky status je vhodná a dostačujúca forma, pretože dokonca ani tvojich blízkych priateľov tvoj názor neobohatí úplne všetkých.

Tým viac je pravdepodobné, že celý svet sa rovnako obíde aj bez ďalšieho blogu presne o tom istom. Fakt, v skutočnosti tú tvoju unikátnu osobnú skúsenosť zažilo asi tak trilión ďalších ľudí.

Hej, stále sa to volá “sloboda” a napísať samozrejme môžeš hocičo. No ublíži ti, ak si dáš napríklad také predsavzatie, že vždy budeš viac čítať ako písať?

Fakt. Desaťkrát prečítaj (ale nie to isté a do konca), raz napíš. A potom, keď napíšeš to svoje, tak minimálne desaťkrát prečítaj aj to. A potom to skráť. Daj to prečítať niekomu inému. A potom to pokojne zmaž. Ver mi, tí, ktorí sú v tom fakt dobrí, to robia presne takto.

3. Tvojou úlohou nie je vyhladiť iné názory

Angličtina používa “the” a “a” na rozlíšenie, či máte na mysli konkrétnu vec alebo vec ako takú. Čiže keď po anglicky poviete, že ako liberálny demokrat vyznávate právo ľudí na názor, je jasné, že myslíte názor ako taký, nech je akýkoľvek.

U nás si kopec ľudí myslí, že byť liberál znamená brániť právo na liberálny názor.

Spoločenská debata je súťaž myšlienok. Ak si predstavíme myšlienky ako plavcov, je úplne normálne, že najprv suverénne zvíťazí “Ian Thorpe” a o pár rokov príde “Michael Phelps” a všetko je inak. Je to normálne a volá sa to vývoj.

Predstav si, že by v roku 2000 Ian Thorpe po zisku tretej zlatej v Sydney mal právo zasrana Phelpsa utopiť.

4. Nie celý internet je tvoj osobný mailbox

Jednou z najväčších výziev, ktorú pred teba kladie používanie internetu, je odolať presvedčeniu, že čokoľvek, čo je na ňom napísané, je určené menovite tebe.

– “Neviete o nejakom schopnom majstrovi na prerábku bytu? Súrne.”
Chvíľu nič a zrazu notifikácia.
“Ja som minule prerábal byt a bolo to peklo.”
A ďalšia.
“Fúha, fakt neviem.”

Takto v malom je to iba také peklíčko, no zrazu sa táto nákaza rozšíri veľkými spoločenskými témami. Je pár bloggerov, ktorí nevedia lepšie než reagovať na iné, spravidla oveľa čítanejšie a zdieľanejšie blogy a často ani sami netušia, čo chcú povedať.

Výsledkom je verejný virtuálny priestor zahltený blbosťami, z ktorého iba veľmi pokročilého autistu baví vyťahovať rozumné argumenty a rekonštruovať diskurz.

Užitočný cvik je vyhýbať sa už pri obyčajných facebookových statusoch fenoménu, ktorý sa volá “javeta”. Javeta je to, čo používaš, keď niekto napíše, že niečo zažil alebo postrehol a ty mu na to napíšeš, že si tiež zažil a postrehol niečo, čo s tým jeho vôbec nesúvisí. Vetu samozrejme začneš slovom… presne tým.

5. Ublížiš svojmu táboru

Možno sa to už stalo aj tebe. Napísal si pár blogov a diskusných príspevkov k nejakej závažnej téme a tvoji oponenti ťa s obľubou citujú, reagujú na teba a útočia na tvoje argumenty. Máš pocit hviezdy, takmer vyvoleného hovorcu svojho hodnotového tábora.

Celý čas si si nevšimol, že pre tvojich súperov je oveľa jednoduchšie vybrať si tvoj typ deravých argumentov a ľavou zadnou ich očurať. Navyše majú v tebe istotu, že to vaše nekonečné vzájomné trollovanie neprestaneš živiť.

Vzdelaní a skúsení odborníci sa môžu snažiť, koľko chcú, ich akademicky nepriestreľné myšlienky zaujímajú iba zopár skalných lajkovačov.

Seriózne. Nechajme diskusiu na ľudí, ktorí sú v konkrétnej téme fakt doma. Vykašli sa na to aj pri tomto článku a keď už ti to fakt nedá, aspoň vo svojom diskusnom príspevku len tak mimochodom použi ako tajný kód názov nejakej zeleniny. Aspoň tým potvrdíš, že článok, na ktorý reaguješ, si aspoň dočítal do konca.

(zdroj obrázku: http://xkcd.com/386/)

Teraz najčítanejšie