Denník N

Veľký krok k lepšej starostlivosti o domácich miláčikov

V marci 2020 sme sa všetci veľmi zľakli. Pandémia spôsobená vírusom Covid-19 doľahla na nás všetkých. Zasiahla do našich každodenných životov a hoci ešte zďaleka nie sme na konci, s istotou môžeme skonštatovať, že svet už nikdy nebude taký, ako predtým.

Pandémia zásadným spôsobom ovplyvnila aj veterinárnu profesiu. Keďže sa venujem výlučne praxi spoločenských zvierat, bude moja úvaha smerovať do tejto sféry veterinárnej profesie. Veterinárni lekári sa ocitli na zozname výnimiek od prvého lock-downu. Nikdy nezabudnem na to, ako som s napätím sledoval prvú tlačovku, na ktorej premiér osobne menoval výnimky zo zatvorenia prevádzok a až úplne na konci zazneli aj veterinárne ambulancie. Trochu neoprávnene až na konci, ale o tom si povieme trošku ďalej. V každom prípade to bola najprv úľava, kvôli pacientom (pooperačné kontroly, pacienti v terapii, plánované zákroky a o tých neplánovaných – urgentných ani nehovoriac), kvôli kolegyniam a zamestnancom a potom nasledovali okamihy zdesenia. Ako to zvládneme? Budeme schopní zabezpečiť našu starostlivosť tak, aby sa nikto nenakazil? Patríme medzi tie zodpovedné veterinárne kliniky, ktoré nepostihla karanténa. A tak sme to s našimi klientmi a ich chlpáčmi prežili celé, deň po dni. Aj preto si dovolím konštatovať, že na Slovensku sa v živote spoločenských zvierat toho veľa zmenilo.

Počet domácich zvierat narástol

Počas pandemickej mizérie ľudia pochopili, akú dôležitú úlohu môžu plniť spoločenské zvieratá v ich zvláštne zmenenom živote. Slovensko patrí medzi jednu z posledných krajín EÚ, kde vstúpila do platnosti legislatíva o tom, že „zviera nie je vec“. Už toto bol veľký krok, ale pandémia to celé akcelerovala. Ľudia pochopili, že sa ocitajú v situácii, keď pes, mačka či malý hlodavec môže plniť dôležitú úlohu a často predstavovať jedinú spoločnosť počas dlhých dní samoty alebo napríklad aj skvelý dôvod, ako sa dostať von na vzduch.

Vo všetkých krajinách západnej Európy  počas pandémie značne narástol počet spoločenských zvierat (odhaduje sa cca 10-20% v závislosti od krajiny). V tomto trende sme na Slovensku nezaostali a naozaj aj my máme v ambulancii výrazne viac šteniatok, mačiatok ale i adoptovaných zvieratiek z útulkov. Okrem  zvýšeného náporu na preventívne zákroky, sme však zaregistrovali aj ďalší dôležitý trend. Veľmi rýchlo sa zvýšili nároky majiteľov na zdravotnú starostlivosť ich domácich miláčikov. To, čo tu pred pandémiou tak „bublalo“ teraz doslova explodovalo. Pociťujeme obrovské zadosťučinenie, keď vidíme, ako ľuďom na ich zvieratách naozaj viac záleží. Úprimne sa zaujímajú, ako by mohli zvýšiť kvalitu ich života a tiež urobiť všetko pre to, aby žili dlhšie.

Zvládneme to?

Vystáva tu však otázka: Sme my, veterinárni lekári, na takéto rýchle zmeny (hoc k lepšiemu) pripravení? Dokážeme personálne a  materiálne uspokojiť nároky, ktoré takto rýchlo narástli? Úprimne, sme tak trošku na hrane. Veterinárne lekárky, lekárov či sestričky si nevykúzlime z klobúka. Štúdium a následný odborný tréning veterinárnych lekárov trvá bezmála desať rokov, pri špecialistoch ešte o pár rokov viac. Podobne je to aj s prístrojovým vybavením. Žiadna klinika si nemôže dovoliť len tak kúpiť nový digitálny RTG prístroj (dnes už samozrejmosť), namakaný USG prístroj (ktorý ponúka obraz takmer ako magnetická rezonancia) a o takých vychytávkach ako CT alebo MRI ani nehovoriac. Ale my chceme poskytovať tú najlepšiu starostlivosť a naši pacienti ju ústami svojich majiteľov od nás právom vyžadujú.

A tu visí  ďalšia otázka: Čo s tým? Viackrát som spomínal západnú Európu, ktorej sa približujeme. Skúsme sa teda pozrieť, ako sa s podobnými problémami vypriadavajú oni. Pre mňa veľmi zaujímavý a úspešný model je vznik skupín spolupracujúcich pracovísk – kliník (ako napríklad skupina IVC – Independent Vetcare z Veľkej Británie, alebo skupiny Evidensia a AniCura zo Švédska), ktoré spojením ich vlastníckej štruktúry odbúravajú množstvo problémov konkurenčného prostredia. Môžu tak sústrediť svoje sily a investovať do vzdelávania veterinárnych lekárov a sestier, investovať do lepšieho vybavenia a majiteľom domácich miláčikov prinášať kvalitnejšiu aj dostupnejšiu veterinárnu medicínu. Zastávam totiž názor, že to, čo je na medicíne úžasné, je práve ten rozmer zdieľania informácií, skúseností a poznatkov, bez ktorého by nemohla tak rýchlo napredovať. Je teraz preto na každom z nás a predovšetkým na majiteľoch súkromných veterinárnych praxí, aby sme sa sami zamysleli a vybrali si, ktorou cestou sa na svojom pracovisku chceme ďalej vydať. Ja osobne mám úprimnú radosť z toho, že úvahy a konkrétne kroky smerom k sceľovaniu kliník pod jednu strechu prišli už aj do nášho regiónu, do Rakúska, Čiech ale aj k nám na Slovensko. Je to ďalší veľký krok, ktorým sa približujeme k najlepšej starostlivosti o domácich miláčikov, ktorú vidíme v televíznych seriáloch či na internete. Je to odpoveď modernej veterinárnej medicíny na výzvy 21. storočia. Naši štvornohí členovia rodiny už nikdy nebudú chcieť menej, práve naopak, to čo dnes považujeme za inovatívne, bude už zajtra samozrejmosťou. A čas sa kvôli nikomu z nás nezastaví. Spoločnými silami budeme týmto výzvam čeliť lepšie pripravení, aby nás čas až tak neprekvapil.

Teraz najčítanejšie

Pavol Valašek

Som absolventom Univerzity veterinárskeho lekárstva v Košiciach, kde som promoval s vyznamenaním. V roku 2007 som spoluzakladal veterinárnu nemocnicu, dnes klinika VetPoint, kde pracujem dodnes. Odborne sa profilujem v oblasti chirurgie a predovšetkým ortopédie a traumatológie malých zvierat. Od roku 2007 som absolvoval viacero praktických workshopov pod záštitou AO/ASIF, som členom ESVOT a pravidelným účastníkom kongresov tejto organizácie. Som tiež spoluzakladajúcim členom SPDD.